Zuzka a Martin Frolovci: Bolesť z toho, že nemáme deti, sme niesli spolu. Celých 16 rokov

Brali sa v roku 2002. Prvé tehotenstvo po piatich rokoch manželstva sa skončilo potratom. Nasledovali dlhé roky bez prírastku, ktoré ale neboli neplodné, práve naopak, boli venované mladým a službe v Hnutí Svetlo – Život. Po 16 rokoch manželstva, keď už mali obaja po štyridsiatke, sa stal zázrak – do rodiny v Podhorí pri Žiline pribudla dcérka Terezka Mária. Dnes už šesťmesačná princezná je pre mnohých svedectvom o tom, že Bohu nič nie je nemožné a že On jediný pozná ten správny čas. O viere, nádeji aj Božej láske, ktorej možno dôverovať za každých okolností, nám porozprávali Zuzka (41) a Martin (41) Frolovci. 

Ako a kde ste sa spoznali? Ako si spomínate na spoločné randenie?

Zuzka: Obaja sme chodili na rovnakú strednú školu – Gymnázium sv. Františka z Assisi v Žiline. Martin bol o ročník vyššie. Škola sa vtedy len „rozbiehala“, spolu tam bolo 7 tried v 3 ročníkoch, takže sme sa z videnia poznali skoro všetci študenti a učitelia. 

Bližšie sme sa spoznali v spoločenstve v rámci Hnutia Svetlo – Život. Chodiť sme spolu začali počas vysokej školy (ja som bola vtedy v 3. ročníku) a chodili sme spolu dva a pol roka.

Randili sme najprv na diaľku. Ja pochádzam z Námestova a študovala som v Bratislave a Martin je z Lietavskej Lúčky a študoval v Žiline. Potom bol Martin rok na civilnej vojenskej službe v Bratislave, čo nám umožnilo tráviť spolu oveľa viac času. 

Martin: My sme navyše spolu chodili v čase, keď sa online doba ešte len začínala. Mobilný telefón bol pre nás veľmi drahý a teda, ak sme chceli spolu telefonovať, tak iba občas na vybraný verejný automat na internáte, kde Zuzka bývala, v dopredu presne určený deň a hodinu. Ale bolo to krásne. Pamätám si, ako sme raz boli takto dohodnutí na presný čas telefonátu. Bohužiaľ, kvôli neočakávaným pracovným povinnostiam sa mi to nepodarilo. Zuzka nejaký čas čakala pri automate a potom odišla. Keď sa mi po niekoľkých hodinách podarilo uvoľniť, vytočil som telefónne číslo daného automatu, okolo ktorého chodilo vyše tisíc študentov denne. Hádajte, kto práve išiel okolo? ☺ Zuzka. 

Aj písanie listov v offline dobe malo svoje čaro. Keď človek píše list na papier a nemá po ruke tlačidlo „delete“, tak sa píše s iným nastavením srdca. 

Počas nášho spoločného chodenia sme mali aj niekoľko pravidiel – jedno z nich bolo, že minimálne rok Zuzka u nás doma nebude nocovať. Aj v tom sme videli Božie požehnanie – vždy, keď sme hľadali, kde by mohla prenocovať, tak viaceré dievčatá zo spoločenstva jej ochotne ponúkli ubytovanie u nich doma. 

S akými očakávaniami ste vstupovali do manželstva? 

Zuzka: Niekedy až žasnem, keď si spomeniem, s akou ľahkosťou som ja, skôr ustráchaná a úzkostlivá povaha, sľubovala lásku, vernosť a úctu po všetky dni svojho života… Som za to Bohu vďačná, že som nemusela čeliť bojom a pochybnostiam a prežívala som radosť a istotu, že manželstvo a že práve s Martinom. Asi aj preto, že som roky vnímala jeho úprimnú túžbu patriť Bohu. Tomu Bohu, ktorý mužom hovorí: „Milujte svoje manželky.“ Veľmi som sa tešila, že po čase chodenia, keď sme sa večer museli rozlúčiť a každý ísť po svojom, takéto lúčenie skončí, budeme mať spoločný domov, kde budeme výzvy života zdieľať spolu. A myslím, že to sa aj naplnilo. Spolu sme zdieľali mnoho – naše túžby, strachy, úspechy, službu, oddych i prácu na zveľaďovaní domova a záhrady… Zažili sme, že o zdieľanie toho najvnútornejšieho treba bojovať a nie vždy to ide tak, ako by sme si priali. Ale nech je sláva Pánovi, ktorý nás krehkých drží vo svojej ruke.

Martin: Nepamätám si, či som mal nejaké výnimočné očakávania pri vstupe do manželstva. Asi som túžil žiť celkom jednoduchý a pokojný život spolu so Zuzkou. Spoločne prežívať to pekné i to ťažšie. Uvedomoval som si, že Boh mi zveruje to najlepšie, čo pre mňa má a to mi vtedy úplne stačilo. Nebolo treba vymýšľať nič ďalšie. Mnohé očakávania a túžby prichádzali až neskôr. Mnohé sa naplnili, niektoré hneď a na niektoré sme čakali oveľa dlhšie. A na niektoré čakáme dodnes. 

Kedy ste si uvedomili, že otehotnieť bude problém, a ako ste tento problém riešili? 

Zuzka: Od začiatku manželstva sme boli otvorení na počatie bábätka, takže keď to stále neprichádzalo, bolo zrejmé, že asi niečo nie je v poriadku. Ja som mávala dlhé a nepravidelné cykly a prvýkrát sme vyhľadali gynekológa, ktorý sa venoval neplodným párom, asi 3 roky po svadbe. Avšak asi po roku od prvého stretnutia s gynekológom Martin dostal ponuku zamestnania v Anglicku, tak sme sa presťahovali a žili sme tam skoro 5 rokov. Ja som po anglicky nevedela, aj preto sme na nejaký čas otázku našej plodnosti prestali riešiť. Keď som sa trochu zdokonalila v jazyku a zároveň sme dostali tip od našich anglických priateľov na kliniku, kde sa venujú neplodným, znovu sme sa pustili do pátrania po príčine. Proces hľadania a odstraňovania príčin neplodnosti bol pomerne časovo náročný a rozdelený do niekoľkých fáz. Opäť sa nám to nepodarilo absolvovať celé, lebo sme v priebehu nedokončeného procesu prežili Božie pozvanie vrátiť sa na Slovensko. 

Martin: Keď nám roky pribúdali a dieťa bolo v nedohľadne, tak sme začali chodiť po niekoľkých vyšetreniach, či už na Slovensku alebo v Anglicku. Po jednom vyšetrení v UK som mal stretnutie s lekárom, ktorý mi vysvetľoval zistené výsledky, na základe ktorých mi povedal, ze ja nikdy nebudem mať dieťa. Hneď navrhoval alternatívy, ktoré pre nás boli neprijateľné. 

Čo po tých 16 rokoch nakoniec pomohlo? 

Martin: Tam, kde veci nejdú prirodzeným spôsobom, tak prosím o Boží spôsob. Posledných x rokov som sa často v osobnej modlitbe modlil – nech sa stane Božia vôľa v našich životoch. (A to som vôbec nemyslel prioritne na vlastné deti.) Ale nezabúdal som Mu niekedy aj pripomenúť Jeho počiatočný zámer s človekom: „Ploďte a množte sa a naplňte zem.“ A že ja osobne nemám nič proti tomuto univerzálnemu Otcovmu zámeru ☺. 

Zuzka: Medicínske vysvetlenie neexistuje. Realita je taká, že ja som po návrate z Anglicka už nebola schopná vytrvať v sledovaní sa. Vždy, keď po niekoľkých odsledovaných cykloch prišla na mňa slabá chvíľka, tak som to vzdala. Jeden lekár mi povedal, že s takým prístupom mi nemôže pomôcť. Ako sa blížila moja štyridsiatka, prestala som to riešiť. 

Ako sa vyvíjal váš vzťah s Bohom v čase, keď veci nešli podľa vašich predstáv?

Zuzka: Od mladosti sme vyrastali v spoločenstve Hnutia Svetlo – Život. V rámci programu Hnutia sme boli povzbudzovaní k osobnému vzťahu s Ježišom Kristom, k vzťahu dôvery a odovzdanosti bez ohľadu na okolnosti. Keď sme boli 3 roky manželia, začali sme sa spolu s ďalšími priateľmi zo spoločenstva venovať skupinke mladých. Chceli sme sa podeliť s tým, čo sme sami počas rokov formácie prijali. Sprevádzali sme ich formáciou niekoľko rokov. Pripravovali sme pre nich letné i cezročné duchovné cvičenia, viedli sme týždenné stretká, trávili sme s nimi čas. Dokonca sme kvôli tomu dochádzali aj z Anglicka a viacerí nás prišli zase pozrieť tam. Keď boli starší, ochotní a otvorení deliť sa so svojou vierou a skúsenosťou ďalej, pomáhali sme im robiť to isté pre ďalších, mladších od nich. A tak roky plynuli. Myslím si, že moje „materstvo“ našlo naplnenie pri nich a tak boli aj obdobia, kedy som realitu našej bezdetnosti nevnímala bolestne. Samozrejme, nebolo to tak stále a spomínam si na mnohé okamihy, kedy som sa Boha pýtala, prečo nemáme vlastné deti a ako mám rozumieť jeho prísľubu „Proste a dostanete“, aj som si poplakala, aj sa hnevala. Ale popri tom všetkom vo mne rezonovalo, čo som si raz prečítala v Katechizme, že deti sú Boží dar. Dar a nie dlh. Boh nám nie je dlžný dieťa, môže nám ho darovať, ak sa rozhodne. Martin bol, naopak, celý čas mužom nádeje. On nikdy nehovoril, že už je neskoro a asi zostaneme navždy bezdetní. Keď som to bolestne vyhlasovala ja, že už nikdy vlastné deti mať nebudeme, pamätám si, ako mi viackrát povedal, že to nemôžem vedieť.

Martin: Asi každý človek má určité oblasti vo svojom živote, ktoré sa nevyvíjajú podľa jeho predstáv. To, že sme nemali deti, bola takáto nenaplnená predstava v našom živote. Ale pamätám si aj rôzne iné situácie, kedy som sa na Pána hneval a pýtal, že prečo veci dopadli tak, ako dopadli, lebo sa to nezhodovalo s mojimi predstavami. Napríklad, za prvých 5 rokov manželstva sme sa sťahovali po všetkých sídliskách v Žiline (celkovo štyrikrát a piate sťahovanie bolo do Anglicka). Alebo, mal som ponuku práce v IT sektore v USA. Už mi pomaly chystali pracovnú zmluvu, vybavovali pracovné povolenie atď. a zrazu, zo dňa na deň sa to všetko skončilo bez akéhokoľvek vysvetlenia z ich strany. Ak som však na jednej strane mal pocit, že niečo nejde podľa mojich predstáv, tak na druhej strane som bol často svedkom veľkej Božej lásky a priazne v toľkých iných oblastiach a situáciách! Boh sa staral o naše potreby a túžby, až sme žasli. Ako pre nás pripravil miesto na rodinný dom, kde bývame, ako nás vyslobodzuje z otroctva hriechu, ako riešil naše zlyhania a nedokonalosti, za všetkých spomeniem aspoň jednu – cestou z Ameriky som zabudol na letisku notebook s drahým systémom, ktorý kúpila firma, pre ktorú som pracoval, od jednej americkej spoločnosti. Keď neveriaci kolega, ktorý so mnou cestoval, videl, ako to dopadlo, iba konštatoval: „Ty musíš mať iné konexie tam hore.“ Cez mnohé veci, ktoré nešli podľa mojich predstáv v danom okamihu, som videl, ako ich Boh vyriešil vo svojom čase a svojím spôsobom.

Aké boli vaše vzťahy s rodinnými príslušníkmi a priateľmi? Necítili ste sa izolovaní?

Zuzka: Myslím, že nie. Iste ma viackrát zabolelo, keď priateľom a blízkym pribúdali ratolesti a my stále nič. Pamätám si, že istí priatelia sa čudovali, že sme schopní zúčastňovať sa duchovných obnov pre manželov a celé rodiny, kde všetci alebo drvivá väčšina účastníkov boli viacdetní manželia.

Martin: Tým, že sme od mladosti vyrastali v spoločenstve, tak sme mohli zažiť také hlboké vzťahy, aké nie sú vôbec bežné. Ľudia okolo nás boli veľmi vnímaví a citliví na našu situáciu. Neviem, či sme zažili odmietnutie alebo nepochopenie typu: „Vy tomu nerozumiete, lebo nemáte deti.“ Teraz s odstupom času vidíme to veľké množstvo ľudí, ktorí sa za nás vytrvalo modlili. Už len počas samotného pôrodu jedni známi išli na horu Budkov, otočili sa smerom ku Vsetínu (kde sme práve rodili) a žehnali nám. Alebo blízky priateľ, kňaz, mi počas pôrodu písal SMS: „Ako ste na tom? Už sa nevládzem modliť…“

Dokáže človek, ktorý má v srdci bolesť, slúžiť ostatným s láskou?

Martin: Keď sa pozriem na Pannu Máriu – ženu plnú bolesti – s akou láskou slúži ona… Uvedomil som si, že skrze bolesť sa moje srdce stáva citlivým na druhého. A ak som sám napojený na Zdroj Lásky, tak potom som schopný slúžiť iným s láskou. Často sa nám stávalo, že nám iní otvorili svoje srdcia, a ako sme počúvali ich životné príbehy a ich bolesti, tak sa nám náš život zdal „prechádzkou ružovou záhradou“☺ . Vtedy si človek uvedomí, pred čím všetkým nás Pán ochránil. Boli sme často svedkami, ako Pán oslobodzuje, uzdravuje, navracia radosť, ničí strach, ako bolesť zapĺňa láskou. Naše slovo života v časoch bolesti bolo: „Smrť (v akejkoľvek podobe) netrvá večne.“ Po každej smrti prichádza zmŕtvychvstanie.

Zuzka: Na základe toho, ako sme to prežívali my, myslím, že môžeme povedať, že nás to robilo viac súcitnými s bolesťou iných. Uvedomovali sme si, že vieme lepšie pochopiť tých, ktorí na niečo dlho čakajú. Napríklad tých, čo túžia po partnerskom vzťahu, roky pribúdajú a oni sú stále sami. Okrem toho, ako som už spomenula, pre mňa osobne služba mladým v rokoch, keď sme nemali vlastné dieťa, bola istou formou dávania života, prinášala mi radosť a napĺňala ma.

 Ako sa vyvíjal váš manželský vzťah počas rokov bez dieťatka? 

Zuzka + Martin: Bol to krásny čas, ktorý nám umožňoval zažívať to, čo nám terajší krásny čas už neumožňuje. Bol to čas, keď sme žili v intenzívnej osobnej modlitbe, spoločne sme slúžili iným, spoločne sme oddychovali… Bolesť z toho, že nemáme deti, sme tiež niesli spolu. 

Keď sa spätne pozriete na tie roky čakania, vidíte, že to bolo na niečo dobré?

Martin: Keď sa pozrieme do Písma, tak vidíme, že čakanie vždy bolo súčasťou života: Abrahám, Jakub, Jozef, Mojžiš, Dávid… atď. Boh formoval ich charakter aj vtedy, keď sa zdalo, že sa nedeje vôbec nič. V dnešnej dobe, keď sme zvyknutí mať všetko okamžite a keď sme stále zahltení podnetmi, tak čakanie stráca zmysel a snažíme sa mu vyhnúť (ešte aj čakanie na autobus máme potrebu vyplniť scrollovaním na mobile). Nám toto obdobie čakania pomohlo žiť naplno prítomný okamih a nežiť v nejakých vzdialených predstavách budúcnosti. Nežiť s pocitom, že teraz to ešte nie je ono, ale keď príde to alebo ono, tak až vtedy to konečne začne byť to pravé. Čakanie ma učí trpezlivosti a vytrvalosti. Čo nič nestojí, za nič nestojí.

Zuzka: Amen! ☺

Ako si spomínate na ten deň, keď ste zistili, že čakáte bábätko?

Zuzka: Asi to bude znieť zvláštne, ale keď som po toľkých rokoch zistila, že som tehotná, dosť som sa zľakla. Totiž, posledné roky, ako sa blížila štyridsiatka, tak som si vravela, že už som na dieťa stará, že už by som to nezvládala a akosi som sa s našou situáciou zmierovala. Takže napriek mnohoročnému čakaniu som nakoniec bola v šoku, keď bol tehotenský test pozitívny. Zistili sme to na dovolenke v Anglicku. Bývali sme u našich priateľov. Mimochodom, tiež bezdetný pár, ale už po 50-tke. Krátko po tom, ako sme zistili, že čakáme bábätko, nám naši priatelia navrhli, že sa za nás pomodlia. Chcem podotknúť, že o našom zistení nič netušili a tiež, že to nemala byť modlitba na tento úmysel – za dieťa. A keď mi v modlitbe niekoľkokrát povedali: „Prijmi dar života,“ tak som hlboko prežila, že Boh o nás vie. On vie o našej situácii a On sa rozhodol, že teraz je ten správny čas pre nás. Mne by sa možno zdalo, že vhodnejšie to bolo pred 10 rokmi, ale On vie lepšie. Bolo to pre mňa obrovské uistenie a stále si to pripomínam doteraz. On je s nami. Každý deň a môžeme sa na Neho spoľahnúť. A už len taká drobná „zhoda okolností“. Sobáš sme mali 14.9. na sviatok Povýšenia svätého Kríža. Naša dcérka sa narodila na Veľký piatok krátko pred 16. hodinou, v čase, keď sa v mnohých kostoloch počas veľkopiatkových obradov dvíhal kríž na vzdanie úcty. Navyše, ja som v pôrodnici bola od stredy, lebo mi v stredu podvečer odtiekla plodová voda, ale Terezka Mária prišla na svet na Veľký piatok.

Martin: Bol som v miernom šoku. Nevedel som si zrazu predstaviť vôbec nič. Asi som sa bál aj určitého sklamania – predsa sme boli na úplnom začiatku tehotenstva a prvý trimester môže byť komplikovaný. Až s odstupom času mi to akosi začalo dochádzať a začal som vnímať celú mozaiku – prísľuby, vyslyšané modlitby, proroctvá… Na kurze Rút pred asi 15 rokmi zaznelo pre nás slovo zo Žalmu 105 v modlitbe – Boh tam (v cudzej krajine) svoj národ rýchlo rozmnožil… 

Ako môže okolie pomôcť páru, ktorý trpí neplodnosťou? Čo bolo pre vás najväčším povzbudením? A čo by, naopak, ľudia robiť nemali? 

Zuzka: Každý pár je iný a každý to inak nesie. Všeobecné návody neexistujú. Ja osobne som nemala rada povzbudenia typu „ešte máte čas, veď ste ešte mladí“ alebo „raz to určite príde“. Najväčšou pomocou je podľa mňa modlitba. Ako mi rástlo brucho, zrazu sa nám mnohí začali „priznávať“ k tomu, že už roky sa za nás modlia a ako sú teraz sami povzbudení, keď nás vidia. Bolo to úžasné zistiť, koľkí nás roky niesli svojou modlitbou a my sme o tom vôbec nevedeli.

Martin: Byť blízko pri nich. Prihovárať sa a žehnať im. Prosiť, aby Božia láska prikryla všetky rany a priniesla uzdravenie. Modlitba s očakávajúcou vierou – ja som sa málo modlil za fyzické uzdravenia a raz som bol zahanbený otázkou, prečo to nerobím.

Chcete niečo odkázať párom, ktoré už dlhé roky čakajú na dve čiarky na tehotenskom teste?

Martin: Smrť netrvá večne! 

Zuzka: Mám bázeň čokoľvek odkázať. Mohlo by to vyznieť, že nám sa už ľahko hovorí, keď už dieťatko máme. Ale rada by som spomenula, čo sa asi pred mesiacom stalo Martinovi. Zastavila ho v kostole jedna pani, ktorú nepoznal, a ďakovala mu. Povedala, že pred necelým rokom bola na sv. omši, na ktorej Martin hovoril krátke svedectvo o tom, ako nás Pán po 16 rokoch požehnal darom života a tiež sa modlil za tých, ktorí dlhé roky na niečo čakajú a stratili nádej. Ona bola bezdetná a s manželom boli spolu už 8 rokov. Povedala, že počas tej sv. omše sa znovu v jej srdci zrodila nádej. Teraz v novembri mali termín. Už možno držia svoje bábätko v náručí. Chvála Pánovi.