Ako žiť Veľkú noc bez spoločného slávenia?

1
1109

Oslava Veľkej noci 2020 bude veľmi výnimočná. Pre väčšinu Božieho ľudu nebude možné zúčastniť sa verejných bohoslužieb. Zostane im účasť cez prenosy v televízii či na internete. Keď si to po prvýkrát uvedomíme, je to taký malý šok, predovšetkým pre tých, ktorí majú intenzívny duchovný život.

Ustanovenie Eucharistie na Zelený štvrtok, uctievanie kríža a čítanie o Ježišovom utrpení na Veľký piatok, a potom veľkonočná vigília s veľkým Aleluja, táto úžasná a slávnostná liturgia, a tiež slávenie Veľkonočnej nedele. Je ťažko predstaviteľné, že nemáme slobodu zhromaždiť sa na oslavu tohto srdca tajomstva našej kresťanskej viery. Keď si to naplno uvedomíme, môže nás ovládnuť smútok. Veď to nie je možné!

V týchto dňoch však musíme postupne prijať rozhodnutie, že tento rok bude slávenie Veľkej noci úplne odlišné od všetkého, čo sme doteraz poznali. Je to príležitosť na prehĺbenie našej reflexie o liturgii, o veľkonočnom tajomstve, aby sme z neho žili iným spôsobom. Tento spôsob môže byť veľmi hlboký, aký sme doteraz nepoznali, pretože sme doteraz mali k dispozícii zvyčajné sviatostné prostriedky. Teraz teda treba prehĺbiť studňu o trochu hlbšie.

Pre nás kresťanov je to tiež príležitosť postúpiť v našom putovaní ku Kristovi, s Kristom a prehĺbiť a privlastniť si veľkonočné tajomstvo.

V týchto dňoch napísal pomocný biskup pre centrum Ríma Daniele Libanori SJ list pre rímskych kňazov. Hovorí v ňom o eucharistickom pôste. Upozorňuje na to, aby sa kňazi nenechali uniesť falošným zápalom. Eucharistický pôst, ktorý teraz zažívame, je pre nás európskych kresťanov novinkou. Nesmieme však zabúdať na to, že tento stav je smutnou nevyhnutnosťou v mnohých regiónoch sveta – či už pre nedostatok kňazov alebo pre prenasledovanie kresťanov. Mnohí kňazi a biskupi sú uväznení a nemôžu sláviť Eucharistiu. Tu eucharistický pôst trvá veľmi dlho, aj niekoľko rokov. Aká výzva pre nás!

Zároveň je krásny hlad po Eucharistii, horlivosť a veľká túžba po účasti na svätej omši a prijatí eucharistického Krista. Pre kňazov je veľmi povzbudivé vidieť túto silnú túžbu veriacich; vedieť, že táto sviatostná realita je pre kresťanov veľmi dôležitá a neznamená pre nich len nejakú rituálnu praktiku. V časoch mimo karantény totiž zvyčajne nezažívajú jasot ako na futbalovom štadióne, keď na svätú omšu v ich kostole prídu veriaci. 🙂

Ale tento dopyt po Eucharistii, hlboká túžba, ktorá je ovocím intenzívneho duchovného života, ktorá vyjadruje hĺbku viery – sa potrebuje očistiť, potrebuje dosiahnuť určitú zrelosť.

Tento dopyt po Eucharistii môže byť niekedy príliš nástojčivý a trošku nezrelý, hoci vyviera z úprimnej viery. Zabúdame totiž, že spása k nám prichádza z viery, a nie zo skutkov, nech sú to hoci aj sväté skutky. Nech sú to hoci aj dobré praktiky. Aj tá najlepšia praktika, aj tá najlepšia sviatosť neprinesie ovocie, ak sa nevydáme Bohu, ak ho neprijmeme vo viere. Sviatosti majú bezpochyby božskú účinnosť, ale v našich životoch účinkujú len skrze vieru. Preto je pre nás dôležité vrátiť sa k prameňu účinnosti sviatostí. Tým prameňom je viera. Vďaka viere prenikáme do hĺbky veľkonočného tajomstva. Sviatosti sú tu, aby nás do nej uviedli a aby ju vyživovali. Vždy však vychádzajú z viery. Viera nemá hranice, nikto nám ju nemôže vziať. Máme ju v našom srdci, v našom rozume, v našej duši. Teraz je tá dôležitá a vhodná chvíľa na uskutočňovanie tejto viery. Uchovať si túžbu po Eucharistii, ale nezabúdať, že cez vieru sme v priamom kontakte s tajomstvom.

Tu je kľúč k tomu, ako prežiť Veľkú noc 2020.

Prvým rozmerom je, že viac ako kedykoľvek predtým môžeme zažiť domácu cirkev. Budeme pravdepodobne v karanténe v našich bytoch a domoch, s tipmi a radami k sláveniu rodinnej liturgie od našich kňazov a biskupov. Nebudeme tak odkázaní len na pasívne sledovanie televíznych prenosov. Budeme žiť domácu liturgiu v našich domovoch, podobne ako židia slávia sabat ako domácu liturgiu. Nemajú kňaza – otec a matka rodiny, každý podľa svojej úlohy, je iniciátorom tejto liturgie, a celá rodina sa modlí a uskutočňuje liturgiu. Takto budeme sláviť rodinnú liturgiu Veľkej noci v našich domovoch – podobne ako slávenie veľkonočnej večere u židov. Tento rok máme milosť zažiť rodinnú liturgiu, žiť Veľkú noc v rodine.

Najdôležitejšie na dobré prežívanie Veľkej noci je, aby sme ju žili vo viere a v láske. Svätý Tomáš Akvinský hovorí v Sume teologickej o troch aspektoch, ako sa Kristovo utrpenie stáva plodným pre nás. Kristovo utrpenie má duchovnú moc, duchovnú silu, pretože jeho ľudskosť je prepojená s jeho božskosťou. Kristov kríž nie je nehoda. Kríž je slobodný akt, ktorý si Kristus zvolil, a to, čo vykonal vo svojej ľudskosti, má univerzálnu hodnotu mimo času a priestoru, lebo jeho ľudskosť je prepojená s jeho božskosťou. Je to Bohočlovek, ktorý sa darúva v tomto veľkonočnom tajomstve – v ustanovení Eucharistie, v jeho agónii, v jeho krížovej ceste, v jeho ukrižovaní, v jeho smrti na kríži, v jeho pochovaní a v jeho zmŕtvychvstaní. Je to Bohočlovek, ktorý koná, aby nás vykúpil. Účinnosť týchto činov pramení z toho, že jeho ľudskosť je prepojená s jeho božskosťou. Preto aj dnes, ak sme spojení s jeho utrpením, môžeme prijať plnosť plodnosti jeho vykupiteľského skutku vo veľkonočnom tajomstve.

Sv. Tomáš učí, že duchovná sila Kristovho utrpenia nám je daná cez vieru a sviatosti viery[1]. Používa tri výrazy, ktoré vyjadrujú túto účinnosť Kristovho utrpenia pre nás:

  1. per spiritualem contactum: božská sila účinná v Kristovom utrpení sa nám dostáva cez duchovný kontakt, ktorý sa vytvára prostredníctvom viery a sviatostí viery (per fidem et fidei sacramenta). Ako hovorí sv. Pavol v liste Rimanom 3,21-26: „Sme ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery.“
  2. per fidem applicatur nobis passio Christi ad percipiendum fructum ipsius. Prostredníctvom viery sa nám podáva Kristovo utrpenie, je na nás účinne aplikované, aby sme tak mohli prijať jeho ovocie.
  3. qui communicant eius passioni per fidem et caritatem et fidei sacramenta. „Komunikujeme“, máme účasť, sme prepojení s Kristovým utrpením skrze vieru a lásku na jednej strane, a skrze sviatosti viery na strane druhej.

Všetky tri výrazy vyjadrujú tú istú myšlienku: potrebujeme spojenie, kontakt, komunikáciu spasiteľnej milosti Kristovho utrpenia s nami, a tento kontakt sa uskutočňuje vo viere a v láske. Podobne ako nestačí, že mám liečivú masť v skrinke, ale musím sa s ňou spojiť, aplikovať ju na boľavé kĺby, aby bola účinná. Potrebujem s ňou mať kontakt, spojenie. Tak je vždy prepojené Kristovo utrpenie a zmŕtvychvstanie s účinnosťou jeho vykúpenia a milosti, ktorú nám dáva, a s nami. Sv. Tomáš tu hovorí o dvoch spôsoboch, ako zostať v kontakte s ovocím vykúpenia: per fidem et caritatem – vierou a láskou, a per fidei sacramenta – sviatosťami viery. To nie sú len sviatosti, len obrady, ktoré vykonávame. Nie: prostredníctvom týchto obradov sa vyjadruje viera.

Toto je centrálny bod a kľúč pre Veľkú noc 2020. Keď nám je nie našou vinou zabránené zúčastniť sa na svätej omši, prijať Eucharistiu či sviatosť zmierenia, zostávajú nám ako prostriedky kontaktu viera a láska. To, čo je účinkujúce vo sviatostiach, je účinkujúce tiež vďaka viere. Preto je viera pri prameni duchovného kontaktu, pri prameni komunikácie spásy.

Sme preto pozvaní, aby sme sa sústredili na naše skutky viery. Týmto spôsobom môžeme vo viere a v láske kontemplovať veľkonočné tajomstvá. Sv. Tomáš hovorí, že toto je ten istý kontakt, ako prostredníctvom sviatostí. Nemajme preto obavy, nebojme sa – budeme môcť prijať všetky milosti – prostredníctvom viery a lásky – v našich srdciach, v našich rodinách, v našich spoločenstvách – ako keby sme mohli prijať sviatosti. Boh totiž vo svojom spasiteľnom diele nie je výlučne viazaný na sviatosti. On ich vymyslel, ustanovil a dal nám, aby sme mali konkrétne prostriedky. Sme bytosti z mäsa a kostí a potrebujeme viditeľné znaky, od ktorých sa vieme nasmerovať na neviditeľnú skutočnosť. Sú to posvätné znaky s účinnosťou, ktorá pochádza od Krista, ale to neznamená, že Boh nenájde iné chodníčky k našim srdciam a dušiam, aby nám sprostredkoval milosti aj pomimo sviatostí. Inak by sa predsa nikto nemohol obrátiť, keďže pred možnosťou prijať sviatosti musí mať vieru. Mať vieru, nájsť Krista a obrátiť sa je už výsledkom milosti. Už túto prvú milosť nám Pán dáva aj bez sviatostí. Viera, ktorá koná skrze sviatosti, koná aj pomimo sviatostí, keď nie je možné sviatosti prijať.

Samozrejme, uchovajme si túžbu po prijatí sviatostí. Naša túžba môže ešte narastať – všetci snúbenci o tom vedia svoje. Neprítomnosť toho druhého, ak je odcestovaný alebo ak ešte nemôžu bývať spolu, spôsobuje nárast túžby. Okrem toho, v duchovnom živote s Kristom nie sme tak celkom vždy unesení jeho prítomnosťou. Často zažívame veľmi suché chvíle, s obrazmi ako temná noc, prechádzanie cez púšť, vyschnutá viera… Prečo sa Boh zdanlivo stiahol? Aby sme mohli v prvom rade rásť vo viere, dospieť, stať sa zodpovednými a naučiť sa chodiť samostatne – nie ako malé deti, ktoré sa chcú stále nosiť. Pán chce, aby sme boli autonómni, chce zmluvných partnerov, ktorí sú zodpovední a dospelí. Preto sa občas na pohľad stiahne a my necítime jeho prítomnosť, jeho konanie. Sme skúšaní zdanlivou neprítomnosťou Pána – no v hĺbke nás to s ním hlbšie zjednocuje, pretože nás to zaväzuje k uskutočňovaniu našej viery oveľa hlbším spôsobom. Rastie tak naša túžba, náš smäd po Bohu. Ako hovorí Katarína Sienská, tento smäd po Bohu je najhlbšou realitou, akú môžeme žiť v našom duchovnom živote tu na zemi.

Keď sa teda pozrieme na eucharistický pôst, ktorý je teraz uložený nám veriacim, z pohľadu duchovného rastu, vidíme, že má tú istú pedagogiku. Vďaka pôstu rastie naša túžba, a táto túžba je dobrá. Možno viac potrebujeme túto túžbu, viac ako praktiku, ktorá môže byť tak trochu konzumistická. Chodievame na omšu, chodievame na prijímanie, potom vyjdeme z kostola vedomí si splnenej povinnosti… no nijako to nezmenilo náš deň. Nevyhradili sme si čas na prípravu na omšu, na vnútorné a hlboké prežitie prijímania, na zotrvanie v poďakovaní. Svätý farár z Arsu hovorieval, že sa jeho deň delí na dve časti: prvá časť dňa bola prípravou na prijímanie, a druhá časť dňa bolo vďakyvzdanie za prijímanie. Ako často sme vzdialení od tejto skutočnosti…

Tu nám môže túžba po sviatostiach pomôcť nanovo sa ponoriť do vnútorných skutkov, ktoré majú sprevádzať prijatie sviatostí. Nie sme takmer vôbec navyknutí myslieť na tieto vnútorné skutky viery. Často nie sme dostatočne rozhýbaní, aby sme im dali priestor. V tejto situácii, keď nám sviatosti nie sú prístupné, máme povinnosť tieto skutky robiť. Uskutočňovať skutky viery a lásky. Hľadať duchovný kontakt s veľkonočným tajomstvom, a tak prijať tie isté milosti, ako skrze sviatosti. Milosti, ktoré prichádzajú priamo z Kristovho srdca, z jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania a vytryskujú na naše duše.

 

Podľa impulzu P. Johannesa Lechnera csj (Komunita sv. Jána Evanjelistu, Rím) k 4. pôstnej nedeli, 22.3.2020 preložila a spracovala Dorota Luteránová.

[1] Porov. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae III, q. 49 a.1 ad5 ; q. 49 a. 3 ad 1 ; q. 52 a. 6 co.

Obrázok: pixabay

1 komentár

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno