Mama z fary: Ako zvládnuť deti v kostolnej lavici

0
1950

Skôr ako ponúkneme niekoľko praktických rád, ako deti naučiť sedieť v kostole, je dobré dať si odpoveď na otázku: Čo je podstatné? Chceme od dieťaťa iba to, aby poctivo presedelo v kostole, alebo chceme, aby vedelo, aké dôležité je tam chodiť a prečo chodíme do kostola? Chceme iba to, aby si proste zvyklo, alebo ho chceme naučiť milovať Boha a spoločenstvo veriacich…? Svojmu postoju srdca totiž podriaďujem svoje správanie. Možno nás Pán Boh bude chcieť niečomu naučiť, možno potrebuje niečo zmeniť. Sama som musela prijať, že ma „Kristus oslobodil k slobode“ a stále sa to učím aplikovať do vzťahu:  ja – moje dieťa – spoločenstvo. Viem, že môžem byť slobodná vo veciach, ktoré mi Pán Boh ukazuje ako správne bez toho, aby som sa trápila, čo si o mne pomyslia ľudia.

Každá nedeľa je skúškou. Skúškou mojej trpezlivosti, skúškou dieťaťa, či sa už niečomu naučilo, skúškou mojej psychickej i fyzickej sily, skúškou pozornosti… a každá nedeľa je iná. Niekedy viem, že som prehrala, že som to jednoducho nezvládla. Ale napriek tomu som si istá, že to stojí za to! Pán Boh ma naučil, že dôležitejšie ako naučiť deti, aby nevyrušovali v kostole, je predísť vyrušovaniu. Tu je niekoľko praktických zásad:

  1. Čím viac, tým menej

Čím častejšie, tým skôr… Som presvedčená, že keď dieťa budeme vodiť do kostola pravidelne, naučí sa omnoho skôr, ako sa má správať. Keď prídeme do kostola s deťmi po dlhšom čase choroby, mám čo robiť, aby sme si „spomenuli“, ako to v kostole chodí. Paradoxne, počas sviatkov, keď prichádzame do kostola každý deň, nám to ide spolu výborne. Deti potrebujú systém, na ktorý si zvyknú, a ktorý je pre ne časom úplne prirodzený. Teda prísť „pozrieť“ do kostola raz za čas určite nie je riešenie, ak chceme, aby nám ratolesť v kostole pekne obsedela.

  1. Motivujte a chváľte!

Vyskúšajte dieťatko motivovať predtým ako vstúpite do kostola. Počula som na to rozličné názory a nie som psychológ, aby som rozsudzovala postoje, no zo skúsenosti viem, že na moje deti vyhrážky typu „ak nebudeš v kostolíku počúvať, dostaneš na zadok….“ proste neplatia. A tiež vyjednávať na pľaci, keď sme už dávno upustili pomyselnú hranicu, ktorú sme dieťaťu ani jasne nestanovili, to tiež nevedie k dobrému. Môže sa to zvrhnúť na zbytočné naťahovanie, keď viac riešite dieťa ako to, čo sa deje v kostole. Cedíte pomedzi zuby: „Prestaň, nechaj to… no – no – no!“ A ono vás má aj tak „v paži“. Skúste stanoviť pravidlá ešte predtým ako vstúpite do kostola. Počas služieb Božích zvyknem dieťa niekoľkokrát pochváliť: „Páči sa mi, ako počúvaš! Som na teba veľmi hrdá! A je to aj zaujímavé, však?“ Alebo takému štvorročnému dieťaťu už môžeme povedať aj: „Dobre počúvaj, čo hovorí pán farár, a potom si to doma porozprávame.“

  1. Príďte načas!

V mojom prípade hrá otázka načasovania dôležitú rolu. Totiž, keď vletíme do kostola počas začatých bohoslužieb, naše deti sa nevedia „chytiť“ v tom, čo sa deje, kde sú, sú rozptýlené a nepozorné. Navyše nám neostane vhodné miesto na sedenie a keď niet z čoho vyberať, musíme sa my prispôsobovať situácii, čo je neraz kameňom úrazu. S našim Danielom sme sedeli v istom období vždy len v strede kostola, pretože vzadu mal dojem, že ho nik nepočuje a nevidí, keď poskakuje, a vpredu zas nevidel ostatných zhromaždených ľudí, ktorí sedeli za nami, a mal pocit, že je tam sám, tak si môže viac dovoliť…

Rovnako je nepríjemné prísť s malým dieťaťom príliš skoro – 15 minút pred začatím – to sa mu môže už počas kázne zdať, že je tam veľmi dlho a práve v najnevhodnejšej chvíli sa začne mrviť. Každé dieťatko je iné. Keď bola Katarínka veľmi maličká, vedela som presne, kedy nastáva jej chvíľa, kedy sa už potrebuje začať rozprávať a prechádzať… V tom čase som cielene prichádzala do kostola až na evanjelium, aby som si pokojne mohla vypočuť kázeň.

