Veľmi často sa nám prísnosť spája s negatívnymi emóciami: hnev, krik, zamračená tvár, odmeraný a nevľúdny postoj, neúprosnosť a tvrdosť. Byť prísnym však neznamená byť bezcitným, nemilosrdným či hrubým. Byť prísnym znamená byť dôsledným, neupúšťať bezdôvodne od zásad, požiadaviek a povinností. Určovať zrozumiteľné a jasné pravidlá, dozerať na ich dodržiavanie, vyvodzovať dôsledky. Za kritérium rozhodovania stanoviť, či je vec dobrá a pravdivá. A nie či sa mi momentálne chce alebo páči.
Boh je prísny! Písmo upozorňuje: „Maj pred očami Božiu dobrotu i prísnosť“ (Rim 11,22). Evanjelisti viackrát píšu, že Ježiš niekomu „prísne pohrozil“ (napr. Mk 1,43). Keď Pavol hovorí o svojej mladosti, uvádza, že „pri Gamalielových nohách sa naučil prísne žiť podľa zákona otcov“ (Sk 22,3) a že „ako farizej žil podľa najprísnejšieho smeru židovského náboženstva“ (Sk 26,5).
Božie Slovo je prísne: „Bedlivo zachovávaj celý zákon, ktorý ti dal môj služobník Mojžiš! Neodchyľuj sa od neho ani napravo, ani naľavo, aby si múdro konal všetko, čo podnikneš. Nech sa nevzďaľuje kniha tohto zákona od tvojich úst! Premýšľaj o nej vo dne i v noci, aby si bedlivo zachoval všetko, čo je v nej napísané. Potom budeš mať šťastie a úspech vo svojom podnikaní“ (Joz 1,7-8).
V tomto Slove je opísaný aj cieľ prísnej výchovy: Aby si konal múdro, aby si bol šťastný a aby si mal úspech! Cesta k tomu je v bedlivom zachovávaní Božieho zákona: Neodchyľuj sa od neho ani napravo, ani naľavo! Premýšľaj a hovor o ňom!
Biblia najčastejšie nedelí ľudí na veriacich a neveriacich, dobrých a zlých, ale na bohabojných a svojvoľníkov (niektoré preklady používajú menej výstižný výraz „bezbožníci“). Bez prísnej výchovy sa z našich detí stanú svojvoľníci, „ktorí sa Boha neboja a ľudí nehanbia“ (porov. Lk 18,2-6). Boh prísne zasiahol proti staviteľom babylonskej veže práve kvôli svojvôli: Toto je začiatok ich činov a veru neodstúpia od ničoho z toho, čo si zaumienili urobiť (porov. Gn 11,5). A ústami proroka Samuela hovorí kráľovi Saulovi, ktorý priniesol svojvoľnú obetu, prísne slová: „Poslušnosť je lepšia než obeta a poddanosť lepšia ako tuk baranov! Lebo odbojnosť je ako hriech čarodejníctva, svojvoľnosť je ako hriech modlárstva. Pretože si pohrdol Pánovým slovom, zavrhne ťa, nebudeš kráľom!“ (1Sam 15,22-23).
Zákonom je vlastná vôľa
Svojvoľník nemusí byť podľa ľudských kritérií zlý človek, zločinec alebo zvrhlík. Svojvoľník je človek, ktorého zákonom je vlastná úvaha a vlastná vôľa, a ktorého cieľom je dosiahnuť to, čo si sám zaumienil. Tento svet svojvoľníkov obdivuje a oslavuje. Svojvôľa je však v priamom rozpore s modlitbou Božieho dieťaťa: „Otče, príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi“ (Mt 6,10). „Tvoja vôľa“, to znamená „Nie moja“.
Žiadostivosť, tento svet aj Zlý budú v našich deťoch podnecovať za najvyššie pravidlo „JA CHCEM!“ Prísna výchova nie je násilným zlomením dieťaťa, potlačením alebo ignorovaním jeho vôle, ale snahou o vzbudenie dôvery v Otca a jeho vôľu a synovskej poslušnosti: „Čo mám robiť, Pane?“ (Sk 22,10).
V mojom živote viery prišli zlomové momenty, keď som si plne uvedomoval náročnosť skutočného kresťanského života a zároveň svoju slabosť. Bol som v pokušení vzdať to a skĺznuť k povrchnému náboženskému životu. Uvažoval som, aký dopad by to malo na moju rodinu. Napriek kríze som si totiž prial, aby z mojich detí boli skutoční veriaci kresťania. Dospel som k tomu, že nemám na výber. Nedá sa to. Nemôžem hrať divadlo. Ak chcem, aby moje deti žili ako synovia a dcéry Otca, musím tak žiť aj ja!
Najťažšia chvíľa Ježišovho života bolo rozhodnutie podriadiť sa Otcovej vôli: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22,42). Tento vnútorný zápas bol tak silný, že „mu pot stekal na zem ako kvapky krvi“ (Lk 22,44).
Výchova v prítomnosti sa nezdá radostná
Kresťanský autor kníh o výchove James Dobson píše, že dieťa je dedičný hriech obalený kožou s anjelskými očami. Hriešnik vychováva hriešnika. Obaja potrebujeme pokánie, ináč „obaja padneme do jamy“ (porov. Mt 15,14). Autor listu Hebrejom to popisuje nasledovne: „V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi. A zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom: „Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on karhá. Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal? Ak ste mimo výchovy, na ktorej dostali účasť všetci, potom ste nemanželské deti, a nie synovia! A potom aj naši telesní otcovia nás vychovávali a vážili sme si ich. Nepodriadime sa tým viac Otcovi duchov a budeme žiť?! A oni nás karhali na krátky čas a tak, ako sa im videlo, on však kvôli tomu, čo je užitočné, aby sme mali účasť na jeho svätosti. Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila“ (Hebr 12,4-11).
Potrebujeme vlastnú skúsenosť s Pánovou výchovou, potrebujeme porozumieť prísnej Pánovej láske, potrebujeme sa sami podriadiť Otcovi. Až potom budeme môcť takto vychovávať svoje deti. Inak budeme pokračovať v „márnom spôsobe života, zdedeného po otcoch“ (1Pt 1,18), to znamená, že budeme poväčšine len opakovať, čo sme videli u svojich rodičov. V dobrom i zlom.
Bez ohľadu na ľudské ohľady
Raz som sa rozprával s mamičkou niekoľkých malých detí, ktorá bola zlomená z toho, že stále musí svojím deťom dohovárať, napomínať ich, odmietať ich požiadavky a zakazovať realizáciu ich „skvelých“ nápadov. Podelil som sa s ňou, že práve pár dní predtým ma pri modlitbe oslovilo Božie Slovo z Knihy Sirachovcovej: „Poviem ti, za čo sa netreba hanbiť, inak by si zhrešil pre ľudské ohľady: … za prísnosť vo výchove detí“ (Sir 42,1.5). Citujem ho podľa jeruzalemského prekladu, ale vtedy som čítal český ekumenický preklad, kde bolo napísané, že sa nemám hanbiť „za neustálé napomínání dětí“.
Veľa rodičov príliš berie do úvahy ľudské ohľady a snaží sa o modernú „kamarátsku“ výchovu plnú dohadovania sa s deťmi a s príliš mnohými možnosťami voľby. Prísnosť, napomínanie, autoritu, hnev, príkazy a zákazy považujú za menejcenné a prekonané. Prísna výchova plná lásky a úcty je však platná v každej dobe. Tak ako Božie Slovo: „Kto si miluje syna, často používa aj tresty, aby sa nakoniec radoval. Kto si vyučuje syna, dožije sa na ňom chvály. Nepovoľuj mu mnoho za mladi a nenechaj jeho myseľ bez povšimnutia! Ohýbaj ho ešte v mladosti, trestaj, kde neškodí, kým je mladý“ (Sir 30,1-2.11-12).
Keď katechizmus uvádza toto Božie Slovo, objasňuje aj kontext prísnej výchovy: Rodina je vhodným miestom na výchovu k čnostiam. Táto výchova si vyžaduje učiť sa odriekaniu, zdravému úsudku a sebaovládaniu ako podmienkam každej pravej slobody. Rodičia majú svoje deti učiť, aby podriaďovali materiálne a prirodzené dimenzie dimenziám vnútorným a duchovným (KKC 2223).
Článok je prebratý z brožúrky Richard Vašečka: Milovať a ctiť – Výchova detí. Viac info nájdete na: https://www.facebook.com/
foto: pixabay.com
