Rok 2016 bude pre nás vždy rokom, kedy sme stratili naše tretie dieťa. Máme dve zdravé dievčatká a nikdy predtým sme nezažili nejaký problém s plodnosťou. Vždy som bola tak trochu hrdá, že som mala pravidelné znaky plodnosti a mohla by som mať dieťa, kedykoľvek by som chcela. A potom sa „to“ stalo. Vec, o ktorej som dovtedy len počula a videla, ako ňou moji priatelia prechádzajú. Nikdy by mi nenapadlo, že by sa to mohlo stať mne. Stratila som dieťatko.
Mala som mimomaternicové tehotenstvo. Vzácny, život ohrozujúci stav, ktorý bol tou poslednou vecou v mojej mysli, keď som na Deň matiek uvidela dve čiarky na tehotenskom teste. Dokonca ani lekári si spočiatku nemysleli, že je to niečo, kvôli čomu sa treba trápiť. No kŕče sa stále zhoršovali. Keď som išla na pohotovosť na vyšetrenie, už som vnútorne krvácala. Potom, ako ultrazvuk potvrdil to najhoršie, mi nedovolili odísť. Ponáhľali sa so mnou rovno do operačky. Bol to môj prvý chirurgický zákrok vôbec. Môj manžel bol zatiaľ doma s deťmi. Snažil sa zostať pokojný a nájsť pestúnku, aby mohol prísť za mnou. Pred operáciou som ho nestretla, nebol na to čas. Ale stretla som kňaza, ktorý mi dal pomazanie chorých a najdesivejšia noc môjho života bola náhle naplnená Božím pokojom. Po operácii sme sa v mojej nemocničnej izbe stretli s manželom a cítila som sa dobre. Chystala som sa uzdraviť sa na sto percent v priebehu niekoľkých nasledujúcich týždňov. Domov som bola schopná odísť v nasledujúce ráno. Vrátila som sa domov a pokračovala vo svojom živote ako manželka a matka.
Ale stratila som dieťa. Moje dieťa je mŕtve.
Konečnosť týchto slov ma stále bolí. Táto udalosť mi zmenila život. Už nikdy nebude rovnaký po najstrašnejšej skúsenosti, akú som kedy zažila. Žijem s prázdnym lonom, ktoré sa malo zväčšovať spolu s rastúcim životom, ale namiesto toho drží polovicu reprodukčného systému a trvalé jazvy po operácii. Starám sa o svoje dve žijúce deti s vedomím, že tretie bude navždy chýbať. Premýšľam, aký by on alebo ona mohla byť. Nemyslím si, že smútok niekedy úplne pominie. Napriek tomu som sa stretla s hlbokým pokojom a prijatím tohto všetkého, počnúc upokojujúcimi slovami kňaza, ktorý mi na pohotovosti dal pomazanie. Boh mi ukázal Jeho lásku v tomto kríži prostredníctvom ľudí okolo mňa a som za to vďačná.
Či už ste mali spontánny potrat, mimomaternicové tehotenstvo alebo vám zomrelo dieťatko, je to pre rodiča hrozný kríž. Tu je niekoľko spôsobov, ktoré mi pomohli vyrovnať sa so stratou svojho dieťaťa, o ktoré by som sa s vami chcela podeliť:
- Modlitba
Prvým a najdôležitejším spôsobom, ako sa vyrovnať so stratou dieťaťa, je modliť sa. Modliť sa za prijatie, modliť sa za milosti, modliť sa za pokoj. Boh je s tebou a On ťa neopustí v tvojej bolesti, aj keď sa môže zdať, že to tak nie je. Rozhovory s kňazom alebo duchovným vodcom o všetkom tom citovom zmätku, ktorý zažívate, môžu byť tiež obrovským požehnaním, pretože Boh k nám hovorí cez Jeho nástroje. Kňazi často vedia presne, čo povedať, aby potešili niekoho, kto žiali. Prostredníctvom e-mailu som sa skontaktovala s našimi najbližšími priateľmi ‒ kňazmi. Ich slová boli plné útechy a povznášali ma. Našla som túto úžasnú modlitbu: Modlitba pri spontánnom potrate od Matky Angeliky, ktorá mi priniesla veľa útechy v bezprostredných týždňoch po strate môjho dieťaťa a nechala som si ju, aby som sa ju modlila a z času na čas nad ňou rozjímala.