  1. Nemajte príliš veľké očakávania!

Je dobré definovať svoje očakávania, ktoré máte od dieťaťa, a porozprávať sa o tom s manželom/manželkou a inými rodičmi, aby ste ich mohli v prípade potreby prehodnotiť. Berte do úvahy potreby vášho dieťaťa a charakter. Rátajte s tým, že deti sú prirodzene neposedné, že to nie sú bábky, s ktorými sa dá manipulovať tak, ako chcete a tiež, že sú rovnako hriešne ako vy. Vyhnete sa tak sklamaniu a nebudete očakávať od dieťaťa niečo, čo nemôže splniť.

  1. Hranice vyrušovania

Určite si hranice. Niektorým rodičom nevadí, keď sa dieťa pokojne pri nich hrá s vreckovkou  alebo nejakou hračkou, ktorá nie je rušivá, a nemusí pritom práve sedieť v lavici. Iní zase príjmu aj prechádzanie sa dieťaťa po kostole, ak sa potrebuje hýbať a zbytočne ho neriešia, keď neposkakuje a nebehá. Do určitého veku to tolerujem aj ja, no myslím si, že 4-ročné dieťa by už malo zvládnuť aj normálne sedenie v lavici bez akýchkoľvek hračiek a kreslenia. Ak dokážete ísť aj za túto hranicu a ste presvedčení, že tým vaše dieťa neruší ostatných členov spoločenstva, je to v poriadku.

  1. Kedy vyjsť vonku

Je dôležité, aby sme sa v kostole vzájomne rešpektovali. Starší musia pochopiť, že byť s deťmi v kostole pre rodičov nie je ľahké, a tolerovať, aj keď troška vyrušujú a rovnako rodičia musia rešpektovať, že to, čo nevadí im, môže vyrušovať ostatných, ktorí deti nemajú. Práve toto by malo byť meradlom na rozpoznanie situácie, kedy je už potrebné vyjsť s dieťaťom von z kostola a kedy to potrebné nie je. Rozhliadnite sa okolo seba a odpovedzte si na otázku: Môžu v tejto situácii ľudia, ktorí sú okolo mňa, slobodne sledovať dianie v kostole? Ak budeme príliš často riešiť vyrušovanie dieťaťa odchodom z kostola, môže si na to veľmi rýchlo zvyknúť bez toho, aby zmenilo svoje správanie.

  1. Čo sľúbiš, musíš splniť!

Toto výchovné pravidlo musí platiť aj v spoločenstve. Ak sľúbite dieťaťu, že po skončení pôjdete na zmrzlinu, proste to splňte. Pozor na uplácanie, aby vám dieťa nezačalo chodiť do kostola iba kvôli zmrzline. Rovnako, keď pohrozíte: „Ešte raz kopneš nôžkou do lavice a ideme von z kostola,“ a ono fakt kopne do lavice, urobte to napriek tomu, že vás pri predstave, ako sa trepete s dieťaťom, ktorému sa to zjavne nepáči, von, bolí hlava aj brucho. Buďte pravdiví v tom, čo hovoríte. Deti nás v tom vedia nepekne vyskúšať.

  1. Rozdeľte deti medzi rodinu

Toto je spôsob, ktorý sa mne osobne osvedčil najviac. Poznáte svoje dieťa. Viete, koho rešpektuje a koho nie, a tiež viete, čo zvládnete v pokoji vy. Ak nemáte v kostole, do ktorého chodíte, rodinu – babku, dedka, sestru…, určite sú tam ľudia, s ktorými sa máte radi a ktorí vám ochotne s deťmi pomôžu. Najmä, ak máte viac ako 2 deti, je dobre deti v lavici rozdeliť medzi dospelých, aby sa vzájomne nerušili.

  1. Jedenie v kostole

Niektorí rodičia ponúknu dieťaťu v prípade vyrušovania cukrík alebo piškótku. Vyskúšala som to a mne osobne to neprinieslo nič dobré. Po jednom cukríku chce dieťa ďalší, po druhom tretí, potom iné dieťa vidí, že máme cukríky a chce tiež, čo je síce v pohode, kým nezistím, že dotyčnej mamine to prekáža, pretože ona nie je taká liberálna mamina ako ja, a nie je za to, aby jej dieťa jedlo v kostole cukríky, a kým sa deti nezačnú naťahovať na posledných kúskoch, alebo po zistení, že už cukríky nie sú, začne najmladšie donekonečna opakovať: „cem cukjik, cem cukjik“ a volume sa stupňuje. Nemám nič proti tomu, ak úplne malému dieťatku v prípade nespokojnosti mama ponúkne tyčinku alebo piškótku a vidí, že to funguje, a spokojnosť je obojstranná.

  1. Obľúbená hračka

Rovnako je to aj s hračkou. Ak viete, že vyriešite nespokojnosť svojho dieťaťa tým, že mu vezmete do kostola knižočku, ktorou ho môžete v kritickej situácii zaujať, a nebude pritom rušiť iných, je to v poriadku. Náš Daniel si raz strčil do vrecka autíčko bez toho, aby som o tom vedela, a potom ho vybalil v kostole. Nevadilo mi to, kým autíčko nezačalo robiť „bŕm“ celkom nahlas a hrkotalo po drevenej lavici a neustále padalo a búchalo a Daniel vstával a dvíhal ho. Keď som mu ho chcela zobrať… nuž, čo vám budem hovoriť! Odvtedy viem, že musím hľadať iné spôsoby, ako je autíčko v kostole.

  1. Sakristia verzus kostol

V niektorých kostoloch sú odhlučnené miestnosti, kde môže byť mama so svojím dieťaťom účastná služieb Božích za veľkým preskleným múrom. Podobne môžu slúžiť naše sakristie. Stačí koberec a niekoľko nehlučných hračiek, papier a farbičky. Je to dobré riešenie pre veľmi malé deti. Pozor na to, aby si naše staršie deti vďaka týmto pomocným miestam neurobili z kostola ihrisko. Deti sa takto neučia sedieť ticho v kostole. V podstate ich vytrhávame z diania preto, aby sme si my rodičia mohli pokojne vypočuť kázeň. Je to ako keď máte návštevu a pustíte deťom telku, aby ste ich zabavili a vy ste sa mohli nerušene porozprávať. Sakristia im dáva mnoho možností, no tým, že nevidia zhromaždených, nie sú účastné diania a neuvedomujú si dôležitosť spoločenstva v kostole.

Pri vašich deťoch to môže fungovať úplne inak. Proste Toho, kto pozná lepšie vaše dieťa ako vy, aby vám ukázal riešenie! A ak budete načúvať a nepresadzovať iba svoje názory, On vám určite ukáže cestu.

  1. Vysvetľujte a sprostredkujte!

Táto časť je zo všetkého najdôležitejšia, aby sme sa neminuli cieľa. Som presvedčená, že každé dieťa svojím spôsobom vníma požehnanie, ktoré sa mu v spoločenstve dostáva, vníma atmosféru kostola. No predsa len, je potrebné, aby sme im pomohli vnímať Božiu blízkosť a Jeho konanie. Boh si nás chce použiť, aby sme evanjelium sprostredkovali svojim deťom. Hovorme s nimi o tom, čo sa deje v chráme, priamo tam. Kým sú veľmi maličké, môžeme upriamiť pozornosť na oltárny obraz a v krátkosti povedať, Kto na ňom je. Nielenže odpútame pozornosť od „neplechy“, ale upriamime pozornosť na samého Krista. Päťročnému dieťaťu môžeme pošepnúť myšlienku z kázne v zjednodušenej, pochopiteľnej podobe…

  1. Kostol doma

Je veľmi dôležité, aby sme s vysvetľovaním neprestali, ani keď sa vrátime z kostola. Rozprávajme o tom, čo sme tam prežili. Odpovedajme deťom na otázky a pýtajme sa na veci, ktoré by naše dieťa mohlo vedieť.

Modlievate sa spolu ako rodina? Neviem si predstaviť fungovanie kresťanskej rodiny bez toho, že by sme svoju vieru neaplikovali vo svojom dome, tam, kde žijeme. Vyhraďte si čas na to, aby ste sa spoločne mohli modliť. Čítajte si z detskej Biblie pred spaním a zapáľte si pritom sviečku, ktorá aspoň troška približuje atmosféru kostola. Okrem detských piesní spievajte aj nejaké mládežnícke či „spevníkové“, aby vaše dieťa rozumelo, že Boh nepatrí iba do kostola. Môžete spolu pozerať biblické príbehy a rozprávať o tom, čo ste videli. Je dôležité, aby naše deti videli na našom živote Komu veríme a že Boh je živým Bohom, ktorý je stále s nami a miluje nás nekonečnou láskou. Svedčte svojím deťom o tom, čo pre vás v daný deň urobil. Na prechádzke upriamujte pozornosť na Božiu prítomnosť. Je veľmi veľa spôsobov, ako deti môžu vidieť na nás, že zhromaždenie kostola nie je pre nás záležitosťou jedného dňa v týždni.

Článok je voľným pokračovaním témy S deťmi v kostole.

Zdroj fotografia: www.pixabay.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno