Piaty ročník BHD priniesol množstvo zaujímavých tém, medzi ktorými vyčnieva z radu diskusia o sexuálnej výchove detí. Známy slovenský psychiater Michal Patarák sa pokúsil odpovedať na tri otázky, ktoré rezonujú spoločnosťou odvtedy, ako Ústavný súd nenašiel chybu na referendovej otázke týkajúcej sa sexuálnej výchovy na školách: sexuálne vychovávať v rodine alebo v škole, vychovávať k manželstvu alebo k sebavyjadreniu a čo je vlastne na tom všetkom najdôležitejšie.
„Sexualita nie je len genitalita,“ to je prvá vec, ktorú si podľa psychiatra musíme vyjasniť, keď sa chceme pustiť do témy sexuálnej výchovy. Sexualita nie je obmedzená len na sexuálnu pohlavnú aktivitu človeka, ale v podstate je každé správanie ľudskej bytosti aj sexuálne. Teda sexualita má oveľa širší zmysel a je spojená s jadrom identity jednotlivca. V rámci tohto pojmu sa môžeme rozprávať tak o biologických pohlavných odlišnostiach, ako aj o archetypickom správaní matky, spoločenských konvenciách spojených s podávaním ruky alebo prečo vznikajú kluby gentlemanov. Z toho vyplýva, že prežívanie sexuality je niečo kultúrne podmienené, čo spadá do kontextu času a priestoru a úmysel ju úplne generalizovať je misia nemožná.
Sexuálna výchova patrí aj do rodiny, aj do školy – Patarák odmieta akékoľvek napätie alebo výlučnosť medzi nimi dvoma a dodáva: „Najlepšia výchova pre zdravú sexuálnu aktivitu detí v ich dospelosti je to, keď vidia, že sa ich rodičia milujú, vzájomne sa ctia a zdieľajú spolu život.“ Ak sa teda pýtame, či je vzdelávane na školách disponované k tomu, aby vychovalo sexuálne zdravých ľudí, odpoveďou je nie. No nie kvôli psychiatrovmu výslovnému nepriateľstvu voči školskému systému, ale kvôli tomu, že dnešné školstvo funguje na odovzdávaní faktov a technických opisov vecí, ktoré by si mali deti osvojiť. Informácie sú potrebné, no slovo výchova podľa etymologického pôvodu slova z latinského educatus znamená formovať, zušľachťovať a to dosiahneme zasadením informácií o sexualite do fungujúcich vzťahov medzi ľuďmi, čo pre dieťa znamená do kontextu rodinného života. Ale aký je ten správny spôsob sexuálnej výchovy? A kedy je na to dieťa pripravené?
Páchame krádež detstva
Najväčšia chyba, ktorú robia odborníci, ale aj rodičia, je, že sa na prežívanie sexuality dieťaťa pozerajú z pohľadu dospelého človeka, a nie z perspektívy dieťaťa. Ak podľa Pataráka dávame dieťaťu sexuálnu výchovu nevhodným spôsobom, akoby do neho importujeme „dospelácke“ vnímanie sexuality, čo má za následok tzv. predčasnú kognitívnu sexualizáciu. Inak povedané, neprimerané informácie podané v neprimeranom čase môžu spôsobiť viac škody ako úžitku. „Deti nie sú malí dospelí!“ zdôrazňuje psychiater a z jeho powerpointu na obecenstvo uprene hľadí asi šesťročné dievčatko v bikinách stojace uprostred detskej izby zo série kontroverzných záberov fotografky Anny Skladmann s názvom Little Adults.
Najlepším spôsobom, ako informovať deti o špecifikách sexuality, je nechať sa viesť ich spontánnym záujmom a byť otvorený diskusií. Deti sú zvedavé a milujú poznávanie, to ich samých privedie aj k témam sexuality. V súvislosti so správnym časom odborník hovorí: „Som v tomto minimalista – dieťa v predškolskom veku v skutočnosti potrebuje vedieť len zopár základných vecí, z ktorých nie je dôležitá ani tak faktickosť ako pocity, ktoré ju obklopujú.“ Teda nie je potrebné robiť z dieťaťa „encyklopedistu“, pretože to, čo potrebuje vedieť je, že rodičia sa majú veľmi radi, že sa milovali a že dieťa bolo radostne očakávané. „Moja manželka deťom hovorí, že sedeli na obláčiku a my sme sa na nich veľmi tešili, kedy z neho zídu k nám,“ opisuje vlastné skúsenosti a prácu s detskou imagináciou.
Som sexuálne vyzretý rodič. A ty?
Rodič schopný vychovávať svoje dieťa k zdravej sexualite je ten, ktorý je odhodlaný baviť sa o nej so svojím dieťaťom bez obáv z nemorálnosti diskusie na túto tému a že jej otvorením stratí autoritu v očiach svojho potomka. Môže sa stať, že rodič niečo vyjadrí nešikovne, no nech to nie je dôvodom pre hanbu, ale skôr spôsobom prehlbovania dôvery. Psychiater hovorí, že v praxi je bežná vec, že rodičia nie sú schopní komunikovať s deťmi na túto tému kvôli tomu, že sexualita je generačné tabu v rodine. Preto je pre deti pochádzajúce z rodiny, kde samotní rodičia ešte nie sú vyzretí v sexuálnej oblasti a nie sú schopní o tom hovoriť, sexuálna výchova v školách je veľkou pomocou. Aj najnovšia učebnica sexuológie z česko-slovenského akademického prostredia z roku 2010 tvrdí, že „sexuálna výchova môže byť chápaná ako dlhodobý proces, ktorý má prebiehať vo funkčných a normálnych rodinách, kde škola iba zastupuje nefunkčné správanie rodičov voči vlastným deťom v tejto oblasti.“ Odborník je však presvedčený, že samotná škola nedokáže dobre a do hĺbky sprostredkovať ten najdôležitejší poznatok sexuálnej výchovy. Čo ním je?
Kontextom sexuálnej aktivity je vzťah. Výchovou v oblasti sexuality dieťa spoznáva, že vzťahy sú miestom sexuálneho sebavyjadrenia, no má si tiež uvedomovať, že byť vo vzťahoch je zodpovednosť spojená s partnerstvom a rodičovstvom. Teda cieľom sexuálnej výchovy nie je ukázať deťom ako „mať bezpečný sex“, ale vychovať z nich sociálne integrovaných ľudí, ktorí svoju zdravú sexualitu prežívajú v plnohodnotných vzťahoch. To najlepšie dieťa prežíva vo „vzťahovom poli“ rodiny, kde nachádza uznanie svojej hodnoty, ocenenie svojej činnosti, z čoho bude prameniť zdravý prístup k svojmu telu…
Živou diskusiou zašumela aj hlavná prednášková sála paláca po stanovisku doktora Pataráka: škola má v sexuálnej výchove podporovať rodinu, ktorá je primárna; kontext sexuálneho sebavyjadrenia je vždy vzťah a cieľom sexuálnej výchovy je človek žijúci zodpovedne plnohodnotné fungujúce vzťahy. Zdá sa, že téma sexuálnej výchovy bude naďalej obohacovať slovenský verejný diskurz. Veľkým povzbudením je, že na Slovensku máme odborníkov, ktorí sa o tom neboja hovoriť.
Fotografie: Pavol Kmec
PROFIL
MUDr. Michal Patarák vyrastal vo Zvolene a momentálne pracuje ako psychiater v Psychiatrickej klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Je akademikom na Fakulte zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity, je tiež predsedom Etickej komisie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti, vedeckým sekretárom Sekcie alkoholizmu a drogových závislostí Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a členom dozornej rady Výboru Slovenskej psychiatrickej spoločnosti. Zaujíma sa o filozofiu, angažuje sa vo verejnom živote, je aktívnym blogerom a hovorí, že na predsudky voči psychiatrií ide kladivom, k dušiam sa však približuje potichu a bosý. Spolu s manželkou majú tri deti.
