MARTIN JANUS: Čím viac poznáme Boha, tým lepšie poznáme sami seba

0
18

O mužskej spiritualite sa rozprávame s Martinom Janusom, ktorý založil Otcovu stodolu ako miesto stretania sa mužov s Bohom. Skromne však konštatuje, že Otcovu stodolu ešte stále opravujú, ale postupne začínajú s aktivitami pre mužov. Myslí si, že okolitý svet dusí srdce muža, ktoré síce prežíva, ale nežije v plnosti.

 

Rozbehli ste projekt Otcova stodola, ktorý má byť miestom stretania mužov s Bohom. Prečo muži takéto stretnutie potrebujú?

Pre muža je dôležité, aby sa stretol alebo, lepšie povedané, aby sa stretával s Bohom, lebo sme stvorení na obraz Boha a potrebujeme viac spoznávať jeho, aby sme mohli vlastne viac spoznávať sami seba. Otec je ten, kto určuje identitu syna a našu identitu určuje Boh, lebo on je našim Otcom. Je to ako v klasickom vzťahu otca a syna. Čím viac syn trávi času s otcom, tým viac sa od neho môže učiť. Ale ešte dôležitejšie je, že čím viac času trávi syn s otcom, ktorý ho miluje, tým viac lásky môže prijať a tak môže dozrievať v milovaného syna, ktorý sa neskôr stane milujúcim otcom. A Boh je Otec, s ktorým sa oplatí byť, tráviť čas (úsmev). Boh Otec miluje bezpodmienečnou a dokonalou láskou, láskou, ktorá prináša život, buduje, vychováva, ale aj uzdravuje a posilňuje… Láskou, ktorá je podstatou nášho bytia. Otcovu stodolu ešte stále opravujeme, no pomaličky rozbiehame a začíname aktivity pre mužov.

 

Majú sa muži stretať s Bohom v stodole?

Muži by sa mali s Bohom stretávať vlastne všade, resp. svojim vzťahom s ním, by mali Boha prinášať všade. Do svojich rodín, zamestnaní, spoločenstiev, športových klubov… A presne o to nám ide, v Stodole len chceme vytvárať priestor a príležitosť na to, aby muži stretli Boha možno novým spôsobom, zažili realitu vzťahu s ním, spoznali svoju identitu a začali ju žiť naplno v každodennom živote. A prečo stodola? Otcova stodola je vlastne starý dom s veľkou stodolou na dedine. A verím, že pre mňa ako aj mnohých mužov z mesta, ktorí vyrastali v panelákoch a bytovkách je to pozvanie vykročiť z obmedzenosti priestoru, či možností pre chlapčenské vyžitie, do nového dobrodružného sveta s Otcom.

 

Podľa webstránky má Otcova stodola byť miestom, kde srdce muža ožíva. Sú mužské srdcia mŕtve? Potrebujú ožiť?

Nemyslím si, že by muži mali mŕtve srdcia, ale myslím si, že v dnešnej dobe nežijeme srdcom tak, ako by sme mali, teda mohli. Je to podobné biblickému podobenstvu o rozsievačovi, ktorý sial, a niektoré semená padli do tŕnia, ktoré ich udusilo a nedovolilo vyrásť. Pri pohľade na nás chlapov dnešnej doby vidím, že všetky starosti, problémy a ťažkosti, ktoré máme v práci, rodine či v spoločnosti „dusia naše srdce“, takže „pumpuje život“ len natoľko, aby sme prežili a nie aby sme žili plnosť, ktorú môžeme v Kristovi žiť.

Boh zasial veľa dobrých semien do našich sŕdc, veľa talentov, darov, nápadov, no na to, aby sme ich nechali vyrásť a žili srdcom, potrebujeme ísť vo svojom vnútri a živote hlbšie. Dnešná rýchla a „ustarostená“ doba nie je veľmi priaznivým prostredím pre život srdca. Ale o srdce sa bojovať oplatí!

 

Vízia Otcovej stodoly je, že „Otec má špeciálne poslanie pre každého muža, pre našu generáciu, pre náš národ“. Aké je to poslanie?

Sme malým národom, no verím, že to nie je prekážkou pre Boha na to, aby mohol s nami snívať veľké sny. Sme zdanlivo bezvýznamným európskym národom, ktorý ale nie náhodou má polohu v „srdci Európy“. Tak ako malý kľúč dokáže otvoriť veľké dvere, tak aj náš malý národ môže byť kľúčom, ktorý otvára „dvere Otcovho srdca“ pre iné národy v Európe.

História nášho národa nie je ľahká, no práve my môžeme byť tou generáciou, ktorá prinesie nádej a tak prepotrebnú zmenu do dnešnej spoločnosti, zmenu plnú odvahy, správnych rozhodnutí, zmenu prinášajúcu stabilitu postavenú na pravých hodnotách a živej viere.

Uvedomujeme si ale, že spoločnosť tvoria jednotlivci a že tam potrebujeme začať. Pripravujeme projekt, v ktorom chcem povzbudzovať mužov ku každodennému hrdinstvu. Povzbudzovať mužov k tomu, aby žili svoje „obyčajné“ životy neobyčajným spôsobom, hrdinsky. Hrdinstvo nie je len o veľkých veciach, ktoré sa udejú možno len raz za život, ale o každodenných víťazstvách vo vzťahoch, v práci, či vo výchove detí.

 

Muži si často len plnia svoje povinnosti, sú živiteľmi rodín, ale občas zabudnú na svoje túžby a sny, prispôsobia sa požiadavkám okolia, rodiny, zamestnávateľa. Ako ste spomenuli, okolitý život dusí srdce muža. Ako by mali muži nestratiť svoje túžby? Ako majú objavovať, čo sa skrýva v ich srdci?

Pre muža je nebezpečné, keď prestane snívať, vtedy prestáva žiť srdcom. Dostáva sa do módu „len prežiť“. Všetci malí chlapci túžia byť hrdinovia, zmeniť svet, zachrániť nejakú krásku alebo aj celé ľudstvo. No niekde v procese dospievania, dozrievania, keď nie sú v tom podporovaní, s pribúdajúcimi úlohami a povinnosťami, sa to vytráca. My muži sme boli stvorení pre veľké veci a každý túži byť súčasťou nejakého veľkého príbehu, príbehu, v ktorom by hral dôležitú úlohu. Je to vryté do našich sŕdc a je na nás, aby sme tu úlohu dennodenne hľadali.

Je dobré mať koníčky, čas oddychu, kedy dokážeme zrelaxovať, počúvať Boha, čo nám hovorí, no niekedy sú v živote obdobia, kedy zamestnanie a rodina zaberie mužovi, otcovi 100 % času. A vtedy je tu tá výzva nachádzať dobrodružstvo a hrdinstvo v každodenných povinnostiach a čase strávenom s rodinou, s deťmi.

 

Mali by byť muži divokí v srdci? Čo táto divokosť znamená?

Srdce muža bolo stvorené tak, aby odzrkadľovalo odvahu, rozhodnosť, silu a nespútanosť Boha. Ale zároveň Boh vložil do toho istého mužského srdca lásku, nehu a mierumilovný pokoj. Teda divokosť muža „podľa Božieho srdca“ nie je deštruktívna, ničivá, je to divokosť založená na odvahe a chuti milovať a bojovať za život a dobro.

 

Kdesi som sa stretol s názorom, že Cirkev je tak trochu zženštilá, akoby neumožňovala plnú realizáciu mužov. Sú muži vytláčaní v Cirkvi na okraj?

Nepovedal by som, že sú vytláčaní na okraj, skôr si myslím, že nemajú vnútornú motiváciu byť viac zaangažovaní. Muži sú viac praktickí a veľa mužov sa v živote borí s rôznymi praktickými problémami. Ak nemajú vedomie a skúsenosť toho, že Boh a Cirkev, teda spoločenstvo bratov a sestier im v tom môže pomôcť, tak to pre nich zdanlivo nemá význam. Je výzvou pre nás v Cirkvi byť vo svojom prístupe adresnejší. Poukazovať na praktickú aplikáciu evanjelia v každodennom živote, venovať sa aktuálnym témam, ktoré sa dotýkajú života muža ako napr. financie, výchova detí, sexualita, medziľudské vzťahy. Zároveň je pred nami výzva viac rásť v praktickom žití a prejavovaní si bratskej lásky navzájom. Žiť to, že Cirkev neznamená len to, že sa stretneme v kostole, ale aj to, že si pomôžeme prakticky v situáciách, v ktorých to potrebujeme…

 

Ako môže byť Cirkev atraktívnejšia pre mužov?

Zo svojej skúsenosti, ale aj z našich aktivít a stretnutí pre mužov viem, že muž potrebuje a pomáha mu stretnúť sa s inými mužmi, rozprávať, zdieľať sa o živote. Veľa mužov napríklad preto chodí do krčmy. Stretnú sa tam s ľuďmi, s ktorými si rozumejú, ktorí sa veľakrát v živote boria s podobnými problémami, ako nedostatok financií, nefungujúce vzťahy v rodine a pod. Človek, muž, je stvorený ako duchovná bytosť, s duchovnými potrebami, ale aj riešeniami, ktoré ale krčma neponúka. Verím, že v Cirkvi, v každom meste, farnosti by mali byť skupinky mužov, ktoré by vytvárali priestor, kde muž môže nájsť povzbudenie, pochopenie, podporu iných mužov, ktorí rozumejú jeho situácii a vedia za ním stáť a podržať ho. Miesto, kde sa môžu muži spolu modliť, povzbudzovať sa a „bojovať“ spoločne za nejaký dobrý úmysel. Vytvoriť alternatívu, ktorá by mužom prinášala život a slobodu, namiesto otroctva a závislosti.

Ako by malo fungovať vzájomné doplňovanie sa mužov a žien (nielen) v cirkevnom prostredí?

Toto je veľmi dobrá otázka, no myslím, že na to, aby sme na ňu dokázali v komplexnosti odpovedať, potrebovali by sme „začať od Adama“. (úsmev) To, ako Boh stvoril človeka – ako muža a ženu, čo tým zamýšľal, prečo ich stvoril rozdielnych, akého stvoril muža, akú stvoril ženu, aké špecifiká majú, aká je úloha muža, akú úlohu má žena… A to by bolo na samostatnú tému. To, čo je ale v tom dôležité na začiatku pochopiť a prijať je, že sme rozdielni a to je dobré. Ženy ináč rozmýšľajú ako muži, ináč veci prežívajú, ináč rôzne situácie vnútorne spracovávajú, mnohokrát ináč veci vidia ako muži.

Ja osobne sa učím nechať sa obohatiť pohľadom alebo názorom svojej manželky na nejakú situáciu. Zväčša vidí veci z iného uhla pohľadu a spoločne dokážeme vidieť „väčší obraz“. Veľakrát v minulosti sme zápasili o to, kto má pravdu, koho pohľad je správny, ale v podstate sme sa pozerali na to isté z iného uhla a s dôrazom na iné detaily. Výzvou pre nás mužov je nebyť tvrdohlaví, s pocitom, že len my máme stále pravdu a len my máme správny pohľad na vec, ale zároveň nebyť úplne pasívni a prenechať všetku zodpovednosť na ženu, najčastejšie manželku. Verím, že Boh nás stvoril rozdielnych a to je pre nás príležitosť k rastu aj tým, že sa budeme učiť spolupracovať a vytvárať rovnocenný fungujúci vzťah.

Je zaujímavé, že Boha chápeme ako muža. Prečo? Aký to má vplyv na prežívanie mužskej spirituality?

Prednedávnom som videl film Chatrč a bol to veľmi zaujímavý film s mnohými hlbokými myšlienkami. Pred tým, ako som išiel do kina, som pozeral recenzie na tento film a stretol som sa s niektorými názormi ľudí, ktorí nedokázali pochopiť, ako mohol autor znázorniť Boha ako ženu. Škoda, že to niektorých odradilo si tento film pozrieť, lebo vo filme to bolo krásne vysvetlené.

Katechizmus hovorí: „Boh nie je na obraz človeka. Nie je ani muž, ani žena. Boh je čistý duch, v ktorom niet miesta pre rozdielnosť pohlaví. Ale „dokonalosti“ muža a ženy odzrkadľujú niečo z nekonečnej dokonalosti Boha: sú to „dokonalosti“ matky a „dokonalosti“ otca a manžela.“

V rôznych situáciách môže k nám Boh pristupovať rôznymi spôsobmi. Niekedy potrebujeme materinské pohladenie a niekedy otcovské povzbudenie a potvrdenie. Ježiš hovoril o Bohu ako o Otcovi a malo to svoj význam. Otec je hlavou rodiny, ten, ktorý je autoritou, ten, ktorý potvrdzuje identitu, synovstvo. A tak ako pre chlapca je čas strávený s milujúcim otcom nenahraditeľný, aby mohol zrieť v identite, láske a učiť sa od otca každodennému životu, tak isto je pre nás dôležité tráviť čas s Nebeským Otcom, vytvárať s ním vzťah, v ktorom budeme stále viac spoznávať, na koho obraz sme stvorení a zároveň, ako môžeme tento obraz odzrkadľovať iným.

 

Čo Ježiš vyjadril, keď nazval Boha abba, „oteckom“? Čo to značí pre mužskú spiritualitu?

Samotný fakt, že Ježiš nazýval Boha svojim Otcom, bol pre mnohých ľudí v jeho dobe „nestráviteľným“. A ešte viac to umocnil, keď ho volal a oslovoval Abba, Otecko. Je to veľmi dôverné, rodinné oslovenie vyjadrujúce blízky vzťah syna k otcovi. Ježiš týmto oslovením tiež začal odkrývať dovtedy nepoznanú možnosť, mať osobný a intímny vzťah s Bohom ako Otcom. Pre nás, Božie deti, tak ako nás nazýva Sväté písmo, je to pozvaním do vzťahu s Nebeským Otcom, do novej hĺbky dôvery a lásky.

Abba je ten, ktorý miluje svoje deti, záleží mu a stará sa o ne, aby z nich mohli vyrásť zrelí synovia a dcéry, ktorí budú schopní milovať tak, ako on miluje a prinášať život, svetlo a pravdu tomuto svetu.

Foto: súkromný archív

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno