Mnohé manželské páry cítia, že by bolo fajn zdieľať manželské a rodičovské radosti a starosti spoločne s inými manželmi a rodičmi, ktorí prežívajú niečo podobné a zápasia na tých istých frontoch. Ideálnym priestorom na spoločný rast vo svätosti, na vytváranie úprimných vzťahov a dôverné rozhovory o našej ceste k hlbším manželským vzťahom a k Bohu, je spoločenstvo.
„Pre mňa je spoločenstvo hlavne opora na ceste k Bohu. Viem, že s týmito ľuďmi zdieľam rovnaký názor na dôležité veci, ktoré nie je vždy jednoduché žiť. Spoločenstvo je v týchto situáciách pre mňa ťahúňom a zrkadlom. Je to tiež miesto, kde sa môžem otvoriť a povedať najhlbšie veci z môjho života a viem, že ma nikto neodsúdi. Pri mnohých situáciách v mojom živote by som sa cítil len s mojou rodinou osamelý, no s mojimi priateľmi zo spoločenstva cítim , že na to nie sme sami.“ (Matej, 30)
Priblížime vám vlastnú, viac ako desaťročnú, skúsenosť zo spoločenstva, ktoré vzniklo po strednej škole a prešlo – aj s mnohými zmenami osadenstva – cez fázy stretka „párikovského“, plánujúceho svadby až po rodiny s deťmi.
Pozn. Existujú rôzne skupiny – aj rôznych ľudí (stretávajú sa starší manželia s mladými, často ešte hľadajúcimi povolanie, zosobášení so zasvätenými…), aj takéto formy spoločenstiev majú svoje veľké výhody a pozitíva, my budeme teraz hovoriť o jednej špecifickej forme spoločenstva, a tou je vytvorenie homogénnej skupiny manželských párov vo viac-menej rovnakom veku.
Povedzme si teda, čo a ako a prečo vlastne…
Aký je ideálny počet ľudí v spoločenstve?
Ak sa chcú manželia dobre poznať a vybudovať si vzájomný vzťah dôvery, ideálne je, keď sa stretáva maximálne 5 párov. My sa stretávame v počte 4 manželské páry a tento stav sa nám vidí ako optimálny. Stretávame sa aj v prípade, že 1 pár nemôže prísť a keď sa inak nedá, stretnú sa aj dva páry, tomu sa ale už nehovorí „stretko“, ale „návšteva“.
Ako často sa stretávať?
Kým sme študovali, nemali deti, stretávali sme sa jedenkrát do týždňa v niektorý pracovný deň. Keď prišli pracovné povinnosti a deti, nový režim, museli sme prehodnotiť frekvenciu a formu stretávania. Teraz mávame stretká raz do mesiaca v nedeľu poobede cca od 15.00 do 19.00. Termín je dohodnutý dostatočne včas, aby si tam niekto nenaplánoval niečo iné. Keď v kalendári svieti „stretko“, je to priorita a ostatné pozvania sa už odmietajú. To je tzv. „veľké stretko“ a keď sa podarí, medzi dvoma veľkými je jedno „malé“, po práci cez týždeň.
Hlavnou zásadou je pravidelnosť a nájsť taký spôsob, ktorý bude vyhovovať všetkým.
Čo s deťmi?
Jedno novorodeniatko na stretku nenarobí toľko kriku, ako tri trojročné deti. Treba zvážiť, nakoľko nás detský džavot obmedzuje a prípadne nájsť ochotnú starú mamu či sestru, ktorá sa počas stretka bude deťom venovať. Niekedy sa môžeme dohodnúť, že každý si svoje deti „zaopatrí“ vo vlastnej réžii a na stretko prídeme všetci bez detí.
Nebojme sa vnímať dynamiku života a prispôsobovať sa jej. Aj keď doteraz nám to dobre fungovalo nejako, keď sa okolnosti zmenili, nebráňme sa tomu, robiť aj radikálne zmeny, nachádzať nové spôsoby, aj za cenu toho, že máme pocit, že začíname od nuly.
Cieľ spoločenstva
„Kresťan potrebuje spoločenstvo ako človek, ktorý sa vydá na túru. Keď ide sám a príde nejaký problém, sotva si pomôže bez druhých, ale ak kráča v skupine, má okolo seba priateľov, ktorí mu v ťažkých chvíľach ochotne podajú pomocnú ruku. Nezablúdi na ceste za cieľom, lebo ostatní mu pomôžu, aby nezišiel zo správnej cesty. Ako štyria priatelia priniesli ochrnutého človeka pred Ježiša, tak to chceme robiť aj my s tým, kto práve nevládze.“ (Veronika, 29)
Podľa toho, čo od spoločenstva chceme, budeme si vedieť zorganizovať čas na stretku, prípadne aj mimo neho.
