Vírus, ktorý nastavuje zrkadlo…

0
725

Pôst od Eucharistie a sviatosti zmierenia, ktorý v týchto dňoch v Cirkvi prežívame, je pre Cirkev v rôznych stavoch príležitosťou pre vyliečenie nášho pokriveného vzťahu k týmto dvom veľkým sviatostiam.

Keď im Ženícha vezmú…

V týchto dňoch sa úryvok o pôste od Ženícha (Mt 9, 15) stal mottom mnohých článkov, kázní i úvah. Pre mnohé rodiny, ktorých život doslova visel na Eucharistii, sa tento pôst od Ženícha stal neprekonateľne náročným a nepochopiteľným. Vedeli by sme si predstaviť zriecť sa v Pôste všetkého iného, no zriecť sa Zdroja sa nám zdá nemysliteľné. Na druhej strane nám pôst od sviatosti zmierenia a Eucharistie môže nastaviť zrkadlo, ako často sme tieto dva veľké poklady Cirkvi používali ako „náplasti“, či rýchle, „instantné“ riešenia na situácie, ktorým sme nemali chuť, silu či kapacitu čeliť tam, kde nás Boh zasadil – doma. Situácia, keď je prístup k týmto dvom sviatostiam obmedzený, nám môže odhaliť náš pokrivený vzťah k nim.

Príležitosť pre liturgiu zmierenia v rodine?

Čas bez sviatosti zmierenia „na počkanie“ môže byť priestorom pre vlastnú sebareflexiu v našich rodinách. Koľkokrát akt sviatosti zmierenia nahrádzal akt úprimného odpustenia v rodine? Koľkokrát spoveď otca zázračne „zmazala“ všetky motanice mávnutím sviatostného prútika bez toho, aby si najskôr úprimne kľakol pred blízkym, ktorého ranil? Koľkokrát sme vo vyznaní ľútosti boli tak smelí pred vlastnými ako pred kňazom v skrytosti spovednice?

Cirkev ponúka v týchto dňoch viaceré spôsoby, ako spracovať nemožnosť sviatostne vyznať hriech, ktorý ničí naše vzťahy (spytovanie svedomia, dokonalá ľútosť, kolektívne rozhrešenie, sebareflexia, úprimné pokánie…) Nemôže byť tento čas príležitosťou tiež na zavedenie či obnovu liturgie zmierenia domácej cirkvi? Na zavedenie času, v ktorom si rodina napr. v rámci večernej modlitby alebo nedeľnej liturgie domácej cirkvi prejaví ľútosť nad hriechmi, ktorými sa počas dňa vzájomne zranili?

Príležitosť pre „sväté prijímanie“ v rodine?

Čas bez Eucharistie „na dosah“ môže byť tiež dobrým podnetom pre našu sebareflexiu. Koľkokrát sme sv. omšu vnímali výslovne ako možnosť „vypadnúť“ z domu, možnosť odreagovať sa, nachvíľu neriešiť, či je v špajze dosť jedla alebo či majú deti hotové úlohy? Koľkokrát sme Eucharistiu vnímali len ako privátny priestor pre budovanie svojho individuálneho vzťahu s Bohom, pre vypnutie od rodiny? Kristovo telo je pritom sviatosťou, ktoré obnovuje i Kristovo mystické telo, ktorým je Cirkev, univerzálna (svet), miestna (farnosť) či domáca (rodina). Koľkokrát sme Eucharistii dovolili budovať naše rodinné vzťahy? Koľkokrát sme rodinu vnímali ako prekážku, „by sme mohli omšu svätú vypočuť s pobožnosťou“? Teraz, keď každodenná možnosť svätého prijímania nie je po ruke tak ako inokedy, môžeme viac uvažovať nad liturgiou svätého prijímania v rodine, nad liturgiou naozaj svätého prijímania osôb, s ktorými žijeme v karanténe pod jednou strechou. Nie je toto obdobie výzvou, aby sa každé prijímanie toho druhého stávalo svätým?

Keď im Ženícha vezmú, vtedy sa budú postiť. Oddialenie dosiahnutia dobra malo vždy edukatívny charakter. Oddialenie dobra totiž pomáha odhaliť hodnotu chýbajúceho a vzbudiť opravdivú túžbu. Čas pôstu, ktorý žijeme, odhaľuje, akú hodnotu majú pre nás dary Cirkvi, ktoré bežne prijímame a aká veľká je naša túžba po nich.

Námety na slávenie Kvetnej nedele v rodinách nájdete tu.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno