Každý nový deň je pre nás príležitosťou rozvíjať v sebe dobro. Prežívame Rok milosrdenstva, v ktorom môžeme zakryť „láskou množstvo hriechov“ (1 Pt 4,8). Pokúsme sa tento rok rozvíjať cnosti a naše deti sa k nám pridajú. My rodičia máme tú výhodu – nevýhodu, že nás naše deti neustále pozorujú. A keď ich potom tajne sledujeme pri hre, vidíme ako v zrkadle obraz nášho správania a vyjadrovania sa. Moja mama pracovala dlhé roky v jasliach a vždy vravela, že presne vie, čo sa deje v rodinách a či sa rodičia majú radi alebo sa včera pohádali. Úsmevné bolo aj dokonalé kopírovanie 10-minútového telefonátu maminy, samozrejme, so všetkými gestami, čo k tomu patria. Rodičia ani netušili, koľko toho pani učiteľky vedia o ich súkromí… Správne, mravné, cnostné hodnoty sú vytvárané do 7. roku života. Mimoriadnu úlohu pri ich budovaní zohrávajú rodičia. Samozrejme, predpokladom je, že dané cnosti zosobňujú. Musíme cnosti vlastniť, aby ich deti svojimi „tajnými detektormi“ vycítili. Ony sa totiž držia Biblie: „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte.“ (1 Sol 5,21) Ale druhú polovicu citátu chápu po svojom: „Čo robia rodičia, toho sa držte!“ Vnímanie našich detí je pre nás rodičov nepochopiteľné, ale je tiež nezmazateľné. Preto by malo mať každé dieťa dobrú a svätú mamu, otca a najbližšiu rodinu – hlavne v prvých týždňoch, mesiacoch a rokoch života.
Čo je cnosť?
Existujú štyri druhy správania. Prvým je reflex ako vrodená reakcia. Potom automatizmus. Sú to činnosti, ktoré nie sú vrodené, ale naučené a už sú nám také vlastné, že si ich neuvedomujeme – napríklad chôdza. Vyšším levelom je tretí spôsob činnosti, ktorý nazývame zvyk. Zvyk je dobrý sluha, ale zlý pán – o tom by nás mohla poučiť hlavne naša najstaršia generácia. Cnosti nadobúdame cvikom, ale nie je to zvyk. Tomáš Akvinský výstižne definoval cnosť ako výkonnú schopnosť dobra. Jej vznik predpokladá v človeku konanie dobra „dobrovoľne“. Cnosť je tiež ustáleným spôsobom správania sa ako zvyk, nie je však skamenelina. Je to živé, pružné, slobodné konanie človeka.
Aké cnosti poznáme
Nadprirodzené alebo Božie cnosti – viera, nádej, láska;
Kardinálne čiže základné cnosti – miernosť, mravná sila, rozvážnosť, spravodlivosť;
Osobné cnosti – zbožnosť, čistota, humor, optimizmus, skromnosť, serióznosť…;
Sociálne cnosti – spoločenská angažovanosť, veľkodušnosť, vľúdnosť, priateľskosť, tolerantnosť…;
A mohli by sme pokračovať, lebo nová doba si často vyžiada vznik nových cností – doba PC, mobilov, TV…
Konanie dobra „dobrovoľne“
Pozývam vás cvičiť si cnosti, aby sme mali cnostné aj naše ratolesti! Skúsme začať tou, pre nás nad – prirodzenou cnosťou – VIEROU.
Počas celého marca sa budeme cvičiť v cnosti viery. Stačia maličkosti, ktoré budeme robiť každý deň, až sa zautomatizujú. Skúsme sa my rodičia zamyslieť, ako by sme v našej rodine zdokonalili cnosť viery. Čo by najviac oslovilo nás a naše deti.
Pracovala som v detskom domove (bolo to cirkevné zariadenie), a tam sme mali „zásadu požehnania“. Každý deň dostalo dieťa od vychovávateľky aspoň jedno objatie a krížik na čelo. Keď prišiel čas uložiť deti do postele, menšie deti vždy čakali na krížik – u nich sme to brali automaticky. Starších chlapcov som sa vždy opýtala, aby mali možnosť slobodne sa rozhodnúť, či im môžem dať „požehnanie na dobrú noc“ (krížik na čelo a pohladenie). Nikdy mi tí skorodospeláci nepovedali nie, až raz sa dvaja ozvali, že už sú veľkí. Tak som to rešpektovala, obehla menšie deti, a keď som zhasla svetlo, ozvalo sa: „Teta, ešte ste niečo zabudli!“ Obaja chlapci boli zakrytí až po uši a s natiahnutým krkom si odhrnuli vlasy z čela… Nebolo to len prázdne gesto, ale aj svedectvo viery. Chlapci už majú svoje rodiny a s úsmevom na tvári žehnajú svoje deti tak, ako ich kedysi žehnali „náhradné mamy“.
Možno máme už požehnanie zautomatizované a naše deti neodídu z domu, pokiaľ nedostanú „krížik na čelo“. Možno je to pre vás prijateľný nápad a moja skúsenosť je taká, že požehnanie ako symbol viery a kresťanských hodnôt najprv naučí mama svoje deti a potom deti svojho tatina. Nám mamám to ide akosi prirodzene, ale niektorí muži sa hanbia. Avšak po tom, ako prekonajú prvotný ostych, sú v tom dokonale dôslední.
Alebo by sme mohli vymyslieť atraktívne prostredie, napr. bunker pod dekou, či stan v obývačke alebo stačí sviečka na koberci a okolo nej celá rodina… a prečítať si životopis svätého, pomodliť sa alebo sa porozprávať o cnosti viery. Samozrejme, s malým občerstvením a čajíčkom… Myslím si, že každý rodič má fantáziu a presne vie, čo osloví jeho deti a kde má on sám zapracovať na tejto cnosti. A naša spoločná úloha – každodenná modlitba celej rodiny. Svoje úspechy by sme si mohli zaznamenávať do zošita alebo na papier na viditeľnom mieste – u nás je to chladnička.
Fotografie: súkromný archív autorky
