Hudba je pôsobivý komunikačný nástroj. Vovádza do nehmotného sveta, sprístupňuje dimenziu neviditeľna. Má enormný vplyv na kognitívne funkcie mozgu. Viaceré štúdie a výskumy sa zhodujú v zisteniach, že ľudia s hudobným nadaním a talentom sú nezávislí, samostatní, majú kritické myslenie, vyššie IQ, predpoklady na lepšiu pamäť a rýchlejšie učenie sa cudzích jazykov. Sú zdravo zvedaví a nezvyčajne kreatívni, s vysokou schopnosťou vytvárať originálne riešenia. Vedia byť ctižiadostiví so sklonom k perfekcionizmu a kritickí k autoritám. Majú výnimočný cit pre krásu, zmysel pre spravodlivosť a humor.
Všeobecné charakteristiky, samozrejme, nezohľadňujú individualitu každého dieťaťa. O tom, aký je v skutočnosti život, vnímanie a pohľad hudobného umelca a ako vôbec porozumieť hudobne talentovanému dieťaťu, sa rozprávame s opátom kláštora Rádu premonštrátov Prof. PaedDr. ThDr. Ambrózom Martinom Štrbákom, PhD., O. Praem.
Po absolvovaní Konzervatória v Košiciach pôsobil na tom istom konzervatóriu i na Teologickom inštitúte sv. Karola Boromejského RKCMBF UK ako učiteľ hudby. Po teologických štúdiách na Slovensku a vo Viedni pôsobil ako docent na Pedagogickej fakulte a spolupracovník Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku, kde doposiaľ vyučuje liturgický spev. Zároveň je riaditeľom Premonštrátskeho gymnázia v Košiciach a prokuristom firmy, teda okrem opátskej a kňazskej služby, vedeckej a pedagogickej činnosti stíha i podnikateľské aktivity, gregoriánsky chorál, cestovanie a šport.
Veda dokazuje, že hudobné schopnosti človeka majú významné genetické zložky. Odkiaľ pochádza váš záujem o hudbu a túžba hrať na hudobné nástroje?
Mne a môjmu bratovi vybral povolanie otec, ktorý si povedal, že z nás budú učitelia hudby. Vtedy som nemal nejaký extrémny vzťah k hudbe, ale túto lásku som získal. Začalo ma to baviť, keď som vyhral súťaž a mohol som ísť do medzinárodného pionierskeho tábora.
Na aké hudobné nástroje hráte?
Maturitu mám z klavíra a konzervatórium som absolvoval v hre na pozaunu, trombón, ale v učebných osnovách sme mali zahrnutý i predmet bicie nástroje. V rámci dychovej hudby som hral na barytón, ale zahrám i na tenor, klapkový trombón. Okrem toho som hral na organ a pokúšal som sa hrať na gitaru, ale to sú len pokusy. Profesionálne som hral na trombón a na klavír.
Pre pápeža Benedikta XVI. je primárnym zmyslom umenia urobiť z transcendentného vnímateľné. Podľa neho je „v hudbe prítomné mystérium nekonečnej krásy a umožňuje nám pocítiť prítomnosť Boha opravdivejšie a jasnejšie než mnohé kázne“. Ako vás obohacuje hra na hudobné nástroje, čo vás na hudbe fascinuje?
Dnes už nestíham hrať, ale fascinuje ma vnútorný život symfonického orchestra, ako som mal možnosť hrať v rokoch 1990 – 1991 v Štátnej filharmónii Košice. Tam ma veľmi oslovil život divadla, pretože aj hudobník je súčasťou životného príbehu opery. Je úžasné, ako hudobný skladateľ s libretistom a režisérom dokážu urobiť jeden krásny dej, ktorý fascinuje ľudí. Také Nabucco, hrať a potom ho vidieť, alebo Rusalku… Pre mňa opera opier je Faust. Záver, kde Charles Gounod ako veriaci človek ukazuje, čo je zmŕtvychvstanie, to je čosi jedinečné!
Ako a v čom zmenila hudba váš život?
Zmenila ho, pretože hudba je v prvom rade drina. To znamená, že ak chcete byť dobrý v hre na hudobný nástroj, musíte mu venovať veľkú časť svojho života. Keď sa dostavia úspechy, tak vás motivujú. A, samozrejme, je to súlad trémy, dobrého profesora a krásnych skladieb, ktoré hráte. No a potom už spomínaný život orchestra.
Gregoriánsky chorál vťahuje do tajov Boha
Prezraďte nejaké vaše silné nezabudnuteľné momenty z týchto čias.
