Silvia: Najkrajšia fotografia

0
439

Veľmi sa snažím dokumentovať život svojich detí. Snažím… No nedarí sa mi to. Vždy si poviem, že toto ešte uchovám v srdci a pamäti, no nabudúce už budem pripravená alebo aspoň môj manžel. Nikdy nie sme. Utešujem sa, že aspoň všetky tie pekné veci zažívame v plnom obraze, farbe a zvuku. Prosto bez toho, aby nám časť výhľadu špatil mobil alebo fotoaparát. Preto nechápem, prečo mám z oboch pôrodov, rovno zo sály, asi 300 fotiek. Čo-to si z tých chvíľ pamätám. No dôvod týchto fotiek nie. Teraz tak rozmýšľam, či za môj súhlas s tým nemohol endorfínový šok. Taký ten, v ktorom si myslíte, že sa sama dotrepete na izbu a ešte si aj kufor s dieťaťom odnesiete. Nedotrepete a neodnesiete. Prípadne už tu mohla začať moja popôrodná depresia prejavujúca sa sebapoškodzovaním.

Neviem.

No v každom prípade si pamätám ten moment, keď som si privinula k sebe svoje prvorodené dieťa a o dva roky to druhorodené, vyčarila ten najkrajší úsmev a môj manžel stlačil spúšť. V tom momente som ešte aj samu seba pochválila, že ako pohotovo som skryla kanylu a vykúkajúci prsník. Kanylu pre to, že nech neskôr na fotke neruší ten naturálno-hrdo-intímno-šťastný obraz matky rodičky a jej novorodeniatka. A prsníkom som nechcela poburovať, keďže som vtedy predpokladala, že tú fotku budú chcieť vidieť všetci. Nechceli. I keď… to zátišie s prsníkom mohlo vyzerať ako na obraze Eugène Delacroix Sloboda vedie ľud na barikády, čo by nebolo také zlé. Hm… Navyše mi v tom momente v hlave hralo Queen-ovské We are the champions, takže by mi možno ten imidž aj pristal. Nevadí, nabudúce. Som si teraz spomenula, ako som na začiatku sestričku poprosila o zapínací špendlík, keďže som vyfasovala košeľu s výstrihom po pupok a žiadnymi gombíkmi. Ona že nemá, ale že mi môže dať leukoplast. Dala.

Nepomohlo.

No späť k fotografovaniu a výstupu z neho. Fotka dopadla tak, že som bola rada, že z tej kanyly napokon aspoň kúsok bolo vidno. Tí, čo fotku uvidia, si aspoň môžu povedať: „Chudinka … no azda jej pichli dáku šmakovinku.“ Nepichli. Z toho očarujúceho úsmevu sa stal zvláštny úškrn. Moje oči, ktoré zväčša na fotkách nie je vôbec vidno (môj manžel ma nenazýva bezočivcom pre nič, za nič), teraz bolo, no asi len ako pozostatok tlačenia. Vlasy, ktoré v mojej hlave pred tým dokonca mierne viali, zrazu tvorili akúsi prilbu.

Nevadí.

Fotka sa do albumu nedostala, no napriek tomu si ju rada pozerám, pretože som nikdy nevyzerala šťastnejšie. Tento obraz dokonca niekedy vidím aj v zrkadle po prebdetých nociach, po nociach, kedy sme zrážali teploty, kedy sme seba, deti, periny prezliekali niekoľkokrát a napokon sme s tým kyselkavým zápachom zaspávali pritúlení jeden k druhému, tretiemu, štvrtému. Opláchnem si tvár, vyčešem z vlasov pozostatky noci a pozerajúc sa na tú mamu v zrkadle si pomyslím: nikdy som nebola šťastnejšia.

 

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno