Máme sedem detí. Sme nezodpovední?

0
87

Stretávam sa s tým všade. Nielen na úradoch, ako naposledy v zdravotnej poisťovni, kde im čosi chýbalo, a tak som tam musela. Pozerajú na mňa ako ma Marťanku. Nepripadám im asociálne. A mám dokonca v občianke napísaný vysokoškolský titul. Pozerajú na moje zafarbené vlasy, ešte k tomu vraj moja postava nevyzerá na sedem pôrodov, a to oblečenie a komunikácia… Ale spýtajú sa ma to aj na prednáške vo farnosti kdesi mimo domu: fakt máte sedem detí?

Sedem darov

Napriek tomu, že môj otec mal obavy, že sa nevydám a mnohí ma chceli mať v klauzúre, o svojom povolaní do viacnásobného materstva som nikdy nepochybovala. Nielen preto, že my sme boli štyria. Nielen preto, že som vyrástla v nádhernom prijatí medzi bratrancami, ktorých bolo viac, ako tridsať a sesternicami, ktorých bolo vysoko nad dvadsať. Nielen preto, lebo som sa od svojich pätnástich motala pomedzi deti na stretkách a stretla tam zvláštnymi cestami môjho manžela, ktorý napriek pôvodu z trojdetnej „klasiky“ mal odvahu a guráž prijať viac detí. Nielen preto, že život je pre nás oboch nevysloviteľný, dych tajaci dar, obrovské pozvanie od Boha na spoluprácu na novom človeku od počatia, ale aj dôvera, ktorú do nás vkladá pri výchove a formovaní s ohľadom na jedinečnosť každého z nich. Prijať dieťa považujeme obaja za najlepšiu investíciu a zveľadenie kapitálu našej osobnosti, aká vôbec existuje. Toto Božie pozvanie pri poznaní Jeho lásky nedokážeme odmietnuť – napriek tomu, že máme poznanie svojich hraníc a stále ich konzultujeme s našim Donorom. Zatiaľ vyzerá, že sme sa na počte zhodli J.

Dá sa to?

Toto je druhá najčastejšia otázka, ktorú dostávam. Je možné, ak si ja dovoľujem sedemnásty rok byť na MD, z jedného platu uživiť takýto kolos, mať kde bývať, mať naplnené všetky potreby pre seba a pre deti?

V prvom rade: uvedomujem si rozdiel medzi skutočnými potrebami, aké bežná rodina má a tým, čo si myslí, že chce. Stačí pohľad v obchode do košíkov ľudí, ktorých poznám zo sídliska: mnohé sú aj pri polovičnom zložení rodiny oproti našej dvojnásobne naložené každý deň. My sme zatiaľ hladom neumreli J. Je jasné, že žijeme skromne, ale z vlastnej skúsenosti z detstva vidím, že to ešte nikoho nezabilo. To, čo je podstatné, je: pestrá strava, založená síce na množstve ovocia a zeleniny z drvivej väčšiny z vlastnej produkcie od zasadenia po strčenie do fľaše či do mrazničky (na čom majú všetky deti svoj odrobený podiel), dosť mliečnych výrobkov kvôli rastu. Spolieham na jednoduchý jedálniček, ktorý nebolí ani čas ani peňaženku a na trošku sparťanský prístup k jedlu: jeme to, čo je navarené. Variť pre každé dieťa osobitne len z rozmaru „toto nemám rád“ u nás nefunguje. Ješ – budeš najedený, neješ – iné nedostaneš.

To, čo treba na zaodetie, sa k nám Božími cestami dostáva neuveriteľne presne: ale veľa som aj šila, a ak treba, robím to aj stále, aj keď už som viac technik-opravár. Pekné nové kúsky pravidelne dožičíme každému z detí. Teraz, keď sú deti väčšie, náročné je zaopatriť obuv – to som sa šiť nenaučila. Do toho učebnice, dochádzanie do školy (štyri deti denne idú mimo domu vlakom), dobré knihy, hry, výtvarka, hudobka, skautské aktivity a duchovné obnovy. Sú to priority, na ktorých staviame mimo stravy a niečoho na seba: duchovno a vzdelávanie, podpora talentov. Snažíme sa dať každému dieťaťu aspoň ten základ podľa toho, čo bolo do neho vložené, aj keď naplniť všetky ich predstavy sa nedá ani časovo – treba priestor aj na oddych, učenie, stretanie sa s kamarátmi, sv. omšu a samozrejme, pomoc v domácnosti.

Bývame síce v priestrannom trojizbovom byte, ale už je pre naše pomery tesný – a tak zápasíme so stavbou, ktorá je viac Božím projektom ako našim. Veríme v úspešný koniec po všetkých zázračných posunoch… Ani potom však nebudú mať deti každé svoju izbu: haciendu sme stavať nemienili. Plán delenia je jasný: dievčatá ostanú spolu, veľkí chlapci sa oddelia v menšej, traja najmenší vo väčšej izbe. Za predpokladu, že neprijmeme k sebe starnúcich rodičov… kedy zas chlapci ostanú spolu. Zatiaľ nevidíme na nich žiadnu ujmu, aj keď ich to učí vzájomnej tolerancii, pochopeniu, trpezlivosti… čo nie je nikdy na škodu. Aj tak sú vždy natlačení nakope buď v chlapčenskej izbe pri hre alebo v kuchyni.

Myslieť dopredu

Raz ma pobavila kdesi otázka na fóre, či majú deti poistky, stavebné sporenie a neviem čo ešte. Majú určite to najlepšie: vieru v Boha, ktorý sa vždy stará a žehná, a poznanie, že poctivá práca sa vypláca. Dopredu myslíme, keď hovoríme: deťúrence, musíte okúsiť, ako sa zarába chlieb. Pôjdete brigádovať. V hlave máte dosť, treba dary od Boha zveľadiť na vysokej. Ale – neutiahneme to sami s tatom. Vedia o tom, tí starší už toto leto hádam prinesú prvý podiel domov a niečo sebe do vrecka. Tešia sa na to a vidíme, že ich tento prístup motivuje viac, ako štedré vreckové, ktoré nestojí žiadnu námahu a nemá cenu.

Byť nezodpovedným rodičom znamená niečo iné, ako nemať pre každé dieťa izbu a osobný účet. Byť nezodpovedným znamená nestarať sa, nerozvíjať talenty, nedať víziu, nevložiť úctu, nenaučiť pracovať, neviesť k solidarite a súcitu, nedať smerovanie. Možno by stálo za to opýtať sa ľudí, ktorí poznajú naše deti (alebo deti z akejkoľvek veľkej rodiny), či majú pocit, že sme nezodpovední rodičia.

My máme pocit, ba priam istotu, že sme prijali účasť na Božom dobrodružstve, ktoré mnohí z pohľadu dostatku nemôžu pochopiť…

 

úvodná fotografia: shutterstock

 

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokSviatostné manželstvo – nepoznaná krása
Nasledujúci článokSom veriaci a prežívam homosexuálne cítenie. Ako sa s tým dá žiť?
Mária Kohutiarová
Mgr. Mária Kohutiarová. Vydatá 18 rokov za skvelého muža, mama 7 nádherných originálov, trvalé bydlisko Cífer. Vyštudovala katolícku teológiu v Badíne. Redaktorka na www.cestaplus.sk a tiež prispievateľka textov o rodine, výchove a manželstve tam, kde treba, napríklad aj tu. Štvrtý rok v službe prostredníctvom obnov pre ženy a ich sprevádzaní. Má sen: aby každá mama pocítila, že materstvo je úžasný dar, aby každé manželstvo našlo smer a pochopilo silu vkladanú predovšetkým do sviatostného spojenia muža, ženy a Boha. Len tu nájdu deti istotu a vzor...