Duchovný rast – toto by malo byť základným motívom vzniku a existencie každého kresťanského spoločenstva. Aby sme rástli v duchovnom zmysle, navzájom sa podporovali na ceste k Bohu. K splneniu tohto cieľa slúži spoločná modlitba, ktorá musí byť pevným nenahraditeľným bodom na každom stretku. Formu si spoločenstvo vyberie takú, aká vyhovuje a môže sa aj obmieňať – ruženec, v pôste krížová cesta, modlitba chvál, breviár… Treba dať modlitbe prioritu a aj keď sa nič iné nestihne, modlitba nesmie chýbať. Ďalšou vecou, ktorá nám pomáha napredovať v duchovnom živote, je formácia. Nie všetky spoločenstvá majú na stretku tento bod, my ho ale z vlastnej skúsenosti veľmi odporúčame. Máme človeka, ktorý veľa číta, má prehľad a zvykne si pripraviť „prednášku“ . Keďže doma nikto nie je prorokom, je vhodné nejakú hotovú prednášku prebrať, alebo zostaviť z nejakej dobrej knihy (napr. od niektorého svätého), nie však z vlastnej hlavy. Nám sa okrem týchto bodov darí dvakrát do roka si zorganizovať duchovnú obnovu s kňazom. Nie je problém vyhľadať si aj duchovnú obnovu, ktorá sa niekde organizuje (saleziáni, jezuiti…) a spoločne sa na ňu vybrať. Zvykli sme si aj na spoločne organizovanú sviatosť zmierenia s jedným ochotným pátrom dominikánom, ktorý nás dobre pozná a týmto nás aj individuálne vedie.
Dôverné vzťahy – to je niečo, po čom túži každý človek a spoločenstvo je priestor, kde sú vytvorené všetky predpoklady na to, aby sa hlboké vzťahy vytvorili. Tieto vzťahy sú o to vzácnejšie, že nie sú postavené na prirodzených sympatiách, ale sú vybudované na pevnej skale, ktorou je Ježiš. Vidieť v každom človeku Ježiša a milovať Ho v ňom. Toto znamená aj milovať každého rovnakou mierou, nemať svojich obľúbencov na stretku…
Ako vybudovať na stretku dobré vzťahy? Priestor by mal byť na každom stretnutí v časti, ktorú my voláme „zdieľanie“. Je to taký zvláštny čas, ktorý, aspoň u nás, býva presne pomenovaný („ideme sa zdieľať“) a každý za radom dostane priestor, taký dlhý, aký potrebuje, na to, aby povedal o svojom najhlbšom prežívaní vzťahu s Bohom, s manželským partnerom, s rodičmi, kolegami, svokrovcami, deťmi,… to, čo aktuálne považuje za najpálčivejšie. Tento priestor je podľa nášho názoru kľúčový pri vytváraní vzťahov, lebo človek sa otvorí a nechá nahliadnuť do zákutí svojej duše, o ktorých sa bežne nerozpráva. Samozrejme, pre vytváranie vzťahov a na to, aby človek „bol schopný“ sa otvoriť, pomáhajú úplne prirodzené spôsoby spoločného trávenia času pri rozhovoroch o práci, deťoch, spoločné výlety, hry, sánkovačka, „výjazd“ do kina, na ples…, kde nemusia byť nevyhnutne všetci zo spoločenstva, dôležité je vytvárať aj vzťahy „každý s každým“.
Kde začať?
V prvom rade treba prosiť Boha o spoločenstvo a ďakovať zaň, ak ho máme, spoločenstvo je dar!
Mnohé manželské „stretká“ vo farnostiach na Slovensku už existujú a sú aj otvorené na prijímanie nových členov. Stačí sa s nimi skontaktovať a navedú vás, či sa môžete k nim pripojiť alebo vám pomôžu vytvoriť novú skupinku s manželskými pármi, ktoré, rovnako ako vy, hľadajú spoločenstvo.
Vhodnou príležitosťou bývajú kurzy, duchovné obnovy, prednášky, kde sú páry na konci často vyzvané k tomu, aby vytvorili skupinky, ktoré sa budú ďalej stretávať. Ak taká výzva nezaznie, je možné spojiť sa s tými, ktorých sme tu spoznali a pokúsiť sa vytvoriť skupinku, ktorá sa bude pravidelne stretávať. Je dobré, aby na začiatok boli minimálne tri páry, aby sa skupinka mohla nazývať „spoločenstvom“. Ak sa stane, že sú len dva páry, nie je dôvod na to, aby sa nestretávali a spoločne nemodlili. A časom určite prídu ďalší, ktorí „niečo také“ už dlho hľadajú…
Nebojme sa osloviť manželský pár z farnosti, mamičku z ihriska, o ktorej vieme, že chodí do kostola, či sa nezačneme stretávať a spolu sa ako rodiny modliť. Možno aj oni chcú to isté, len sa hanbia, tak ako aj my J…
„Dostať sa do nášho spoločenstva, to bola jedna z najlepších vecí, aké sa mi v živote stali. Vnímam to ako zázrak, ako odpoveď Boha na moje hľadanie. Každý z členov nášho spoločenstva je pre mňa veľkou inšpiráciou na ceste k Bohu. Bez nich by môj duchovný život určite nebol tam, kde je. Keď mám akýkoľvek problém, viem, že ho môžem predniesť na stretku a moji priatelia ma vypočujú, poradia, pomôžu. A aj pre deti je skvelé, že majú kamarátov, ktorí sú vychovávaní k podobným hodnotám – robiť dobré skutky, odpustiť, ospravedlniť sa…“ (Majka, 25)
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
