S organizačnou tajomníčkou Hnutia rady kresťanských spoločenstiev detí o hľadaní Božej vôle v každej životnej situácii, o službe druhým ako poslaní a sile vzorov pre dobrý život.
V minulosti ste pracovali ako zdravotná sestra. Ako si spomínate na toto obdobie?
Spomínam si na to rada a v dobrom. Bolo to moje rozhodnutie – chcela som ísť na zdravotnú školu a pracovať s ľuďmi. Ani som nepremýšľala nad inou profesiou. Ako zdravotná sestra som na detskom oddelení v Ružomberku pracovala celkovo dvanásť rokov. Spomínam na to rada aj vďaka veľmi dobrému kolektívu kolegýň a verím, že sa ešte do zdravotníctva aspoň na chvíľku vrátim.
Akú úlohu pre vás zohrala viera v službe trpiacim ľuďom?
Viera celkovo zohráva zásadnú úlohu v mojom živote a tak to bolo aj v tomto prípade. Je inšpiráciou a základným predpokladom pre to, čo robím. V každodennom živote rozmýšľam o tom, ako správne napĺňať hlavné prikázanie lásky a to mi dáva odpovede pre službu druhým. Viera dáva každej službe hlbší rozmer.
Zdravotné sestry na Slovensku sa snažia dlhodobo upozorniť vládu aj verejnosť na to, že ich náročná práca je nespravodlivo ohodnotená v zdravotných zariadeniach v správe štátu. Rozumiete ich požiadavkám alebo sa vám zdajú prehnané?
Podľa mňa ich požiadavky prehnané nie sú; práca v zdravotníctve je ozaj náročná. Sestry dnes musia mať dokončené vysoké školy, mnohé z nich majú dlhoročnú prax. Keď som ešte pracovala v zdravotníctve, videla som sestry, ktoré boli skvelé odborníčky a samotnému povolaniu „dali svoj život“. Ich skúsenosti ostávajú nedocenené a ony samy boli vyčerpané z ťažkej práce.
Na druhej strane, nie je výnimkou to, že sa pacient stretne s neadekvátnym správaním práve zo strany zdravotného personálu…
Často si uvedomujem, že to, čo v zdravotníctve chýba, nie sú jedine peniaze, ale ochota pomáhať. Poznám takisto viaceré sestry, ktoré rady robia svoju prácu, no sú ničené vzťahmi na pracovisku, prostredím a, žiaľ, potom si to „odskáče“ pacient. Sťažujeme sa, že nie sú v zdravotníctve peniaze, ale myslím, že tam najviac chýba to, čo vieme poskytnúť zadarmo a čo neprepláca poisťovňa: záujem o pacienta, ochota pomôcť, trpezlivo vysvetľovať a hlavne stále vidieť pred sebou človeka.
Dnes pracujete ako organizačná tajomníčka eRka – Hnutia kresťanských spoločenstiev detí. Čo pre vás osobne znamená práca na tomto projekte?
Som veľmi vďačná za túto prácu a vidím, že prináša ovocie. Som v eRku od roku 1990; s deťmi som začala pracovať už v roku ’86 na Liptove. Spätne dnes vidím, že čas, ktorý sme spolu trávili, mal veľký význam pre mladých, deti i pre prostredie, v ktorom žili. Ak sa im niekto venuje, sprevádza ich, posúva ich to v živote. Máme mnoho pekných svedectiev ľudí, ktorí povedali, že im eRko zmenilo život, nasmerovalo na profesionálnu dráhu, alebo vďaka nemu dnes inak vychovávajú svoje deti… No práca s dobrovoľníkmi má aj svoje úskalia: je potrebné byť pripravený dotiahnuť to, na čo dobrovoľník už nemá kapacitu; počítať s tým, že ľudia, s ktorými pracujete, sa neustále menia, prichádzajú noví, ktorých treba zaúčať… Je to dynamické! (úsmev) Silné pre mňa však je, že pracujem s ľuďmi, ktorí chcú nezištne urobiť niečo pre druhých bez ohľadu na svoje pohodlie. A to dnes nie je také samozrejmé.
Trend postupného úbytku mladých ľudí praktizujúcich svoju vieru neobchádza ani Slovensko. Pozorujete ho aj vo vašej práci?
Áno, prichádzajú menej zakorenení vo viere či Cirkvi a viac hľadajúci. Aj my cítime, že dobrovoľníkov je postupne menej ako napríklad pred desiatimi ‒ pätnástimi rokmi a hlavne, dokážu menej vydržať.
Ako by ste teda ohodnotili práve dorastajúcu generáciu Katolíckej cirkvi na Slovensku?
Ja mám veľkú nádej práve v mladých ľuďoch. Súvisí to najmä s tým, že mnohé mladé veriace rodiny sú otvorené mať aj viac detí. A naviac, sú ochotné popri svojej práci a rodine sa venovať dobrovoľne aj iným ľuďom vo farnostiach. Napríklad v eRku máme viaceré mamy, ktoré majú štyri, päť a v jednom prípade i deväť detí a sú zodpovedné za eRko aktivity vo farnostiach. Takisto mamičky, ktoré zažili stretká a silu spoločenstva vo svojej mladosti, sa teraz prihlásia s tým, čo by mohli urobiť, ak by toto chceli dopriať aj svojim deťom. Verím, že deti z takýchto rodín budú veľkým požehnaním pre spoločnosť.
Hovoriac o mladých rodinách s deťmi, dnes sa rodičia oveľa viac zaujímajú o to, ako ich deti trávia voľný čas a na výber majú širokú ponuku rôznych krúžkov. Prečo by teda mali dať svoje deti práve do eRka?
Lebo môžu spolu s rovesníkmi a staršími kamarátmi zažiť živú vieru a otvorené spoločenstvo. To je asi to najcennejšie, čo môžeme deťom dať v dnešnej dobe. V eRku sa snažíme viesť deti k hodnotám a vytvárať im „nekonkurenčné“ prostredie. Je to miesto, kde sa dieťa alebo mladý človek môže komplexnejšie rozvíjať i vďaka priateľstvám, spoločenstvu a službe. Chceme, aby v eRku „kráčali radostnou cestou malí aj veľkí spoločne“. Veríme, že vďaka tomu, čo v eRku zažijú, sa stanú lepšími, solidárnejšími, s očami otvorenými pre potreby druhých a viac pripravení na život samotný.
Kedy a ako prišlo vaše rozhodnutie zanechať svoje povolanie zdravotnej sestry a venovať sa naplno eRku?
Bol to postupný proces. Do eRka som prvýkrát šla pracovať začiatkom deväťdesiatych rokov s vidinou, že o dva-tri roky sa opäť vrátim k mojej pôvodnej práci na detskom oddelení. Tak sa aj stalo a ja som nasledujúcich päť rokov pracovala v nemocnici. V roku 2001 sme sa s manželom vzali a ja som sa vrátila k práci v eRku na plný úväzok. Keď som končila v nemocnici, primár povedal manželovi, že ho musím mať veľmi rada, keď odchádzam z takejto práce, ktorú robím veľmi rada, a mal pravdu (úsmev).
Váš manžel, Maroš Čaučík, je riaditeľ mimoriadne úspešného projektu Dobrá novina: za posledných 23 rokov sa Dobrá novina rozšírila takým spôsobom, že sa dnes do nej ročne zapája viac ako 26 000 detí a mladých ľudí v takmer 1 300 obciach na Slovensku. Výťažok jedného roka zbierky sa pomaličky blíži k miliónu eur. Ako vnímate projekt Dobrá novina ako manželka jej riaditeľa?
Myšlienkou oprášiť tradíciu koledovania a pridať k nej rozmer zbierania darov pre núdznejších bol Maroš na začiatku inšpirovaný rakúskou trojkráľovou akciou. Spočiatku sme vnímali Dobrú novinu čisto ako aktivitu eRka a chceli sme viac pomôcť deťom vnímať rozmer solidarity. Začínali sme v sto farnostiach. Nevedeli sme, ako to ľudia zoberú. To, čo nás mimoriadne prekvapilo, bola štedrosť ľudí a radosť koledníkov, preto sme sa rozhodli v koledovaní pokračovať. Som rada, že som i ja mohla byť pri zrode Dobrej noviny a v prvých rokoch som dlhší čas bola ako dobrovoľníčka aj predsedníčkou komisie DN. Postupne akcia rástla tak, že niekoľkonásobne prekročila hranice eRka a dnes sa do nej zapájajú stovky dobrovoľníkov aj mimo eRka. Máme veľký rešpekt pred tým, ako rastie, koľko požehnania a radosti prináša. Ani zďaleka to nie je naša zásluha.
Ako to myslíte?
Za úspešnosťou Dobrej noviny sú každoročne stovky ochotných ľudí, ktorí počas Vianoc odkrajujú zo svojho voľného času a kráčajú v ústrety druhým, najskôr cez prípravu DN, nácviky s deťmi, až po samotné koledovanie a návštevy rodín. Je super, že koledníkov už teraz po dvadsiatich rokoch prijímajú tí, ktorí niekedy chodili koledovať, že deti môžu povedať, že koledovať chodili i rodičia…
Som tiež presvedčená, že na požehnaní Cirkvi na Slovensku majú veľkú zásluhu aj tí, ktorí pre ňu trpeli počas totality. Uvedomujem si to možno viac i preto, lebo i manželova mamka bola ako politický väzeň niekoľko rokov väznená a výsledkom bolo podlomené zdravie, nemožnosť doštudovať či nájsť si adekvátne zamestnanie. Takisto moja stará mama bola odsúdená a väznená v jednom z procesov, ktoré nasledovali po teraz veľmi známej neúspešnej tretej výprave pod vedením blahoslaveného Titusa Zemana.
Pamätám na svedectvo jedného saleziána, ktorý sa vo väzení stretol s otcom biskupom Gojdičom. Ten ho prosil, aby všetko utrpenie obetoval za slovenskú Cirkev, ktorá to bude ešte veľmi potrebovať. Myslím si, že si málo uvedomujeme a málo hovoríme o tom, čo tie tisícky väznených ľudí urobili pre Cirkev, pre nás… My z toho teraz v podstate žijeme, profitujeme.
Čo znamená pre vaše manželstvo takáto úzka spolupráca aj v pracovnom živote?
Výhody vidím v tom, že dobre rozumieme, čo ten druhý robí, prečo to robí, vieme sa podporiť, poradiť, pomôcť si. Neberieme to len ako prácu. V tomto vnímam veľký príklad manžela, jeho otvorenosť pre to, čo život prináša, hľadanie Božej vôle v našich životoch. Na promočnom oznámení mal motto slová žalmu „Hľa, prichádzam, Pane, chcem plniť tvoju vôľu.“ A to končil elektrofakultu, nie teológiu! (úsmev). Myslím, že sa ho naozaj snaží celý život napĺňať. Vážim si na ňom, že sa stále usiluje nejsť za svojimi plánmi a víziami, ale chce robiť to, čo vidí ako potrebné.
Na druhej strane, nevýhodou práce na úzko prepojených projektoch je, že sú dni či týždne, kedy sme obaja veľmi vyťažení. Vtedy je náročné vytvárať zázemie domova, a zároveň pracovať nad rámec bežného času.
Stáva sa niekedy vo vašom manželstve, že sa vám spoločne ťažko hľadá rovnováha medzi pracovným a osobným životom?
