Sv. Rita z Cassie, patrónka „nemožných“ prípadov, sa vzýva pri beznádejných situáciách. Už počas života sa v nej Boh oslávil zázrakmi. Niesla na tele znak Kristovho utrpenia – bola stigmatizovaná tŕňom z Kristovej koruny.
Narodila sa v umbrijskom meste pri Cassii v Taliansku, pravdepodobne v roku 1381 alebo 1377. Jediné dieťa svojich rodičov dostalo pri krste meno Margarita. Vyrástla v prostredí zbožnosti a úcty k svätým, najviac si ctila Jána Krstiteľa, Augustína a Mikuláša z Tolentina. Túžila naplniť svoje rehoľné povolanie, ale v poslušnosti k rodičom sa vydala. Jej manželom sa stal mešťan Ferdinand Pavol Mancini, ktorý bol na rozdiel od Rity impulzívny a prudkej povahy. Rita z lásky k Bohu znášala Pavlovu povahu, na jeho hrubosť odpovedala modlitbami, nežnosťou, tichosťou, láskavosťou a poslušnosťou. Miernosť Rity vyvolávala spočiatku v Pavlovi ešte prudšie reakcie, ale po čase Ritina láskavosť priniesla ovocie, môžeme hovoriť o šťastnej rodine požehnanej deťmi.
V tom čase prebiehali boje medzi dvoma znepriatelenými stranami: guelfami (stúpenci cisára) a gibelínmi (podporovatelia pápeža). Roztržky zahŕňali vzájomné zrady a zabíjanie. Jedného dňa bol z krvnej pomsty zabitý aj Ferdinand Pavel Mancini. Rita vrahom odpustila a synom o spôsobe jeho smrti nepovedala, aby neupadli do pokušenia pomstiť otca. Nie úplnú pravdu sa dozvedeli až vo svojich pätnástich rokoch a snovali plán krvnej pomsty. Rita sa veľmi bála o ich životy aj ich duše, ktoré mohli byť poznačené ťažkým hriechom vraždy. Boh odpovedal na jej modlitby o pomoc tak, že skôr než synovia dosiahli vek, ktorým by sa podľa vtedajších pomerov od nich očakávalo vykonanie pomsty, podľahli rozšírenej epidémií. Po ich smrti sa v Rite opätovne ozvala túžba po rehoľnom živote. Mala v úmysle vstúpiť do kláštora sv. Magdalény, ale pre obavy o bezpečnosť kláštora a možný útok bolo jej prijatie podmietnuté požiadavkou predchádzajúceho dokonalého zmierenia s protivníkmi jej manžela. Keď sa zdalo, že posledná nádej je stratená, obrátila sa Rita na svojich troch nebeských priateľov, vďaka ktorým spoznala svoje rehoľné povolanie a vytrvalo ich prosila o pomoc. V nasledujúcich rokoch sa jej podarilo zmieriť sa s rodinou vrahov, ale augustiánky ju predsa trikrát odmietli, traduje sa, že pre jej predchádzajúci manželský život. Situácia opäť vyzerala bezvýchodiskovo, ale Rite prišli na pomoc traja nebeskí priatelia. Píše sa o odprevadení do kláštora a zázračnom otvorení kláštorných brán pre Ritu.
Rehoľný život Rity sa vyznačoval vrúcnym láskyplným vzťahom k ukrižovanému Ježišovi. Viedla asketický a mystický život, často rozjímala o Kristovom utrpení či o Ježišových slovách „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14,6). V roku 1443 pri meditácii pred krížom pocítila, že jej jeden z tŕňov Ježišovej koruny prebodol čelo a spôsobil hlbokú ranu.
V čase epidémie robila všetko, čo mohla pre záchranu duší i životov, venujúc sa chorým a umierajúcim. V posledných štyroch rokoch života bola pripútaná na lôžko, vyčerpaná prácou i chorobou. Nakoniec žila len z Eucharistie. Jej telo, ktoré bolo celé pokryté vredami, sa v okamihu smrti na tuberkulózu, celé zázrakom premenilo, všetky rany sa stratili a miestnosť sa naplnila príjemnou vôňou. Pre nebo sa narodila 22. mája 1457.
V roku 1737 bola beatifikovaná a v roku 1900 kanonizovaná Levom XIII. Najväčšia úcta je jej preukazovaná v Taliansku, Južnej Amerike a na Filipínach. Jej zázračne zachované telo je vystavené v bazilike v Cascii.
