„Mami, a kde má Pinnochcio mamičku?“ spýtala sa ma raz dcérka. „Máš pravdu, Alžbetka, Pinnochcio nemá mamičku, vychováva ho dedko…“
Aj iné Alžbetkine obľúbené rozprávkové postavy žijú v nekompletnej či disharmonickej rodine.
Snehulienka žije so zlou macochou, ktorá sa jej chce zbaviť.
Popoluška žije s macochou, otec je zrejme slabá osobnosť, keď sa jej nevie zastať a navyše má zlé nevlastné sestry.
Rapunzel, tú uniesla bosorka a vydáva sa za jej matku.
Aj keď sú rozprávky často pochmúrne, učia naše deti pochopiť realitu života. Poznanie sveta u detí totiž neprebieha len na základe skúsenosti a pozorovania reálneho života, ale aj v podvedomej rovine, a to hlavne pomocou symbolov, ktoré sa objavujú v rozprávkach, príbehoch, v hovorovej reči, snoch, náboženských obradoch. Symboly sú akoby nástroje dekódovania sveta, v ktorom žijeme. V priebehu ľudských dejín sa vyformovali tak, že ich význam je až na pár výnimiek prakticky univerzálny naprieč stáročiami a kultúrami – postava múdreho starca, draka, obra, symbol skaly, prsteňa, hory, symbolika čísel a podobne.
Prekrútené symboly
V období detstva majú symboly výrazný formačný vplyv a od toho, ako sa ich naučia deti interpretovať, budú závisieť ich morálne a etické rozhodnutia v dospelosti. Ak dieťa necháme pozerať a čítať diela, ktoré majú poprekrúcanú symboliku, následky sa môžu objaviť neskôr v hocijakej oblasti života. Stráca sa schopnosť rozlišovania. Vzniká morálny chaos a relativizovanie všetkého. Myslíme si, že zlo vlastne môže byť aj trochu dobré. Máme zdeformovaný pohľad na seba aj iných.
Je preto nesmierne dôležité, aby boli symboly v detskej tvorbe jasné a neprekrúcali sa. Posledné desaťročia na tomto poli sú ale poznačené výrazným chaosom v symbolike. Ako vlastne došlo k tejto deformácii? Každý človek má okrem tela aj ducha a dušu, a teda vždy je uňho prítomná aj túžba po Bohu. Ak neprijme usporiadanie sveta ako bol stvorený Bohom, vytvorí si duchovný svet po svojom. Michael O´Brien vo svojej knihe The Landscape with dragons (str. 53) hovorí: „Keď človek neverí Bohu, neverí ničomu a následne verí v hocičo.“
Ako môže prakticky vyzerať v detskej tvorbe zámena symbolov? Pozrime sa napríklad na symbol draka. Ten je vo Svätom písme spomínaný ako symbol zla.
Cieľ nesvätí prostriedky
Druhým veľkým problémom je nejasné vymedzenie dobra a zla v príbehoch.
Kľúčová je často hlavná postava deja. Dieťa sa s hlavným hrdinom stotožňuje veľmi ľahko, preberá jeho správanie, slovník.
Keď ale hlavný hrdina používa mágiu (hoci aj tú bielu) na dosiahnutie svojich cieľov bez toho, aby to naňho malo negatívny vplyv, zlo prekonáva zlými prostriedkami alebo dosahuje dobré ciele zlými prostriedkami, má božské sily bez akéhokoľvek odkazu na zdroj týchto síl, pre deti je ťažko čitateľný, stiera sa jasná hranica medzi dobrom a zlom. Takto sa správa napríklad Harry Potter, ale robí to napríklad aj malá morská panna v Disneyho prevedení. „Paktom“ s čarodejnicou, ktorá ju premení na ľudskú bytosť, dosiahne to, čo chce – lásku princa. Iný účinok – okrem dosiahnutia svojho cieľa – pre ňu toto zahrávanie sa s mágiou nemá.
Zlo a dobro má byť pre deti v tom, čo prijímajú, jasne vymedzené, pretože majú oveľa citlivejšie vnútro a sú ľahko ovplyvniteľné.
Čo teda predkladáme svojim deťom? Akým podnetom ich vystavujeme? Nie všetko, čo je v oblasti detskej tvorby dostupné, je aj vhodné a bezpečné!
Doteraz sme hovorili o obsahu príbehov, teraz sa pozrieme na formu. Príbehy totiž môžu deti čítať alebo pozerať.
Pozeranie na obrazovku a pozeranie do knihy má úplne iný účinok. Keď posadíme dieťa pred obrazovku a necháme ho pozerať všetko, čo sa práve vysiela, je to porovnateľné s tým, akoby sme ho posadili k stolu plného nezdravého jedla a nechali ho jesť, čo mu príde pod ruku. V obidvoch prípadoch sa preje a spôsobí mu to nevoľnosť. Jedlo na tele a bezodné pozeranie všetkého bez výberu mu zas spôsobí škody na duši.
Množstvo vizuálnych podnetov z obrazovky zahlcuje naše zmysly tak, že už pár minút sledovania televízie privádza človeka do stavu podobného tranzu, podnety pôsobia na podvedomie a aj keď ho práve nudia, čaká, že príde niečo zaujímavejšie. Je oveľa ťažšie vypnúť obrazovku ako položiť rozčítanú knihu. Vizuálne podnety z obrazovky (najmä tie šokujúce, ako sú napríklad násilné, sexuálne a neprirodzené obrazy) nám môžu v pamäti ostať a vynárať sa neskôr ako tzv. flashbacky do konca života. Pri čítaní knihy nemá naša fantázia takúto moc ako spomínané obrazové podnety, ktoré len pasívne prijímame.
Kniha alebo televízor – je v tom rozdiel?
Niekedy sa dobrá kniha či film pre deti hľadá ako ihla v kope sena. Ani my rodičia nemáme niekedy čas „predčítať“ si celú knihu, aby sme ju následne dovolili či odporučili svojmu dieťaťu, možno sa nám podarí prelistovať si maximálne zopár strán, aby sme sa dostali do obrazu. Možno nám niečo hovoria mená ako J. R. R. Tolkien, C. S. Lewis alebo G. MacDonald, ktoré sú samé osebe zárukou bezpečného čítania, ale čo ďalej? Je dôležité vzdelávať sa v tejto oblasti, používať zdravý rozum a modliť sa, byť opatrný, čo sa dostáva do našej rodiny, pýtať sa detí, čo čítajú, diskutovať s nimi, predčítať si aspoň niekoľko strán z knihy, ktorá v nás vzbudzuje neistotu. Medzi pólmi vyslovene škodlivých a veľmi dobrých príbehov sú aj iné s rôznymi menej alebo viac rozporuplnými detailmi. Buďme opatrní, ale nie úzkostliví. Zdravý rozum v spolupráci s pôsobením Ducha Svätého nám určite pomôžu aspoň tie najškodlivejšie diela postrehnúť a tým sa potom okľukou vyhnime.
Zdroj fotografie: www.pexels.com