Je to pre nás stále výzvou a nemáme to úplne doriešené. Nefunguje to tak, že sa snažíme striktne si oddeľovať prácu a súkromie. Bežne sa bavíme aj doma o pracovných témach, neberieme to ako záťaž, no ako prirodzenú súčasť života. Keďže pracujeme s dobrovoľníkmi, uvedomujeme si, že je to aj práca po večeroch, cez víkendy, keď majú oni čas. Vnímame to tak, že to je naša dobrovoľnícka energia, ktorú eRku okrem pracovného času chceme dať. I keď je to náročné, stále si uvedomujeme, že nám to oveľa viac dáva ako berie.
V istom bode vášho života ste s manželom od Boha prijali poslanie služby druhým aj vzhľadom na to, že ste nemohli mať deti. Čo to pre vás znamenalo?
Prijať to, že nemáte deti, nie je ľahké. Je to niečo, čo človek rieši asi celý život. Naviac je to spojené s tým, že sa niekedy ľudia na vás pozerajú pomedzi prsty… Nevedia, čo je za tým, či pohodlnosť; pýtajú sa, prečo sme si deti neadoptovali. Adoptovať si deti je ozaj krásne veľkodušné rozhodnutie a možno by sme sa pre to boli rozhodli, ak by sme robili v bežných povolaniach. My sme fakt, že nemáme deti, zobrali ako výzvu, rozhodnutie zhora, ktoré chceme prijať. Povedali sme si, ak by Pán Boh mal taký zámer, mali by sme kopu detí. Ale asi zvážil, že nás chce mať inde. Snažíme sa to rešpektovať, nejsť za svojimi túžbami, ale prijať to, čo nám život prináša, neprojektovať si život podľa seba… Deti sú v našich životoch dôležité, aj keď iným spôsobom. A možno i vďaka tomu vieme viac chápať iných, možno i slobodných ľudí, ktorí ostali sami, aj keď si život asi predstavovali inak.
Aký reálny obsah vo vašom živote má služba druhým?
Myslím, že je dôležité mať otvorené oči srdca pre ľudí naokolo. Jeden kňaz, ktorý teraz slúži na misiách na Sibíri, povedal o ľuďoch bez domova: „Ďakujem týmto ľuďom, že ma naučili, že srdce sa dá rozšíriť aj bez chorobných zmien.“ Pre mňa to znamená zdieľať s druhými aj to ľahké a pekné, aj ťažké.
Čo vnímate ako najťažšie vo vašej službe iným?
Robiť vážne rozhodnutia s veľkou zodpovednosťou a vedomím toho, že skutočný výsledok uvidím až o dlhší čas.
Kto je pre vás najväčším vzorom v tomto povolaní?
V prvom rade sme mali príklad v rodine. Ocko bol štyridsať rokov kantor na dedine, z toho viac ako tridsať rokov počas totality, čo nebolo ľahké. Hrával na omši takmer každý večer a v nedeľu i sviatky aj na štyroch svätých omšiach za deň. Za celý ten čas sme preto nikdy neboli napríklad na dovolenke s rodičmi ani počas víkendu či sviatkov. Doma sme vôbec neriešili, či to neurobiť ináč – žili sme to a až spätne som si uvedomila, aký veľký príklad nám tým naši dali. Keď som neskoršie začala viesť v mojich sedemnástich rokoch detský a mládežnícky spevokol, bolo to pre mňa samozrejmé, nič mimoriadne. Tiež mamka bola vždy všímavá voči druhým. Pamätám si z detstva, že k nám domov chodieval koledovať jeden chlapček s mentálnym postihnutím a keď prišiel prvýkrát, obdivoval, čo všetko máme pod stromčekom. Odvtedy si každý rok pod stromčekom u nás niečo našiel.
