František a Mirka Sochovičovci
Františkovým povolaním je služba gréckokatolíckeho kňaza, momentálne v malej dedinke pri Svidníku. Manželka Mirka je učiteľkou, ale vzhľadom na krátke časové odstupy medzi deťmi je posledných sedem rokov na materskej dovolenke. Stala sa z nej typická žena v domácnosti – v tom najšľachetnejšom zmysle. Manželmi sú ôsmy rok a majú päť detí. Najstaršia Mirka je prváčka na ZŠ, ďalšia v poradí je päťročná Klárka, potom štvorročný Ferko a dvojročný Jakub. Narodenie piateho bábätka očakávajú o dva mesiace. Za obdobie manželstva sa z titulu Františkovej služby trikrát sťahovali, zažili veľa dobrodružstiev a spoznali mnoho príjemných ľudí, ktorí im boli v ich životnom štýle povzbudením a inšpiráciou. V tomto zmysle bol pre nich kľúčovým čas pôsobenia ako duchovného správcu Centra pre rodinu na Sigorde.
Čo bolo podľa Vás určujúce vo Vašej rodine pri odovzdávaní viery deťom?
Obaja sme vyrastali v katolíckom prostredí, kde nám rodičia vštepovali základné kresťanské pravdy, tradičný spôsob modlitby – odriekaním modlitieb aj kresťanskú morálku. Žili sme priemerný kresťanský život, no bez osobného vzťahu s Bohom. V čase dospievania, ešte pred manželstv om sme radikálnym spôsobom odovzdali svoje životy Bohu. No a keď prišli deti, vedeli sme že chceme viac než odovzdať informácie o Bohu. Hlavne skrze osobné svedectvo im chceme pripraviť cestu ku slobodnému rozhodnutiu sa pre život s Bohom.
V akých momentoch dňa a akým spôsobom ste sa modlili s deťmi?
Modlievame sa s deťmi pri rôznych príležitostiach počas dňa, no stabilné sú ďakovania za jedlo a prosba za tých, ktorí ho nemajú a tiež večerná modlitba. Tá u nás spočíva v spievaní detských modlitbových piesní, niektoré z tradičných modlitieb a každý poďakuje za dobré veci, ktoré zažil počas dňa.
Od akého veku ste brávali deti na sv. omšu? Ako ste to s nimi zvládali? Mali ste nejaké špeciálne „triky“, aby deti nevyrušovali?
V tejto veci je naša situácia trocha špecifická, nakoľko zatiaľ, čo bežne sú rodičia počas bohoslužieb na deti dvaja, u nás je to na pleciach manželky, keďže ja ako kňaz som pri oltári. Deti berieme do chrámu úplne od malička, no nie v tom zmysle, že už pravidelne navštevujú bohoslužby. Skôr v závislosti od okolností – teda ak sa dá a tiež dokedy sa dá. A stane sa aj, že v polovici liturgie, keď sa otočím žehnať ľudí, manželka s deťmi je preč. Nakoľko máme pomerne malé deti, berieme to tak v slobode. Teda do chrámu sa vyberieme, ale či tam deti vydržia do konca…?
Čo by ste dnes robili inak, keby sa niečo dalo vrátiť späť? (Na čom ste sa poučili?)
Máme ešte len malé deti, ale bez chýb to nebolo. Mrzia nás situácie, keď sme, hlave pri prvom dieťati, dali na všeliake múdre knižky a nerešpektovali individualitu jeho osoby. A tak sme ho už ako batoľa vytrápili systémami, ako často má jesť, kedy má samostatne zaspávať a pod. Všetko v snahe o to najlepšie pre dieťa. Dnes odovzdávame tieto situácie Bohu, nech nezanechajú negatívnu stopu. Už hneď pri druhom bábätku sme boli triezvejší a pristupovali citlivejšie.
Akým spôsobom ste hovorili s deťmi o sexualite?
Zatiaľ to nebolo potrebné.
Ako ste zvládali nekonečné uspávanie detí (ak sa to u Vás stávalo)?
Deti nám zaspávajú približne od jedného roka samostatne, teda v detskej izbe na svojej posteli, či v postieľke. Keďže všetky štyri deti zaspávajú spolu v jednej izbe, vypĺňajú si chvíle zaspávania šeptavým rozprávaním a hádankami až kým postupne nezaspia.
Ako ste reagovali, keď šla v TV nevhodná scéna a prítomné boli deti?
Na nevhodné scény vo filme, ale aj v rozprávke, reagujeme v závislosti od toho, o čo ide. Ak sa objaví nahota, čarovanie, či iný okultizmus alebo násilie, program sa vypína so stručným komentárom, že je to zlý film, ktorý asi robili ľudia, čo nepoznajú Pána Ježiša. Ak ide o nejaké nevhodné slovo alebo spomínanie Božieho mena nadarmo, pripomenieme deťom, že je to nesprávne, ale program dopozeráme. Často sa stáva, že ak sme nepozorní, zareagujú už deti aj samé a dodajú niekedy až komicky pohoršený výraz. Naučili sa rozlišovať.
Ako bojujete pri malých deťoch proti únave?
Čas, keď deti zaspia, hoci po celom náročnom dni, je časom, kedy sa dá najviac v pokoji urobiť. Preto ťaháme väčšinou do neskorých nočných hodín. A tak únava je našou blízkou známou. Nemáme žiaden recept. Jednoducho ideme, kým vládzeme a keď nevládzeme, tak sa niekde vyvalíme, hoci aj na koberec v detskej izbe a zdriemneme si, kým sa deti okolo hrajú, alebo zaspíme spolu s deťmi, hoci sme mali ešte niečo na práci.
Ako ste riešili prípadne názorové nezhody medzi Vami ako rodičmi pri výchove detí?
Nejaké výrazné nezhody zatiaľ neboli. A ak aj niečo príde, vsádzame na modlitbu a veľa komunikácie v otvorenosti pre názor druhého – mať a tiež dať možnosť vyjadriť ako a prečo takto rozmýšľam. Potom riešenie zvyčajne príde až prekvapivo hladko.
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