Modlitba po spontánnom potrate
Bože môj, naše dieťa je mŕtve! Prečo, Pane? Pýtam sa prečo. Nikdy nebude počuť šum vetra, nikdy nebude vidieť krásu v tvárach svojich rodičov. Nikdy neuvidí nádheru tvojho stvorenstva ani žiaru vychádzajúceho slnka. Prečo, Pane môj?
„Prečo, dieťa moje? Pýtaš sa prečo. Poviem ti prečo.
Vieš, tvoje dieťa žije. Namiesto vetra počuje spev anjelov pred mojím trónom. Namiesto pominuteľnej krásy vidí krásu večnú – hľadí na moju tvár. Bolo stvorené a žilo krátko, aby obraz jeho rodičov, ktorý má vtlačený do tváre, stál predo mnou a orodoval za nich. Tvoje dieťa pozná tajomstvá nebies, ktoré ľuďom na zemi nie sú známe. Smeje sa nevídanou radosťou, ktorou sa vedia tešiť len neviniatka. Moje cesty nie sú ľudskými cestami. Ja tvorím svoje kráľovstvo a každé jedno stvorenie v ňom má miesto, ktoré mu nik nemôže vziať. To dieťa bolo stvorené pre moju radosť a pre zásluhy jeho rodičov. Nikdy nevidelo utrpenie ani hriech. Nikdy necítilo hlad ani bolesť. Vdýchol som dušu do semienka, nechal ho vyrásť a potom som ho povolal k sebe.“
Ponížene sa skláňam pred tebou, Pane. Ľutujem, že som spochybňovala tvoju múdrosť, tvoju dobrotu a lásku. Hovorila som ako blázon, odpusť mi. Ty jediný máš vládu nad životom a smrťou. Ďakujem ti za život, ktorý sa začal, aby žil len krátko, no aby sa mohol naveky tešiť z večnosti.
Matka M. Angelika
(Preložila E. Bubnášová. Preklad modlitby je prevzatý z knihy: RUHIOVÁ-LÓPEZOVÁ, A. – SANTAMARÍAOVÁ, C. 2016. Sprievodca neplodnosťou pre katolíkov [The Infertility Companion for Catholics], Stará Ľubovňa : Kumran, 216-217 s., brožovaná, ISBN 978-80-89487-72-1.)
- Podeliť sa o svoj smútok
Hneď ako som sa dozvedela, že sme stratili dieťatko a že musím podstúpiť akútnu operáciu na záchranu môjho života, začala som posielať SMS správy nášmu úzkemu okruhu priateľov, aby som ich požiadala o modlitby. Medzitým môj manžel zavolal našej najbližšej rodine a informoval ju. Odtiaľ sa informácia šírila ďalej a zrazu sa za nás modlili desiatky ľudí! Počas zotavovania som posielala informačné e-maily mojim vzdialeným príbuzným, či na moju „mamičkovskú“ skupinu, pretože som potrebovala cítiť podporu komunity. Prichádzajúce ponuky, že nám niekto navarí jedlo, postráži deti, pomodlí sa za nás a prejaví nám svoju útechu, boli pre mňa vskutku ohromujúce. Zdalo sa nám užitočné, že sme posielali dôležité informácie elektronicky, pretože pri najbližších stretnutiach už ľudia vedeli, čo sa stalo a mohli nám ponúknuť útechu bez toho, aby som sa neobratne snažila vysvetliť, čím som si prechádzala. Zdieľanie najtraumatickejšej udalosti môjho života a to, že som o nej bola schopná hovoriť s priateľmi, mi naozaj pomohlo zotaviť sa zo žiaľu. Tiež sa mi zdalo, že to pomáhalo ostatným, pretože im to dalo možnosť hovoriť o tom, že aj oni stratili dieťa a vedela som, čo zažívali. Uvedomila som si, že spontánny potrat sa vyskytuje oveľa častejšie, ako si myslíme, a máme útechu, keď si uvedomíme, že sa môžeme v našom žiali zjednotiť s ostatnými.
