Dnes chcem písať o službe v rodine. Chcem sa spolu s vami zamýšľať, či je práca v rodine, starostlivosť o deti, manžela/manželku vzácna, na čo nám môže samotná práca a starostlivosť byť osožná. Je to vlastne cnosť alebo je to služba s malým ocenením? Je to ponižujúce alebo je to chvályhodné?
Je „slúžiť“ deťom, manželovi alebo manželke ponižujúce, nudné a je to len povinnosť? Nie, nie je. Prečo?
Prečo niekoľkoročné pranie, nekonečné upratovanie, vysvetľovanie, varenie, žehlenie, odpratávanie nie je len taká „hocijaká“ robota, prečo to nie je dehonestujúce? Pretože je to robené s láskou a z lásky. Je to skutok lásky. Akákoľvek služba a obeta pre deti, pre rodinu, pre manžela či manželku, ktorá je na úkor nás, nášho času a je robená s láskou, je modlitba. Tak, ako sa píše: „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.“ (Kol 3,17)
Takže namiesto slúžky tu máme každodennú modlitbu. Cez sviatosť manželstva a priamo cez nášho manžela, manželku sa každodenne môžeme skrze prácu modliť a vyjadrovať lásku.
Samotná práca v rodine v kolobehu domácnosti a zamestnania je skutok lásky, sebaobetovanie.
Je to tak, hoci dnes máme tendenciu pozerať na veci a na ľudí spôsobom, vďaka ktorému získame výhodu a zisk pre nás. Avšak vo sviatostnom manželstve, v rodičovstve dávame. Nezískavame len tak niečo a nedávame len tak niečo. Máme priestor rásť, rozvíjať sa v skutkoch lásky, v trpezlivosti a vo vzájomnej službe. Dokážeme, že ten druhý sa bude cítiť prijatý, milovaný a akceptovaný. Získavame manželkino/manželovo uznanie, ale aj lásku, spoluprežívanie situácií, emócií. Pretože slúžiť druhým znamená rozvíjať lásku, ale aj dôveru, úctu a pocit spolupatričnosti.
Dávame tak príklad aj našim deťom, ktoré keď vyrastú, ponesú si so sebou tento veľký dar a vzor. V podobe služby, v podobe spomienok a prežívania starostlivosti jeden o druhého a preukazovania si lásky. Pretože vo všetkom má byť láska. Ale, ako to už býva, je to jednoduchá veta, pritom taká komplikovaná. Koľko bolesti, krivdy, sebazaprenia a pýchy sa v nej potláča. Koľko odmietnutého sebectva a veľkorysosti je v nej. Vo všetkom má byť láska… vo sviatostnom manželstve, kde sa dáva a prijíma aj vďaka práci a službe… „Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti.“(Kol 3,14)
Nielen práca v domácnosti je službou, ale aj všetok čas, ktorý venujeme nášmu manželovi/našej manželke, našim deťom. Aj to je forma slúženia v manželstve, v rodine.
Aj to je forma lásky, nebyť sebecký a počúvať, aj keď nás to možno nezaujíma, aj keď sme to už počuli, aj keď sme unavení. Čas venovať aj deťom, hrať sa s nimi, načúvať ich detským myšlienkam a nechať sa pozvať do ich sveta. Práve čas, ktorý venujeme svojmu partnerovi a deťom, nás posúva, vďaka nemu sa spoznávame viac a dokážeme chápať a správne na seba reagovať. Slúžiť znamená budovať vzťah, spoznávať sa a dôverovať si. Aj prostredníctvom načúvania a rozhovorov. Manželia dostávajú priestor na vzájomné prežívanie a chápanie sa.
Slúžiť v rodine prostredníctvom drobnej práce, pozornosti, načúvania je cesta k svätosti.
Tak, ako sa manželia delia o prácu, o svoj čas, o svoje prežívanie, ako spolupracujú na každodenných drobných veciach, tak si aj majú navzájom pomáhať na ceste svätosti. Spolu sa stať svätými. V manželstve sme povolaní pomáhať, slúžiť, byť veľkorysými, aby sme rástli v čnostiach. A tak spolu v manželstve a s deťmi dosahovať večnosť.
Cez sviatostné manželstvo si manželia sľubujú, že sa budú starať jeden o druhého, že príjmu starosť aj o jeho/jej cestu k svätosti. Už sa ich to priamo týka a nemôžu si jedného dňa povedať, že tvoje hriechy sa ma nedotýkajú, tvoja slabosť je tvoja a nie moja, je to tvoja vec. Manželia sú totiž povolaní ísť spolu aj v duchovnej oblasti na spoločný večný život k Bohu. Napĺňať sviatosť manželstva usilovaním sa o pomoc dostať toho druhého do Večnej radosti.
„Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mt 20, 28)