Ďalej je pre mňa veľkým vzorom svätý Ján Pavol II., hrdo sa hlásim ku generácii, ktorá vyrastala počas jeho pontifikátu. Vzorom sú pre mňa i mnohí naši dobrovoľníci v eRku, často i naše eRko-rodiny, ako ich familiárne nazývame. Spomeniem manželov, ktorí majú päť detí, ale i tak dokážu viac ako dvadsať rokov pracovať pre mladých a deti v ich dekanáte. Dalo by sa povedať, že svojim životom vychovali či oslovili celú jednu generáciu mladých, ktorí si teraz zakladajú rodiny. Celkovo často žasnem, že mnoho ľudí okolo mňa nie je ani zďaleka dobre zabezpečených a aj napriek tomu neváhajú namiesto finančne ohodnotenej práce dobrovoľníčiť.
Okrem túžby venovať sa deťom a mladým máte blízko k službe umierajúcim. Aké miesto má táto služba vo vašom živote teraz?
Mám osobnú skúsenosť, keď sme mohli v rodine doopatrovať doma ocka chorého na rakovinu. Bolo to veľmi intenzívne obdobie, pretože zomrel tri mesiace po tom, ako mu stanovili diagnózu. Zvládli sme to vtedy aj vďaka ľuďom, ktorí nám boli ochotní pomôcť. To isté sme neskoršie zažili aj s manželovým ockom. Zomieranie je stále pre veľa ľudí tabu. Smrť je témou, o ktorej ľudia nechcú hovoriť a pritom je to veľmi dôležité. Hospicová starostlivosť nemá také miesto v spoločnosti, ako by mala mať. Veľa sa hovorí o humánnejších pôrodoch, ale rovnako dôležité ako narodenie je i umieranie. Mnoho ľudí by rado doopatrovalo svojich rodičov a blízkych doma, ale nevedia ako; nemajú dostatočnú podporu u zdravotníkov, hlavne je málo mobilných hospicov. Starostlivosť o zomierajúcich a nevyliečiteľne chorých je veľmi vzácna služba, je to aj mimoriadna chvíľa byť pri zomierajúcom. Ten, kto takéto chvíle s blízkymi prežil, staral sa o umierajúcich, vie, o čom hovorím. Ak sa mi podarí vrátiť niekedy do zdravotníctva, budem iste zvažovať i túto prácu.
Čo by bol podľa vás prvý najdôležitejší krok, aby sa v tejto oblasti „pohli ľady“?
Zdá sa mi, že práve počet a dostupnosť mobilných hospicov je v tomto kľúčovou vecou. Pretože potom by mohol zdravotnícky personál odporúčať ľuďom a podporovať ich v starostlivosti doma – s pomocou mobilného hospicu by sa nemuseli báť, že to nezvládnu. Ďalej, legislatíva je v tomto tiež pozadu; viem, že aj tie mobilné hospice, ktoré máme, musia doslova vybojovávať úhradu úkonov od poisťovne. Pomohol by aj tlak verejnosti, no najprv sa musíme viac snažiť brať koniec života ako jeho súčasť.
Nedávno ste oslávili okrúhle narodeniny. Čo vo vás najviac rezonovalo pri reflektovaní nad vašou doterajšou životnou cestou?
Vďačnosť za život, zdravie, za dar viery, rodinu či priateľov. Čím je človek starší, tým menej vecí okolo berie ako samozrejmosť, takže vďačnosť za každý deň je i u mňa stále a stále väčšia (úsmev).
Zuzana Čaučíková sa narodila v roku 1967 v Ružomberku. Úspešne ukončila štúdium na Strednej zdravotníckej škole v odbore detská sestra. Viedla detský a mládežnícky spevokol v Liptovských Sliačoch; bola pri začiatkoch eRka a Dobrej noviny. S manželom Mariánom si vyslúžili sviatosť manželstva v roku 2001. Momentálne pôsobí ako organizačná tajomníčka eRka – Hnutia kresťanských spoločenstiev detí. Rada si oddýchne v prírode, zbieraním byliniek, hubárčením či pri plávaní a speve. S manželom žije v Bratislave.
Foto: Osobný archív Zuzany Čaučíkovej
