Nedávno som čítala príbeh s názvom Klince v plote. Je to krátky príbeh o otcovi a jeho synovi, ktorý sa veľa hneval. Otec rozmýšľal, čo má spraviť, aby jeho syn nebol taký hnevlivý. Napadlo mu, že vždy, keď sa jeho syn nahnevá, zatlčie chlapec do plotu jeden klinec. A tak vždy, keď sa syn nahneval, chytil klinec a zatĺkol ho do plotu. Koľko klincov chlapec zatĺkol? V prvý deň 37 klincov. Ale za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a množstvo zatlčených klincov sa každým dňom znižoval. Zistil, že je pre neho jednoduchšie ovládať svoj hnev, ako neustále zatĺkať klince. Napokon prišiel deň, keď sa chlapec ani jedenkrát nenahneval. Otec mu povedal, aby počas dňa, keď sa ani raz nenahnevá, vždy vytiahol jeden klinec z plota. Po čase tak nezostal v plote ani jeden klinec. Viete, ako príbeh skončil? Otec zobral syna k plotu a ukázal mu diery po klincoch. Tam chlapec zistil, že plot už nikdy nebude taký ako predtým. Je to tak, ako keď niečo povieš v hneve – aj keď mnohokrát povieš prepáč – zanechá to stopy.
Prečo spomínam tento príbeh o hneve? Každý z nás sa viac či menej nahnevá. Hnevajú sa aj naše deti, prechádzajú obdobím vzdoru. Možno máme niekedy pocit, že sú agresívne. Uvažujeme nad tým, prečo sa tak správajú? Zanecháva hnev v nás a v našich deťoch stopy? Je to prirodzené správanie? Ako sa máme zachovať? V nasledujúcom článku vám priblížim práve vzdor, hnev a agresivitu u detí v období predškolského a mladšieho veku. Zistíte, ako rozlišovať medzi týmito druhmi správania, ako ich riešiť či spracovať.
Obdobie vzdoru
Nerešpektovanie, odmietanie a opozičné nastavenie dieťaťa je obdobím vzdoru. Jeho najčastejšou príčinou je skúšanie hraníc, autority a moci a prejavuje sa po druhom roku života (štandardne medzi 1 a 3 rokom života). Obdobie vzdoru je prirodzeným míľnikom pre dieťa, patrí k jeho zdravému vývinu a dozrievaniu nervovej sústavy. Vaša ratolesť si uvedomuje rozdiel medzi “ja – moje – áno – nie”. Začína vnímať, že je “obmedzované”, že má hranice, ktoré mu stanovujete. Snaží sa získať samostatnosť, vníma svoje ja a má očakávania.
Máte či nemáte tolerovať vzdor u detí?
Takéto agresívne správanie je “normálne”. Patrí k zdravému vývinu detí a líši sa intenzitou prejavenia sa u jednotlivých detí. Ako sa máte zachovať? Snažte sa viesť dieťa k vyjadreniu svojich potrieb, túžob a snahy prostredníctvom komunikácie namiesto prejaveniu hnevom – fyzickým vyjadrením. Niektoré deti, ktoré sa naučili skôr rozprávať, sú menej agresívne ako deti, ktorých reč sa vyvinula neskôr. Zachovajte si nadhľad a prejavte svojmu dieťaťu lásku aj v situáciách, ktoré sú nielen pre neho, ale i pre vás ťažké. Zamerajte sa na frekvenciu používania slovíčka NIE – nesmieš, nerob, neplač, ne… Ako často používate tieto slovíčka? Ak ich dieťa bude počuť často, jeho vzdor sa môže zvyšovať. Snažte sa preto vyhnúť častým zákazom a napomenutiam. Buďte pozitívny aj verbálne, prejavte svoju radosť, empatiu a lásku slovami.
Ako sa prejavuje hnev?
Čo to vlastne je? Hnev je intenzívna emočná odpoveď, vnútorná pripravenosť na agresiu, pričom je vyvolávaná frustráciou, pocitom bezmocnosti. Hnev môže vyvolávať aj neuspokojenie potrieb ako hlad, či sociálne a duševné potreby… Niekedy je sprevádzaný otvoreným správaním, inokedy sa môže prejavovať ako vnútorný pocit. Hnev sa dá usmerniť do neagresívneho vyjadrenia.
Ako môžeme dieťaťu pomôcť?
V prvom rade je dobré, ak spoznáte, čo u dieťaťa vyvoláva hnev a tento spúšťač odstránite alebo sa mu v budúcnosti snažíte vyhnúť. Dôležité je, že už viete, čo hnev vyvoláva a viete sa na túto detskú reakciu pripraviť.
Čo môžete ešte urobiť? Každé dieťa bude prežívať hnev, tomu sa nedá vyhnúť. Ale vaša pomoc spočíva v tom, že naučíte deti konštruktívne zvládať hnev, naučíte ich správnemu vzorcu správania – ak je prejav hnevu násilný, nie je to v poriadku. Ale ak sa cítiš nahnevaný – je to v poriadku. Máš na to právo, ale prejav tvojho hnevu nemá ubližovať ani tebe, ani nám, ani okoliu.
Je však potrebné, aby dieťa hovorilo o svojom hneve, o svojom pocite, aby cítilo, že ho rodičia milujú a prijímajú. Objímte ho, ale ak je nahnevané a nechce vašu blízkosť, akceptujte to. Dajte mu čas na upokojenie a potom sa s ním o tom porozprávajte. Ak v sebe bude tlmiť pocit hnevu a nedá mu priechod, zvyšuje sa riziko pasívno-agresívneho správania. Vtedy sa dieťa dlho javí ako pasívne, no v jeho vnútri pocit hnevu narastá, až sa nakoniec prejaví agresívne.
Podstatné miesto v oblasti hnevu majú rodičia
Ako spracuvávajú rodičia svoj vlastný hnev? Ventilujete ho? Ak áno, akým spôsobom? Kričíte, znervózniete na dieťa, búchate vecami? Alebo ste ticho, ste smutný? Dieťa vaše správanie sleduje a učí sa, vytvárate pre neho model správania, ktoré si fixuje a aplikuje do svojho života – reakcií na okolie či podnety. Ak ste nahnevaný, dieťa nevie odlíšiť či sa ho to týka alebo nie. Nevie, či je na príčine hnevu ono, jeho správanie, či hra. Ak sa naučíme my dospelí konštruktívne spracovať náš hnev, deti to odpozerajú a prijmú za svoje.
Vzdor, hnev či agresivita… všetky tri sú súčasťou života rodičov i detí. Sprevádzajú ich neľahké situácie plné detských a rodičovských emócií. Nemajte obavy, ak sa vám hneď na začiatok nepodarí zvládnuť a spracovať hnev či vzdor u dieťaťa. Vyžaduje si to vašu lásku a empatiu. Ak budete deti bezpodmienečne ľúbiť a načúvať im, kľúč k zvládaniu vzdoru, hnevu a agresivity nájdete. Deti sú deti, majú právo nezvládať vlastnú agresivitu či hnev, je to na rodičoch, aby ich viedli správnou cestou lásky, odpúšťania a spracovania ich pocitu. Ak sa to naučia rodičia, budú to vedieť aj deti a rany ako diery v plote budú minimálne.
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
