Napriek traume – byť správnym rodičom

Každý otec a každá mama sú iní, inak reagujú, inak vnímajú, inak prežívajú každodenné okamihy, inak znášajú stres a iným spôsobom komunikujú. Všetko prežívanie, reakcie a vnímanie nás ľudí je dané geneticky, ale je aj ovplyvnené skúsenosťami, zážitkami a najmä stálosťou pripútania sa v detstve.

Tak ako naši rodičia, tak i my sme poznačení zážitkami, skúsenosťami a už tie nás formujú a predurčujú naše vzťahy a interakciu neskôr. Ako dobre vieme, zážitky a skúsenosti nie sú len dobré, pekné, príjemné. Žiaľ, zážitky ‒ najmä tie negatívne ‒ sú často také, že sa nám zaryjú do mysle, do srdca, zrania nás, niekedy nás paralyzujú, niekedy nás ochromia tak, že zatrpkneme… Spôsobov zranenia, smutných spomienok, spôsobov bolesti v srdci je mnoho…

Každý z nás má svoju bolesť, pocit alebo skúsenosť s krivdou, zlyhaním seba či okolia. Ako spracovať traumy a zranenia? Ako sa vyslobodiť zo sklamania, smútku, zlyhania? Ako toto spracovať, aby sme negatívnou skúsenosťou nepoznačili vzťah k našim deťom? Ako si zachovať výchovu detí láskavú, odpúšťajúcu a nezraňujúcu, ak si sami nesieme sklamanie, bolesti a krivdy? Čo sa deje vo výchove k deťom, ak sama matka alebo otec má v sebe nevyriešené bolesti, traumy, zranenia či pretrvávajúcu posttraumatickú poruchu?

Čo je to trauma a kedy vzniká?

Psychická trauma je výsledok zaťažujúcej skúsenosti, ktorú človek prežil. Samotná udalosť (napr. šikana, zanedbávanie, autonehoda, násilie, stresy, depresívny rodič, zneužívanie, nedostatočné citové pripútanie sa v detstve k rodičom, telesné a duševné ochorenie…) nie je traumou, ale tou sa stáva až dopad tejto skúsenosti, udalosti na človeka a jeho psychiku. Niektorí ľudia sa z traumy dokážu zotaviť aj bez odbornej pomoci, niektorí vďaka traume osobnostne vzrastú. Ľudia, ktorí prežili traumu ako následok nespracovania, mávajú telesné alebo duševné ťažkosti, ktoré dlhodobo pretrvávajú. Niektorí ľudia, ktorí dlhodobo prežívajú pre nás možno bežné stresové nepohodlné situácie (úzkosť, napätie), sa dostanú do štádia, v ktorom sa naplno rozvinú posttraumatické symptómy.

Ako vychovávajú svoje deti rodičia, ktorí prežili traumu, bolesť, sklamanie a zlyhanie svojich vlastných rodičov?

Ak má matka traumu, ktorú v sebe nevyriešila, často sa stáva, že blokuje svoje emočné prejavy voči dieťaťu. Chce a vie, že by mala dieťa objímať, vie, že dieťa si má zobrať k sebe na ruky a dať mu pusu, ale nedokáže to. Je zablokovaná, nevie podať ďalej emocionálne zázemie, emocionálnu istotu pre dieťa. Dieťa tak prichádza o to najdôležitejšie, túži po láske, po pozornosti, po blízkosti… Prichádza o tú najdôležitejšiu väzbu, a tou je citová väzba s rodičom. Stále prijatie a rodičovská láska.

V druhom prípade, namiesto blokovania emocionálnych prejavov voči dieťaťu, existuje tzv. „opičia láska matky“. Je to láska, kedy žena zo strachu, aby jej dieťaťu nič nechýbalo, aby nebolo nikdy emocionálne zranené, vo svojom presvedčení, že len ona rozumie svojmu dieťaťu a dokáže ho ochrániť, ho obklopuje až dusivou láskou, pozornosťou, priťahuje si ho k sebe a odmieta sa oň „deliť“ so starými rodičmi, manželom… Dieťa tak vyrastá v hyperprotektívnej výchove, kde je až príliš ochraňované a to má zas za následok budovanie ďalších nezdravých vzťahov, kde chýba sloboda.

Ďalším spôsobom, ako sa prejavuje rodič, ktorý si prežil zraňujúce okamihy, ktoré nespracoval (väčšie či menšie), je spôsob netrestania detí a nenáročnosti na deti vo výchove. Ak odhliadneme od polemiky vhodnosti trestania detí, tak takýto rodič odmieta byť náročný na dieťa. Nadobudol v sebe pocit, že nemôže byť náročný na dieťa, pretože vie, že dieťa môže zlyhať v povinnostiach, správaní, v škole, vo vzťahoch… Živí v sebe pocit, že jeho dieťa je dobré a „to by určite neurobilo“, všetko mu odpustí, za všetko môžu iní… Pritom primerané zlyhávanie dieťaťa je prospešné, posúva dieťa ďalej, učí sa a zdokonaľuje sa. Zisťuje, že nemusí byť najlepšie, najkrajšie, najmúdrejšie. Dovolí sebe aj iným zlyhávať, robiť chyby a odpúšťa. Dieťa, ktoré zažilo od rodičov len nekonečné ospravedlnenia jeho chýb, omylov, klamstiev, sa učí pri sklamaní viniť druhých z vlastného zlyhania a nedostatku.

Ďalším spôsobom výchovy takého rodiča je, že v sebe potláča bolesť, sklamanie a dbá len na to, aby robil všetko inak ako jeho rodičia či osoba, ktorá mu spôsobila bolesť. Snaží sa im nebyť nikdy a v ničom podobný. Chce sa odlíšiť, nepripomínať si svoje zranenia. Rizikom takéhoto správania je, že rodič sa cyklí so svojou bolesťou, so svojou žlčou a nenápadne, bez toho, aby si to uvedomoval, sa stane z obete kat. Kat, ktorý svoju trpkosť prenáša na deti. A zraňuje tak ďalej, hoci nevedomky. Dieťa vyrastá v neustálej odsudzujúcej a neodpúšťajúcej rodičovskej nálade.

Medzi ďalšie výchovné odchýlky patrí sebaobviňovanie, neprimeraný strach o deti a o ich zlyhania, strach z vlastného zlyhania. Alebo, naopak, rodič sa identifikuje so svojimi rodičmi či ľuďmi, ktorí mu spôsobili traumu, a kopíruje ich výchovu, dopúšťa sa tých istých chýb.

Toto sú najčastejšie spôsoby výchovy rodičov, ktorí žijú v bolesti z detstva, ktorí majú svoje prežité a nevyliečené traumy ‒ ublíženia a zlyhania od tých, ktorí ich mali chrániť.

Každý z nás robíme chyby, niekedy nevedomky a niekedy z vlastnej vôle, pretože nevládzeme. Niekedy sme my sami obeťou povahy, nesprávnej výchovy našich rodičov či nepriaznivých okolností. Každý deň nášho života si v sebe nesie skúsenosti a zážitky bez možnosti rozhodnutia sa, ktorý z nich si chceme pamätať a ktorý nie. Nie je ľahké odpustiť aj v srdci, hoci rozumovo sme to už urobili. Aj to chce čas. Rozhodnutie nie je otázkou emócií, ale rozumu. Tak, ako nás v detstve, ale aj teraz v dospelosti, ovplyvňujú ľudia a skúsenosti, o to viac ovplyvňujeme aj my naše deti.

V nasledujúcom článku sa dočítate, ako spracovať traumatický zážitok, ako sa dostať z bolesti a krívd, ktorých sa nám rodičom dostalo počas nášho života a ako to neprenášať vo výchove na naše deti.

foto: pexels.com