Pre mňa bolo famózne hrať muzikály, ktoré začiatkom 90. rokov prišli sem, ktoré sme dovtedy nepoznali. Takisto opery, to je čosi jedinečné. A v roku 1994 som spoznal maličké noty, o ktorých som nikdy v živote nevedel – neumy. Patria ku gregoriánskemu chorálu. A keď človek vnikne do jeho tajov, ktorými sa nechá ovplyvniť, priam pohltiť, zistí, že tam už ide o štýl života. Pretože to je hranie sa so slovom, s myšlienkou, s Bibliou. A to človeku imponuje.
Foto: Koncert „Kňazskej scholy cantorum“ pod dirigentským vedením opáta Martina Štrbáka
Hudobne nadané deti často tvrdou disciplínou (či už svojou alebo vplyvom rodičov) „oželejú“ svoje detstvo, ktoré je viac-menej o úmorných cvičeniach na hudobný nástroj. Aká je podľa vás tá správna vyvážená miera záväzku voči talentu, ktorý človek od Boha dostal a je povinný ho zveľaďovať, a zároveň užívania si aj všetkých tých radostí detstva, o ktoré by dieťa nemalo byť ochudobnené?
Dieťa by malo mať jedného učiteľa, ktorý ho motivuje, a rodiča, ktorý ho podporuje a na neho dohliada. Mňa otec viedol k tomu, že človek má veci dotiahnuť do konca. To znamená, ak dieťa začne hrať na hudobný nástroj, tak nemôže jeden rok hrať na jeden, druhý rok na druhý nástroj, tretí rok na tretí… a venovať sa všetkému. V dnešnej dobe, keď mladí preferujú virtuálnu realitu, sú na tom zle aj učitelia hudby, ktorí potvrdzujú, že dnešné deti majú zvlášť problém s koncentráciou – čo má veľký súvis s pravidelným tréningom, ktorý vyžaduje hra na hudobný nástroj. Toto cvičenie má však svoje veľké klady – učí človeka vytrvalosti a pevnej vôli. Ale záporom dneška je, že deti odmietajú tieto sebazápory – a to je problém motivácie.
Podľa výsledkov výskumu, ktorý sa zameriaval na vplyv hudby na činnosť mozgu, hra na hudobný nástroj u človeka zvyšuje inteligenciu, zlepšuje vyjadrovacie schopnosti, uvažovanie, študijné výsledky (človek sa ľahšie učí), zvyšuje sebadôveru a posilňuje schopnosť zapájať sa do spoločnosti. Postrehli ste v svojej praxi niečo podobné? Sú hudobne nadaní žiaci v niečom „o krok vpred“?
Hudba je fenomén, ktorý povzbudzuje, rozvíja talent, hudobníkov učí sebadisciplíne a prekonávaniu samého seba. Treba si uvedomiť, že hudobne nadané deti, ale vôbec umelecky nadané deti to majú v živote ťažšie, pretože sú oveľa citlivejšie, vnímavejšie. Aspoň taká je moja skúsenosť, keď sa pozerám na svojich bývalých spolužiakov, kolegov, učiteľov hudby či sólistov v divadle. Všetci sú istým spôsobom emočne citlivejší ako je zvyčajný svet, pretože pracujú s krásnom a to aj s veľkým „K“ aj s malým „k“ a s krásou. Nemyslím si, že deti, ktoré hrajú na hudobný nástroj, sú v niečom vpred. Skôr sa orientujú na svet, ktorý sa im otvára, ktorý je trošku iný ako je svet bežnej populácie a svet bežného človiečika, ktorého niečo baví. To sú akoby pootvorené dvere, ktoré niekto v živote nikdy neotvorí a niekto ich otvára stále.
Hra na hudobný nástroj posilňuje vôľové vlastnosti, vedie k sebadisciplíne
K čomu všetkému vychováva dieťa hra na hudobný nástroj? Sebadisciplína, trpezlivosť a vytrvalosť nasvedčujú, že to nie je len rozvoj talentu, hudobných schopností, ale ide o ďaleko obsiahlejšiu formáciu osobnosti.
Všetky skutočnosti, ktoré spomínate, sú pravdivé. Okrem toho zatiaľ výskumy nedokázali, že by dieťa, ktoré hrá na hudobný nástroj, spáchalo v dospelosti nejaký zločin. Myslí sa tým vražda, ublíženie na zdraví atď. Čiže, ak je motivujúci učiteľ, teda učiteľ, ktorý nie je vyhorený, a ak sú dieťaťu predstavované a podané hudobné diela, ktoré ho zaujmú, tak sa bude venovať svojim emóciám, talentu, sebadisciplíne a to znamená, že istým spôsobom bude kráčať vpred a posilňovať svoje vôľové vlastnosti.
Čo podľa vás rodičia najviac preceňujú alebo podceňujú u talentovaných detí?
Sú rodičia, ktorí sú ľahostajnejší, a sú rodičia, ktorí chcú dať svojmu dieťaťu akýsi štandardný prehľad, takže ho zapíšu do viacerých krúžkov počnúc hokejom, futbalom, gymnastikou, kreslením, tancom, prechodiac cez klavír, husle, maľovanie… Čo nie je na škodu, ale na druhej strane, je to také ďobkanie do všetkého. Samozrejme, každý jeden rodič by mal najlepšie poznať svoje dieťa a všímať si ho od jeho raných čias, ako vyrastá, k čomu inklinuje, čo ho zaujíma. A tu sa opäť vrátim k myšlienkam môjho otca – ak sa človek do niečoho pustí alebo ak sa rodič rozhodne, že svoje dieťa do nejakého krúžku zapíše, tak treba v tom vytrvať a dieťa podporovať napriek ťažkostiam.
„Pre dieťa je dobré, že sa so zveľaďovaním svojich talentov musí popasovať, pretože tým na sebe pracuje a učí sa prekonávať seba samého.“
Samozrejme, ak hluché dieťa dáme na hudbu, tak to bude pre neho trápenie a je to omyl. Ak dieťa, ktoré nemá pohybové danosti, dáme na hokej a chceme z neho Weyna Gretzkyho, tak to takisto nepôjde. Ak introverta dáme tancovať spoločenské tance, tak to môže byť problém. Ak extroverta dáme strieľať z luku, tak tiež to pravdepodobne bude problém, pretože to sú individuality. Ale to už je na rodičoch a rodičia si nesú zodpovednosť. Ak sa však podarí nájsť konsenzus, ak dieťa niečo začne baviť, malo by to ďalej rozvíjať a priniesť až k zdarnému koncu. Nie každý sa, samozrejme, môže stať učiteľom hudby, nie každý sa bude venovať hokeju do seniorskej kategórie, ale ak sa človek pre niečo rozhodne, mal by mať i cieľ.
Teším sa, že v našom gymnáziu máme študentov, ktorí napriek tomu, že už majú 16 až 18 rokov, venujú sa folklórnym tancom či naďalej hre na hudobný nástroj. Dokonca jeden 23-ročný študent katolíckej teológie stále chodí na Základnú umeleckú školu a hrá na organ. To sú výnimočnosti, ktoré si ja nesmierne vážim, pretože viem, koľko je za tým obety a driny. A, samozrejme, talentovaní, tí to majú jednoduchšie, ale v ich prípade ide o to, aby získali zručnosti neustálym cvičením. A tí, ktorí nemajú až toľko talentu, čo si trúfam povedať, že je aj môj prípad, tak si to musia tvrdo vycvičiť, vydrieť, trápiť sa s tým… ale ten úspech raz príde.
„Každé jedno dieťa je neuveriteľný dar pre rodičov, ale nemôže si robiť, čo chce.“
Podľa výskumu publikovaného na brainpickings.org hranie na hudobnom nástroji prospieva mozgu viac ako ktorákoľvek iná aktivita. Dôvodom je, že zapája a zároveň posilňuje prakticky všetky oblasti mozgu naraz – najmä vizuálne, sluchové a motorické. To spôsobuje rýchlejší presun informácií a hudobníkom to umožňuje riešiť problémy efektívnejšie a kreatívnejšie. Čo by ste v tejto súvislosti odporučili rodičom, aby si na dieťati viac všímali a podporovali?
V dnešnej dobe sa ľuďom nechce veľmi komunikovať a starať sa či zaujímať sa o druhých. Samozrejme, bolo to aj v minulosti, ale táto doba je tým zvlášť špecifická a deti sa preto viac utiekajú k virtuálnemu svetu.
Z môjho pohľadu rodičia potrebujú alebo ich „psia povinnosť“ je, že majú svoje dieťa vnímať, rozprávať sa s ním, počúvať ho, radiť sa s ním a sprevádzať ho – byť „paidagogos“ svojho dieťaťa, teda sprievodcovia jeho životom. To znamená, že mu pomáhajú vtedy, keď je na dne a chvália ho vtedy, keď niečo získa. Zároveň, že ho usmerňujú. A ako hovorí Biblia, niekedy aj trest je usmernenie, pretože dieťa si nemôže robiť, čo chce. K tomu však treba donboscovský láskavý prístup. To znamená, že s láskou byť prísny a viesť dieťa. Alebo v rámci slovenskej ľudovej múdrosti „ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, lebo neohneš ma mamo, keď ja budem Jano“.
Dieťa je krásne stvorenie a záleží naozaj len na rodičoch, akým spôsobom to so svojím dieťaťom dovedú do zdarného konca. Aj keď každé dieťa je originál a niekedy sa to nemusí vydariť, ale VŽDY JE TO NA TOM, ABY SA RODIČIA NEVZDÁVALI.
Prečítajte si tiež: Opát Ambróz Martin Štrbák: Kresťanské hodnoty sú dnes na strednej škole utópiou