- Dať meno vášmu dieťatku
Nášmu dieťatku sme dali meno do 24 hodín, čo sme ho stratili. Som veľmi rada, že sme tak urobili. Je potešujúce počúvať, že ľudia volajú vaše nenarodené dieťa menom a uznávajú, že malá duša existuje a modlí za nich v nebi. Naše dieťa sme pomenovali Austin Mercy (pozn. prekl.: slovo mercy znamená v slovenčine milosrdenstvo) a teraz, keď si hocikedy spomeniem na toto meno, spája sa mi s Božím oceánom milosrdenstva! Môj manžel vybral meno Austin ako prvé krstné meno, pretože to mohlo byť dievča alebo chlapec. Až neskôr som si uvedomila, že meno Austin je odvodené z mena Augustín! Takže 28. augusta, na sviatok svätého Augustína, slávi naše dieťa meniny. Teraz máme v nebi nielen malého orodovníka, ale máme aj ďalšieho veľkého svätca medzi osobnými patrónmi našej rodiny!
- Napísať o vašej bolesti a žiali
Možno je to len preto, že píšem blogy a som zvyknutá písať o tom, čo sa v mojom živote deje, no písanie o smútku a bolesti po strate môjho dieťaťa mi prinášalo pokoj. Zároveň bolo pre mňa oslobodzujúce a liečivé. Asi týždeň po tom, ako sa to všetko udialo, som mala chvíľku času na utriedenie si myšlienok o tejto strašnej udalosti. Napísala som svojmu dieťaťu list. Vyliala som zo seba všetky svoje emócie a myšlienky o celej skúsenosti a plakala som. Plakala som počas písania celého listu. Keď som ho dopísala, cítila som, ako sa jarmo, ktoré som niesla na svojich pleciach, stalo ľahším. Všetky pocity, ktoré boli v mojom srdci, boli teraz už zaznamenané na papieri a mohla som sa znova zhlboka nadýchnuť.
- Pamätať na svoje dieťa
Myslím si, že v procese smútenia je dôležité hovoriť o dieťati, modliť sa k nemu a vzdávať úctu za jeho alebo jej život. Toto dieťa je súčasťou vašej rodiny, a ak máte ďalšie deti, môžu vyrastať s vedomím, že majú v nebi súrodenca. Môžu sa k tomuto súrodencovi modliť ako k orodovníkovi. Keď sa modlíme s našimi deťmi pred spaním, alebo sa modlíme litánie k svätým, či ruženec, pripájame na koniec aj prosbu ‒ „Austin Mercy, oroduj za nás!“ Tiež plánujem vytvoriť pre našu rodinu spomienkovú knižku o niekoľkých týždňoch Austinovho života na zemi, v ktorej budú citáty, modlitby a povzbudenia, ktoré sme dostali po tom, čo sme dieťa stratili. (pozn. prekl.: Informácie k pohrebom, hrobovým miestam, pamätníkom a sv. omšiam za nenarodené deti nájdete na týchto stránkach: http://rachel.rodinabb.sk/projekt-rachel/, http://www.detike.eu/ a http://oz-tobi.webnode.sk/.)
- Byť vďačný
Boh má plán aj uprostred bolesti. On ťa miluje aj počas tvojho utrpenia. Sama za seba som si uvedomila, koľko požehnania na mňa Boh vylieval počas najtraumatickejšieho obdobia môjho života. Keď som si to uvedomila, mala som bázeň pred Jeho dobrotou. Dovolil mi žiť aj naďalej a byť tu pre môjho manžela a malé dcéry, keďže som pri mimomaternicovom tehotenstve mohla ľahko prísť o život, ak by sme naň prišli príliš neskoro. Vďaka skúsenosti smútenia som sa naučila viac sa spoliehať na Pána a aj na ostatných. Tiež mi otvorila oči, ako som veľmi milovaná. Moje deti už nepovažujem za samozrejmosť. Viac sa zameriavam na to, aby som ich milovala, kým sú tu so mnou, pretože raz-dva môže jedno z nich odísť. Som teraz schopná byť empatická, keď žialia iní ľudia, ktorí prišli o dieťa alebo ktorí bojujú s neplodnosťou. Som vďačnejšia za svoju vlastnú plodnosť a menej hrdá na schopnosť mať deti, kedykoľvek by som chcela, lebo, ako som zistila, nie je to jednoducho pravda. Nič nie je zaručené okrem nekonečnej Božej lásky. Bez ohľadu na to, aký kríž práve teraz nesiete, oprite sa o Jeho lásku, uvedomte si vaše požehnania a On vás ponesie! Vedzte, že ak si prechádzate niečím podobným ako je môj príbeh, môžete počítať s mojimi modlitbami. Ak by ste sa niekedy chceli podeliť o vaše trápenie, som tu pre vás. Môžete navštíviť môj blog lovelylittlelives.com.
Preklad: Júlia Kavcová
Foto: pixabay.com
