Po narodení môjho prvého dieťaťa ma tvrdo zasiahla popôrodná depresia. Spočiatku som veľa plakala, ale keď sa smútok premenil na zúfalstvo, už som v plači nevidela žiadny zmysel. A tak som len celé hodiny sedela a hľadela do prázdna. Bez záujmu som pozerala von oknom, len občas som sa zodvihla, aby som naplnila základné potreby mojej novonarodenej dcérky.
Môj lekár mi rýchlo nasadil antidepresíva, ktoré ma dostali cez najhoršiu fázu môjho stavu. Ale až keď moja dcéra mala už takmer dva roky, som bola schopná dať sa dokopy tak, že som uvidela, aká veľmi hlboká bola moja depresia. S každým ďalším dieťaťom som strávila prvých niekoľko mesiacov úzkostlivo čakajúc na to, ako ma opäť zachváti pochmúrnosť, modliac sa, aby neprišla.
Chvalabohu, nikdy neprišla. Ale po narodení môjho štvrtého dieťaťa sa stalo niečo iné – začala som byť čoraz výbušnejšia. Zdalo sa, že sa to zhoršuje každým dňom, až tak, že som sa začala ráno zobúdzať nahnevaná, neustále som na svoju rodinu kričala a úpenlivo som si priala (v mysli i nahlas), aby ma všetci nechali na pokoji.
Vtedy som ešte netušila, že depresia sa môže prejavovať mnohými rozličnými spôsobmi. Podľa NPR, podráždenosť a hnev sú bežné, ale často nerozoznané symptómy depresie:
Doktor Maurizio Fava hovorí, že keď bol pred desiatkami rokov školený v otázkach depresie, u depresívnych ľudí sa hovorilo o vnútornom hneve orientovanom na seba, ale nie na druhých. To však nekorešpondovalo s tým, čo videl u mnohých svojich pacientov s depresiou.
„Približne každý tretí pacient mi hovorí o tom, ako stráca nervy, ako sa hnevá, ako hádže vecami, kričí alebo trieska dverami,“ hovorí Fava. Títo ľudia sú potom naplnení ľútosťou. Fava si myslí, že tieto „záchvaty hnevu“ môžu byť fenoménom podobným záchvatom úzkosti. Vo svojom výskume zistil, že tento druh hnevu ustúpil u pacientov liečených antidepresívami.
Neviem vám povedať, koľkokrát som počas toho roka stratila nervy a vrieskala, buchla dverami alebo hodila niečo o stenu a vzápätí bola zachvátená ľútosťou a dookola sa ospravedlňovala svojej rodine, snažiac sa odčiniť to, o čom som si vtedy myslela, že je len hrozným nedostatkom vnútornej sily a sebakontroly. V tom roku som strávila viac času v spovednici ako kedykoľvek predtým a denne som sa modlila za miernosť a trpezlivosť.
Ako ten rok postupoval, čoraz viac som sa nenávidela za to, že mám takú slabú vôľu. Keď som stratila nervy a kričala, namiesto toho, aby som sa svojej rodine ospravedlnila, zavrela som sa v šatníku a plakala, s odporom k tomu, aká som hrozná manželka a matka.
Napokon to už bolo priveľa na náš všetkých a objednala som sa k psychiatrovi. Takmer okamžite mi diagnostikoval popôrodnú depresiu a úzkosť… rok po pôrode. Nasadil mi nízke dávky liekov, ktoré mi pomohli stlmiť podráždenosť a výbušnosť a pravidelná terapia mi pomohla nájsť nové spôsoby vysporiadania sa s emóciami a liečiť vzťah k sebe samej. Denné cvičenie predpísané psychiatrom doplnilo trojicu nástrojov, ktoré ma napokon z tejto dlhej depresie vymanili a pomohli mi opäť sa stať tým, kým som bola.
Som veľmi vďačná za to, že môj psychiater okamžite rozlíšil príčinu môjho hnevu namiesto toho, aby ho pripísal nedostatku sebakontroly, ako som to robila ja. Nikdy nezabudnem, ako mi povedal: „Nie ste zlá matka ani manželka. Trpíte depresiou, ktorá ochromuje vašu schopnosť milovať vašu rodinu spôsobom, akým očividne chcete.“ Neviem, či by som niekedy našla cestu von zo svojho stavu, ak by ma niekto nepodnietil k tomu, aby som sa prestala trestať a snažila sa liečiť.
Pre nás katolíkov je veľmi dôležité, aby sme si boli vedomí, akými rôznymi spôsobmi sa depresia prejavuje a aby sme boli schopní rozlišovať – a pomohli rozlišovať aj našim blízkym – medzi nedostatkom cnosti a duševnou chorobou. Niekedy sú podobné, ale je kontraproduktívne, ba priam nebezpečné, zaobchádzať s duševnou chorobou ako s nedostatkom cnosti – v nás samých i v tých okolo nás.
https://aleteia.org/2019/02/20/the-reason-you-get-irritable-may-not-be-what-you-think/
Preklad Lucia Hrabovcová
Zdroj fotografie: www.pexels.com
