V mojom prvom blogu som sa zaprisahávala, že pôrodné témy vynechám. No ale však všetci vieme, ako je to s týmito dovolenkujúcimi matkami. Tie toho narozprávajú… a nič z toho. Ako ste si už isto všimli, väčšina viet týchto žien začína slovami: však počkaj… však uvidíš… keď tam prídem… ak to neupraceš… rátam do troch a potom… nechcem ťa strašiť, ale… No a keďže som jednou z nich…
Pôrod
Všetky moje kamarátky sa rozhodli rodiť. Nie jedna, nie dve, ale minimálne päť. Normálna epidémia. To asi to zvýšenie prídavkov … Eeeech… mamonárky… I keď… 16 centov je 16 centov… to vie pomotať hlavu. A tak teraz musím kvôli tomuto bohapustému nenažranstvu počúvať všetky tie hororové príbehy, z ktorých na vás kričí podráždená sestrička, v ktorých sú vôľa a priania rodičky zredukované na „ticho lež a čakaj“ a ktoré opíšu to bielo-sivo-kovové prostredie pôrodnej sály tak dôkladne, že z nich dostanete popôrodnú depresiu aj bez pôrodu. Až mi začalo cukať v oku, už len ako to tu píšem. Prosto pôrodné príbehy ólinklúziv, deti zdarma. A tak nejako som si zaspomínala aj na ten svoj, nech mi šklbe aj v tom druhom. Napriek slabej nevoľnosti, husej koži a spomínanému tiku v oku sa mi nedá pri tejto spomienke neusmievať. Môj príbeh nepatrí k tým zlým, práve naopak, no aj tak si detaily radšej nechám pre seba, prípadne na narodeninové oslavy svojich vtedy už tínedžerských dcér alebo na ich svadobný deň a pod. No… aby ste nezostali úplne naprázdno, keď už som to tu tak pekne rozbehla, dávam vám aspoň nejaké rady, také tie, ktoré všetky matky (najmä tie nastávajúce) tak rady počúvajú. Však mám na to aj príslušný výcvik (rozumej tehotenstvo) a prešla som aj záverečnou skúškou (rozumej pôrodom), tak ať! Úplný materský džedáj zo mňa. Dámy, vôbec sa netrápte, ak teraz neviete, čo alebo kto to je, to som použila úplne účelovo, aby som tu nestratila všetkých svojich mužských čitateľov (díky miláčik, díky brácho). Ale späť k sľúbeným radám:
Rada č. 1:
Napíšte si všetky informácie o sebe a o členoch svojej rodiny na papier. Keď sa ma spýtali na telefónne číslo môjho manžela, som sa predychávajúc kontrakciu na sestričku pozrela tak, ako teraz na sestričku u detského lekára, ktorá sa ma za účasti oboch mojich celú noc vracajúcich a teplotujúcich dcér spýta na ich rodné číslo. Prosto vyšlo len také to „H?“ jaskynnej ženy. Podľa mňa dávajú zdravotné sestry a deti najťažšie otázky. Deti môžete vždy s ich otázkami odkázať na učiteľov (ešteže mám jedného doma), no čo so sestričkami? Tak tam pomôže ťahák.
Takže opakujem, všetko si pred pôrodom napíšte, a to najmä:
1/ aká ste silná, odvážna a krásna žena…
… aj keď už nedokážete spraviť ani krok, drkocú vám zuby od strachu a vyzeráte ako slonica;
2/ akého silného, odvážneho a krásneho muža máte…
… aj keď bude preňho neskutočne ťažké uniesť to, že to nemôže niesť za vás; aj keď sa od toho momentu bude naveky báť o tých nových cca 3000 gramov a 50 centi. A aj keď sa mu pri každej vašej kontrakcii nepekne skriví celá tvár, z čoho mu navždy zostanú vrásky. Také tie, ktoré sa objavia spolu s jeho úsmevom, keď vás bude pozorovať pri tanci s vašimi deťmi v tej istej miestnosti, v ktorej ste ich ani nie 5 hodín dozadu celú noc nosili; také tie, ktoré vám vždy povedia: si úžasná žena… nechápem, ako to robíš, no milujem ťa o to viac, že to robíš…
3/ a v neposlednom rade: aké silné, odvážne a krásne dieťa vám bolo zverené…
… aj keď v štádiu upratovania bude pre neho ťažké zdvihnúť čo i len legovú kocku, aj keď sa zľakne vlastného kýchnutia a tesne po pôrode bude vyzerať viac ako dieťa Gluma s Avatarom než vaše.
Zapíšte si to všetko na papier vášho srdca, nech každý jeho úder je toho prečítaním, a nielen počas pôrodu.
Rada č. 2:
Správne dýchajte. Verím, že táto rada nie je pre vás žiadnou novinkou. Keď som ju počula ja, a to niekoľkokrát pred mojím prvým pôrodom, vždy som si pomyslela, že však hej, dýchať viem, už mám v tom celkom dobrú, skoro 30 ročnú prax, tak to vyskúšam aj pri pôrode. Však nedýchať by bola blbosť, nie? Pred druhým pôrodom, som si zas pomyslela, že ak to nemá byť holotropné dýchanie alebo dýchanie rajského plynu, tak neviem neviem. Správne dýchať ma naučili až moje vzdorujúce deti, takže som to nemohla využiť pri ich rodení, ale aspoň môžem teraz pomôcť vám. To, čo ma naučili, je predýchavať, a to je v podstate všetko, čo potrebujete vedieť aj pri pôrode. Predýchavať, a to najmä
1/ komentáre typu: to ste mali dávno prestať dojčiť to staršie dieťa, to je škodlivé pre vás i pre toto bábätko; čo sa stále mrvíte, pokojne ležte, ako vám mám zmerať kontrakcie; čo kričíte (po nástrihu, mimo kontrakcie – tie, čo si prešli týmto rituálom, vedia); tak to tu budeme do večera (po odmietnutí vyvolávačky… asi na povzbudenie);
2/ citoslovcia ako: hups, oou, jejda…
Všetko pekne predýchajte a hneď bude menej bolesti.
Rada č. 3:
Užite si to…! He… ste sa niektoré teraz aj zľakli, čo? Či som si predsa len nedala toho rajského plynu, prípadne či mi už nešiblo z tej mojej dovolenky. Nie, nie … dokonca si teraz ani srandu nerobím. Úplne vážne. Užite si to! Nemyslím teraz, že si máte užiť bolesť, či strach … Pôrod nie je o tom, resp. nemal by byť. Užite si posvätnosť danej chvíle. Užite si moment stretnutia sa s vašou životnou láskou, novou láskou a samotnou Láskou.
Tie prvé dve stretnúť, resp. uvedomiť si to, nebude až také ťažké. Najmä, keď vám tá prvá bude celý čas (alebo potom po pôrode či doma) hrdinsky držať ruku a tá druhá vám hneď, ako ju uvidíte, vezme srdce i dych… a na zopár rokov i spánok, spoločenský život, čas osamote, pôžitok z nakupovania, cestovania, jedenia… hm… pôžitok z hocičoho. To si prosto všimnete. No tá tretia… na to sa treba troška pripraviť. Ako na to?
Pred mojím prvým pôrodom mi moja dobrá priateľka (díky, Adi) dala ten najlepší tip na kvalitnú predpôrodnú prípravu – modlitbu. Povzbudila ma k tomu, aby som sa práve prostredníctvom nej pokúsila nájsť a dotknúť hlboko v sebe miesta, kde prebýva moja ženskosť, a to vo svojej úplnej nahote, zbavená všetkých nánosov či zranení, taká, aká bola do mňa vpísaná Bohom pri mojom stvorení. Napriek tomu, že som nedosiahla nejaké priam mystické uvedomenie si seba ako ženy či matky (to nebol ani cieľ), s rastúcim bruškom rástol vo mne i pocit akejsi správnosti; pocit, že toto som ja, silná a intuitívna žena a mama toho čierno-bieleho dieťatka vo mne. No najmä som v sebe objavila tú spomínanú Lásku, takže už ju nebolo ťažké spoznať počas agónie pôrodu… zrazu bola všade… Stretla som Lásku, ktorá ma spolu s manželom pozvala stvoriť človeka a teraz mu cez kríž pôrodu dáva nový život. Verte, najlepšia predpôrodná príprava, skúste, v podstate hocikedy, nie nevyhnutne len pred pôrodom!
Takže nateraz som doradila! Nie dorodila… to ma dúfam, ešte čaká! A ak sa počas toho náhodou stretneme na nejakej tej nemocničnej chodbe, pokojne ma oslovte, budem rada, ako každá v takom rozpoložení! A ako ma spoznáte? Hm… ak uvidíte ženu s jemným líčením a peknými vlasmi. Ženu, ktorá sa bude na všetkých okolo príjemne usmievať a so stoickým pokojom a ladným krútením panvy predýchavať každú kontrakciu, tak to s najväčšom pravdepodobnosťou nebudem ja, možno tá za ňou prosíkajúca o epidurál.
Tak krásne píšete, radosť čítať, a super humor. ĎAKUJEM Teším sa na ďalšie články.