ZMalinovejMisky: Matka na úteku

0
1593

Je ráno, 6:00.

Tretie dieťa, ktoré už 13 mesiacov od príchodu na svet zdieľa váš oltár lásky – manželskú posteľ, práve otvorilo očká. S baterkami dobitými na rovnú stovku okamžite sadá na poriadne plnú plienku z celonočného kojenia a vzápätí sa na vás vrhne s úsmevom na tvári. Už automaticky beriete čistú plienku do rúk, aby ste toho malého špekulanta prebalili, keď sa otvoria dvere spálne a do izby vtrilkujú pyžamové princezné z vedľajšej detskej izby, aby vám vyrozprávali svoje sny o princoch. Na záver, namiesto bodky, oznámia, ako im ukrutne škvŕka v bruchu… Z vedľajšej polovičky (teda skôr pätiny) postele sa na vás usmeje manžel a po rannom bozku (pred umytím zubov radšej so zadržaným dychom) sa vás opýta, či má na stojane s prádlom čisté trenírky…

Jedenkrát… možno týždeň. Dobre, tak mesiac. Čože…to už rok?…Vlastne…7 rokov??

Áno, niekedy sa tento scenár opakuje niekoľko dlhých, predlhých rokov, každý deň viac-menej rovnako. A to je „len“ scenár desiatich minút po zobudení.

Vieme, zvlášť matky, ako to predsa chodí. Odkedy otvoríme oči, kolieska v našej ešte neučesanej hlave pracujú na plné obrátky. A nám z toho už niekedy nie je na smiech.

Stereotyp dňa, zvlášť ak je okorenený chorobou dieťaťa či len „zle vyspatým bábätkom“, môže poriadne zatočiť s emóciami aj rokmi skúsenej matky.

Keď sa neskôr na ihrisku potom mamy stretnú, ventilujú všetky tieto zážitky a emócie… a neraz to veľmi pomôže – len sa o tom porozprávať. No zvyčajne to tam s poznámkou „no presne, to poznáme“, aj skončí.

Akosi podvedome sa stalo trendom svoje negatívne emócie a akúsi vyhorenosť zo stereotypu dňa a povinností matky brať za úplne pochopiteľné. S úplným porozumením prikyvujeme jedna druhej, keď sa míňame na chodbe a „tá druhá“ zahlási, že ide na hodinu na kávu s kámoškou, aby „nachvíľku vypadla z toho bytu“.

I keď na výjazde s kamarátkou na kávu nie je nič zlé, dokonca je to perfektný spôsob trávenia vyhradeného času na svoje potreby či túžby, je dobré sa začať zameriavať viac na pohnútky, ktoré nás „nútia“ ísť von, na kávu, do obchodu.

Mnohé z nás sa viac či menej často pýtajú Boha na to, čo je Jeho vôľa pre nás. Čo je naše poslanie, naše povolanie, čo by dnes chcel, aby sme preňho urobili… A hľadáme odpovede. Skúšame, čo všetko by to mohlo byť, pretože vieme, že to, čo je Božou vôľou pre nás, je predsa pre nás to najlepšie. Je to to, v plnení čoho budeme rásť, budeme naplnení, budeme šťastní. Pri plnení Božej vôle nielen dávame, ale hlavne – získavame.

Problémom sa však niekedy stane, keď sa na určitom mieste, ktoré je Božím poslaním pre nás, zdržiavame už nejako pridlho. Dokonca niekedy tak dlho, že nám už ani nenapadne, že to je miesto, o ktorom si môžeme byť na 100 % isté, že v ňom plníme Jeho vôľu. Stereotyp, nemennosť, pocit „profesionálneho/kariérneho úpadku“, niekoľko nezvládnutých situácií vo výchove či akási nostalgia za slobodnejším, spontánnejším a viac pestrým životom čo do denných aktivít  nás potom pohýna utekať. A pokiaľ sa dá, čo najčastejšie. Vtedy sa však „čas pre seba“ nestáva súčasťou týždenného programu šťastnej matky, ale útekom nespokojnej mamy z jej stereotypu. A v tom je zásadný rozdiel.

Čo je však dobrou správou?

Vždy je tu možnosť znova si zamilovať povolanie manželky a matky, so všetkým, čo prináša. Aby sa nám raz nechtiac nestalo, že si uvedomíme, že sme šťastnými matkami len vtedy, keď nie sme doma. Ako na to?

  1. Základom je si zreflektovať svoje pocity a pohnútky, keď chcem robiť „niečo iné“– ísť na kávu, založiť si eshop, začať pracovať popri rodičovskej, ísť slúžiť na víkendovku. Teším sa, že uvidím kamarátku a porozprávame sa? Alebo sa teším, že nebudem chvíľu počúvať deti? Teším sa, že v rámci času pre seba rozbehnem eshop? Alebo chcem robiť hocičo iné ako vykladať umývačku a práčku, a tak si založím napr. eshop?
  2. Priznať si, že utekám je druhým bodom k obnoveniu radosti z materstva a manželstva. Pretože, keď si niečo priznáme, zväčša sa rozhodneme s tým aj niečo urobiť.
  3. Obnoviť si lásku k povolaniu a k činnostiam, ktoré povolanie prináša. Ale ako? Modlitbou. Láska k povolaniu je rovnako dar. Prosme Pána, aby nám dal lásku k deťom, k manželovi, k činnostiam, ktoré máme robiť každý deň. Prosme o vytrvalosť, vernosť, disciplínu, silu a radosť z povolania matky a manželky. Prosme o dar radosti z počúvania detí. Prosme o trpezlivosť pri neporiadku v byte, ktorý deti urobili. Prosme o silu upratať po večeri kuchyňu…
  4. Boh nám pomáha svojím Slovom. Aplikujme ho! Ježiš hovorí, že čokoľvek urobíme jednému z Jeho maličkých, hoc mu čo i len podáme pohár čistej vody, akoby sme to urobili Jemu samému. Koľko „malých Ježiškov“ nám behá po byte a podchvíľou si pýtajú vodu, cikať, jesť…? Predstavme si na ich mieste Ježiša. Možno nám aj toto pomôže na tisíci raz nezareagovať podráždene.
  5. Nechajme sa vychovávať a budovať. Dovoľme Bohu, aby nás formoval. Boh hovorí, že máme byť verní aj v malom. Lebo len vtedy budeme verní aj vo veľkom. A kto dobre spravuje málo, bude dobre spravovať aj mnoho. Buďme v spravovaní našich domácností verné, disciplinované. Otec sa nám potom môže rozhodnúť zveriť aj veľké veci. Veľké dobrodružstvá.
  6. Aj Mária bola mamou a manželkou. Niekedy pomôže aj to, že si pripomenieme Ježišovu Matku. Aj ona žila tento náš stereotyp. Dokonca bez umývačky riadu a automatickej práčky. Možno sa jej tiež nechcelo niekedy variť. Nech je našou duchovnou „kámoškou“, na ktorej živote vidíme, že vernosť a vytrvalosť v malom, a s láskou robené malé veci sú v Božích očiach veľkými pokladmi.
  7. Žehnajme si, mamy, na ihriskách. Keď sa nám nabudúce niektorá kamarátka zverí, že už jej ide všetko „na nervy“, nenechajme to len pri chápajúcom pohľade… žehnajme si, aby sme každá mohla prežívať radosť z materstva.
  8. Rozhodujem sa, Pane, byť dnes tu a teraz. Lebo keď nás Pán tu a teraz postavil, bolo to Jeho vedomé zhodnotenie toho, čo je pre nás najlepšie. Rozhodujme sa byť tam, kde sme, každý deň!

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno