Takto to bolo u nás s manželmi Ungvarskými
Manželia Pavol (47) a Eva (45) sa spoznali v práci. Pavol je učiteľ, už 23 rokov pracuje s telesne a mentálne postihnutými deťmi. Eva je detská sestra, no už 19 rokov na materskej dovolenke. Pán ich požehnal ôsmimi deťmi. Najstarší Dominik má 19, končí školu ako predavač. Vyzerá zdravo, ale je mentálne postihnutý, následkom popôrodnej sepsy trpí poruchou krátkodobej pamäti. 17-ročná Mária študuje na cirkevnom gymnáziu. Daniel (15) je prijatý na umeleckú školu. A ešte je tu päť najmladších: Paľko (13), Terezka (11), Samuel (7), Ján (5), Anna (2,5). Šesť z detí sa narodilo predčasne. Pavol a Eva vedia, čo je strach o dieťa, že nebude počuť, epileptické záchvaty, postihnuté dieťa, pocikávanie sa aj po 10. roku, koliky, poruchy reči, alergie… Deti prijímali ako plody lásky a Božie dary s vierou a radosťou, že Boh im pomôže, dôveruje im a neopustí ich. I keď mnohé otázky aj obavy tu, samozrejme, boli. Dnes sú najpočetnejšou rodinkou v Ivanke pri Dunaji. Eva a Pavol sa stále veľmi ľúbia a sú si najlepšími priateľmi. Pozývame Vás na návštevu k rodinke Ungvarských.
Čo bolo podľa vás určujúce vo vašej rodine pri odovzdávaní viery deťom?
Boh dáva vzrast, no my musíme sadiť a polievať… Dôležitý je osobný príklad: môžem vyžadovať a očakávať len to, čo sám odovzdávam, mám, robím, rozvíjam… Snažíme sa žiť živú vieru a veríme, že tým si ju deti osvoja a prirodzenejšie príjmu. Veľmi pomohlo určiť si popri povinnostiach presný čas na modlitbu a čítanie zo Sv. Písma. Ježiš je prameň všetkého.
Tiež vplyv príbuzných, priateľov, známych, dobrých vzorov sú veľmi nápomocné. Naše deti navštevovali a navštevujú cirkevné aj štátne školy, vyberáme si ich podľa rôznych kritérií: atmosféra, duch školy, diaľka, potreby detí, naše možnosti. V cirkevných školách je viera niečo prirodzené. Nás rodičov podporujú v tom, čo hovoríme a žijeme doma. Mladší chodia do cirkevnej škôlky, vládne tam pokojná, láskyplná atmosféra, dobré pravidlá, komunikácia… Sme za ňu veľmi vďační.
Za dôležité považujeme, aby mali dobrých kamarátov, vzory… hlavne v puberte. Preto sú podľa nás veľmi dobré stretká. Deti vidia, že nielen starí veria, chodia do kostola. Tam sa môžu spolu zdieľať, povzbudzovať sa, rozprávať, hľadať, konfrontovať názory a obhájiť si ich, zabávať sa, pomáhať si…
V akých momentoch dňa a akým spôsobom ste sa modlili s deťmi?
Teraz hovoríme: Modlime sa hocijako, kdekoľvek, s kýmkoľvek, len sa spolu modlime!
Modlitba je súčasť nášho života. Deti sme žehnali už v brušku. Modlíme sa spolu ráno, večer, pred jedlom, spievame si. Podľa obdobia (pôst, advent) si dávame rôzne predsavzatia… Modlíme sa vlastnými slovami: ďakujeme, prosíme, odprosujeme (aj medzi sebou), modlíme sa za konkrétne potreby nás aj iných a vidíme, ako Boh koná. Podľa veku sa s deťmi modlíme desiatok, litánie, ruženec, veľakrát aj cestou v aute… V novembri sa modlíme za zosnulých. Malým pred spaním čítame z Biblie. Keď má dieťa sviatok, žehnáme oslávencovi. Zúčastňujeme sa krížových ciest v kostole alebo si ich robíme doma. 9 dní pred Vianocami sa modlíme deviatnik Kto dá prístrešie Svätej rodine. Dĺžka modlitby je rôzna, podľa situácie, atmosféry, správania detí… Staršie deti sa niekedy modlitby nezúčastnia z im známych dôvodov. Ráno pred školou sa modlíme rôzne, postupne ako deti odchádzajú. S tými, čo sú doma, si čítame z Písma. V súčasnosti sa často modlíme s malými zvlášť, s veľkými zvlášť. Niekedy pri malých veľmi krátko: Pošli pusu Ježiškovi. Ježiško, ďakujem. Snažíme sa, aby sa od nás naučili, aká dôležitá je modlitba a že ňou si budujeme osobný vzťah – ja a Boh. Niekedy máme aj pocity znechutenia, no snažíme sa vytrvať…
Od akého veku ste brávali deti na sv. omšu? Ako ste to s nimi zvládali? Mali ste nejaké špeciálne „triky”?
S deťmi sme chodili na sv. omšu od bábätiek, pokiaľ sa dalo. Striedali sme sa s manželom a nebrávali sme ich, keď sa už začali hlasovo moc prejavovať, kričať, rušiť farníkov. Vodievali sme ich potom radšej cez týždeň. Už ôsmy rok chodievame v stredu na sv. omše pre mamičky s deťmi. V súčastnosti ich brávame na rannú sv. omšu, vtedy skôr vydržia, nemusíme ich odtrhávať od hry.
Ideálne sú detské sv. omše – živé, hlasné, so zbormi. Ked sú deti aktívne účastné, spievajú, miništrujú. Využívali a využívame ich a sme za ne vďační. Naše deti boli rozprávači, hýbači až do 5 – 7 rokov a tešíme sa, že je v tom Cirkev taká chápajúca. Od šiestich rokov brávame deti na sv. omšu pravidelne. Hovorievame im: Pán Ježiš ťa čaká, teší sa na teba, ľúbi ťa, sľúbili sme mu pri krste, že ťa budeme za ním vodiť. Motiváciou je odmena za dobré správanie. Niekedy tiež pomôže kniha, tyčinky… Tiež máme skúsenosť, že keď idú s babkou, sestrou či inými známymi, sú dobrí a my vďační. Nejaké veľké rebelstvá sme nezažívali. Pomáha, keď ideme všetci spolu, staršie deti sú príkladom pre mladšie. Cez týždeň ich pozývame, nenútime.
Snažíme sa, aby staršie deti videli sv. omšu z iného uhla pohľadu. Nie ako to, čo musím, ale čo získavam. Nútiť? Nenútiť? Raz som počula na jednej kázni: väčšinu detí nútime k dobrým veciam: k učeniu, práci, pomoci, plneniu povinnosti…
Čo by ste dnes robili inak, keby sa niečo vrátiť späť?
Určite je veľa vecí, ktoré sa dali urobiť lepšie, ale rodičovstvo je aj v tom krásne, že je to neustály proces zmeny, hľadania, učenia sa a premeny v nás, vplyvom jedinečnosti každého dieťaťa. Ak zistíme, že sme mali niečo robiť inak, máme možnosť robiť tak, lebo stále máme malé deti. Za dôležité považujeme:
- 1. Tráviť spolu čas. Stále sa učíme a usilujeme nájsť si čas na pestovanie a rozvíjanie vzťahov lásky, komunikácie a záujmu o každé dieťa.
- Veľa chváliť, povzbudzovať, aj keď sú typy detí, dni a obdobia, kedy máte pocit, že nie je za čo.
- Radovať sa a tešiť sa s nimi, z nich.
- Pracovať s deťmi a učiť ich pracovať, poslúžiť rodine, iným.
Akým spôsobom ste hovorili s deťmi o sexualite?
Som rada, keď sa deti pýtajú. Ak sa pýtajú málo, neprimerane veku, či vôbec, zbystríme pozornosť a hľadáme vhodné príležitosti. Vždy, keď zažívajú a vidia, že má mamina bábätko, úplne prirodzene hovoríme o počatí, vývine v maternici, u starších o menštruácii, plánovaní rodičovstva, sexualite, vzťahoch, antikoncepcii… U malých si pomáhame obrazmi, napríklad: maternica – izbička pre bábätko. Odpovedáme na tie otázky, na ktoré sa deti pýtajú. Keď deti počujú slovo sex a ich reakcia je fuj, vysvetlíme im, že je to niečo krásne a prirodzené. Uvedomujeme si, že zvlášť dnes je potrebné s deťmi hovoriť o kráse a čistote sexuality, tiež o zodpovednosti. Nielen doma, ale aj v spoločenstve rovesníkov. Často vidia svojich spolužiakov bozkávať sa, chodiť spolu už v siedmom alebo aj v nižších ročníkoch. Porozprávame sa o tom, poučíme o následkoch rýchleho sexuálneho zbližovania, striedania partnerov, nevere. Sledujeme, čo deti počujú od psychológov v škole. Nemáme s tým dobré skúsenosti, dávame na to pozor!
Ako ste zvládali nekonečné uspávanie detí (ak sa to u Vás stávalo)?
Záleží od každého dieťaťa. Niektoré spia rady a dobre, iné menej, záleží aj na tom, ako sú unavené – vybehané. Pomáha nám pravidelný režim. Večera – modlitba – rozprávka – spánok. Keď boli maličkí – kúpanie, kojenie v sede (nie s bábätkom v posteli, lebo rýchlo zaspí, slabo sa napapá a budí sa na náš odchod). Deťom čítame večer rozprávky, niekedy aj 2-3, potom počúvajú z kazety. Inokedy jeden z nás pri nich ostal, spieval im, modlil sa, jednoducho čakal, kým zaspia. Tento čas sme využívali na rozhovory aj na prípravu pred sviatosťami, najmä pred 1. sv. prijímaním. Ak sme prešvihli spánkový čas, dieťa akoby chytilo druhý dych. Ťažko zaspalo. Ťažšie to tiež býva v neznámom prostredí, prípadne, ak sú rozrušení zážitkami, návštevami. Je výborné, že sme dvaja a môžeme sa striedať, pomáhať si.
Ako ste reagovali, keď išla v TV nevhodná scéna a prítomné boli deti?
Najradšej sme, keď vieme, čo pozerajú, a pozeráme s nimi, dá sa to využiť na rozhovory, poučenia aj poznanie detí. Scény, ako vášnivé bozkávanie, sex, nahota, vyzliekanie…, sme vždy prepli. Deťom sme vysvetlili, prečo sme to prepli. Naučili sa, že sa ani samy nepozerajú, prípadne sa pýtajú, či už sa môžu pozrieť. To, čo vidia robiť deti nás doma ako manželov – dať si pusu, objať sa, pritúliť sa, to je pekné, prirodzené, potrebné, aby videli. Výhodou je, že ja som doma, nepozerajú TV hocikedy a len málokedy samy, takže sa kontrolujú navzájom.
Ako ste bojovali, najmä pri malých deťoch, proti únave?
Spánkom! Po rušných, plačlivých nociach som sa veľakrát už ráno tešila, ako dám deti na obed spať a ja si ľahnem s nimi. A ešte dodržiavaním pravidelného režimu dňa, do 20.00 deti už spinkali a my sme mali čas zrelaxovať a porozprávať sa. Mne pomáha už len to, že príde manžel z práce a sme na všetko dvaja. Niekedy jeden oddychuje, druhý je s deťmi. Robíme veci, ktoré nás tešia: spoločne – záhrada, vychádzky alebo jednotlivo – beh, futbal, klavír, šitie, čítanie… Pomáha, keď sa vyrozprávame priateľom alebo sebe navzájom, dobre padnú slová ocenenia, pochopenia, vďaky od manžela/ manželky. Večer sa vysťažujeme, pomodlíme a ráno sa postavíme z postele a robíme, čo treba. Čerpáme z Božieho slova, modlitby a sviatostí. Únavu často premáhame a vzpruhou je láska. Rodičovstvo vnímame ako službu životu a k dobrej službe patrí únava, je to súčasť života. V poslednej dobe stále častejšie počúvame od ľudí rôzneho veku, akí sú unavení. Často mi mamičky, ktoré majú menej detí, hovoria, že keď si pomyslia, koľko toho máme, dodá im to silu, vnímajú svoje problémy ináč. Poteší to. Máme skúsenosť, že keď sme mali pocit, že už nevládzeme, prišlo ďalšie bábo a zistili sme, koľko toho ešte zvládneme, opäť z lásky, no len a len milosťou. Aj počas tohtoročného pôstu som sa povzbudzovala: „Kto stratí svoj život pre mňa… zachráni si ho.“ ( Lk 9,24 )
Ako ste riešili prípadne názorové nezhody medzi Vami ako rodičmi pri výchove detí?
Nezhody sa vyskytujú a neobchádzajú nás. Riešime ich dialógom – večer, na vychádzke, ak treba, aj hneď. Snažíme sa diskutovať mimo detí. Nie vždy to zvládame, ako by sme chceli, zvlášť, ako deti dorastajú a stavajú nás do nových situácií. Pomáhajú pravidlá – keď sú jasne určené, je to jednoduchšie pre deti, aj pre nás. Pri zlyhaniach odprosujeme, seba navzájom aj deti. Stále sa učíme.
