Konečne sa mi to podarilo! Vstala som o 5.30, keď je u nás doma ešte ticho a pusto (nie vždy tomu tak bolo), aby som sa osamote pomodlila a „spravila si ráno“. Pár minút rannej únavy stojí za tú hodinku pustovníctva. Pri čítaní Písma a modlitbe ruženca som pila kávu a premýšľala, čo dnes s tým mojím energickým vetroplachom budem robiť, keď počasie nie je veľmi priateľské. Nebola to veru najsústredenejšia modlitba.
Modlitba zaneprázdnených mám vie byť všelijaká. Roztržitá, prerušovaná, veľmi krátka, prednesená v hluku, ruchu, v polospánku rannom či večernom, niekedy aj na záchode… ja mám zatiaľ jedno dieťa, popri ktorom sa čas na modlitbu dá nájsť celkom ľahko. Viem sa sama modliť vtedy, keď Michael spí, pretože sa vtedy nemusím venovať žiadnemu inému dieťaťu. Napriek tomu som s pravidelnou modlitbou mala dlho problém. Vedela som, že by som sa modliť mala a aj som sa chcela, ale dni mi utekali, večer som už bývala unavená a padlo mi zaťažko prinútiť sa do modlitby namiesto obyčajného oddychovania. Zlom v modlitbe u mňa nastal po niekoľkých mesiacoch výčitiek z nepravidelnosti modlitby, keď som si konečne uvedomila dôležitosť poriadku. Musím si vedieť určiť čas, kedy sa mi modliť dá a ten čas poctivo dodržiavať. Synčekov denný spánok mi vie utiecť veľmi rýchlo. Ak si nesprávne určím priority a miesto modlitby a obeda bezcieľne surfujem po internete či pozerám seriál, doplatím na to nespokojnosťou a narušením pravidelnosti, ktorá je v modlitbovom živote taká veľmi dôležitá…
Väčšina mám viacerých detí s nimi musí fungovať od rána často do neskorého večera bez minúty osamote. Práve tie mi povedali, že ak sa chcú (a ony chcú, pretože vedia, že to potrebujú) modliť, potrebujú si ráno privstať, pretože len vtedy majú šancu zažiť pár minút samoty s Bohom. Povedala som si, že nie je na škodu začať to trénovať, pretože čas v modlitbe osamote je naozaj nenahraditeľný. Avšak už aj z mojej zatiaľ krátkej skúsenosti mamičkovania viem, že deti vedia modlitbe aj pomôcť, a nie len byť tým, kto od modlitby zdržiava.
Ešte prednedávnom som si o synovi myslela, že je odpútavač od modlitby. Dieťa jednoducho zaberá mame toľko energie, pozornosti a času, že kvôli starostlivosti oň nemá dostatok času a priestoru na pravidelnú osobnú modlitbu. Aké je pre mňa krásne každý deň zisťovať, že to nie je celkom tak. Začínam spoznávať realitu ,,čo zaseješ, budeš aj žať”. Snažím sa s Miškom modliť večer pred spaním, pred jedlom a cestou autom. Už by som ani nespočítala na prstoch, koľkokrát sa stalo, že som na modlitbu zabudla, ale Miško mi ju svojím gestom snažiacim sa znázorniť prežehnanie, pripomenul. Úplne sa vtedy roztápam, keď si prštekmi trikrát zaťuká na hrudník a zopne ruky. Odpozoroval to od veriacich počas gréckokatolíckej liturgie, na ktorú v nedele chodievame. Usmejem sa a poviem: ,,Ó áno, Miško, máš pravdu, pomodlime sa.” A tak sa posledné mesiace stáva z nášho 20-mesačného Michaela nie rozptyľovač, ale naopak, pripomínač potreby modlitby.
6.45. Rodina ešte stále spí a ja som okrem modlitby ruženca, Svätého Písma a vypitia kávy stihla zjesť ešte teplú praženicu, naložiť umývačku a napísať tento blog. Bohu vďaka za silu vstať skôr ako zvyčajne. Ak sa vaši doma nebudia predčasne, skúste si občas ráno privstať, stojí to za to.
Foto: pexels.com
Áno súhlasím. Ja vstávam pravidelne a to aj cez víkend o 4:30. A hodina strávené s Bohom je pre mňa lepšia, ako kávička. Veď aj vo Sv. prísme sa o tom píše: „…aby sme pozvali, že máme vstávať pred východom slnka, ďakovať ti a modliť sa k tebe za svitania. “ (Múd 16,28).