Mama z fary: S deťmi v kostole

1
1419

Keď sa narodil Daniel, naša Katka Rút mala rok a necelé 4 mesiace. Najstarší Samuel už dokázal tichučko v kostole obsedieť a Hannah sa tomu len učila. Tak sme v jedno nedeľné augustové dopoludnie svorne stáli pred kostolom pri kočíku malého Daniela a skúšala som, čo sa bude diať v pätici so štyrmi malými deťmi. Daniel zaplakal, zobrala som ho na ruky, no v tej chvíli sa Katarína rozbehla uličkou malého kostolíka a ani som sa nestihla spamätať, už stála až v „ohrádke oltára“.  Len som s hrôzou videla, ako poťahuje manžela za kamžu (pozn. biely vrchný liturgický odev evanjelického farára), ten sa k nej otočil a snažil sa jej vysvetliť, že má ísť k mamičke. Plačúceho Daniela som vložila naspäť do kočíka a bežala zachraňovať situáciu v kostole. Nikdy nezabudnem na to, ako som celá spotená vliekla Katarínu, ktorá sa vzpierala a nariekala, že chce predsa „tatinkovi iba niečo povedať“. Neviem, či som vtedy bola zdesená viac z toho, ako nezvládam situáciu a ako sa na to díva obsadenie kostola alebo zmätená, či som sa rozhodla správne, že chcem vodiť svoje deti do kostola napriek situácii štyria na jednu.

My mamy to máme občas naozaj veľmi ťažké. Na jednej strane vieme, aké dôležité je privádzať deti do spoločenstva veriacich, aby si zvykli, že je to súčasť života, že je to miesto, kam patria a aby vieru v Pána Ježiša vnímali ako niečo ničím nenahraditeľné, no na druhej strane sa stretávame s nepochopením a poznámkami, keď naše deti v kostole nesedia slušne ako mušky, čo je pre ne koniec-koncov neprirodzené. Mnohé mamy to práve z týchto dôvodov, aby neboli považované za nezodpovedné matky, ktoré nevedia skrotiť svoje dieťa, vzdajú hneď na začiatku. A chcú počkať, kým dieťa odrastie. Otázkou je, či ho v neskoršom veku dokážeme presvedčiť, aké je dôležité chodiť do spoločenstva Božieho chrámu, keď sme to nepovažovali dôležité natoľko, aby sme od úplného začiatku búrali bariéry medzi našim dieťaťom a cirkevným spoločenstvom.

Prečo je dôležitý kostol?

Spoločenstvo ako Božia rodina

Mám príliš idylickú predstavu, keď prirovnám spoločenstvo v kostole k rodine? Máte tam starých rodičov, rodičov, pubertiakov, mladšie deti aj celkom maličké. Každý je osobnosť a každý má svoj štýl, no všetci sa večer stretnete pri rodinnom stole, aby ste sa spolu najedli. (možno aj to je idylická predstava vzhľadom na dnešnú spoločnosť, v ktorej obedujeme kde kade po fast –foodoch, pri telke… ale práve preto som to neprirovnala k obedu, pretože som presvedčená, že pre budovanie rodiny je potrebné jesť aspoň jedno jedlo denne spoločne za jedným stolom). Ak máte malé deti, nebeháte za nimi s lyžičkou po dome, aby sa najedli. Možno im podáte stravu trošku viac pomixovanú, trošku upravenú, ale snažíte sa ich udržať pri stole, aby sa naučili jesť za stolom s rodinou. Samozrejme, že si potom mladí idú po svojom, hľadať seberovných a starší tiež a každý má to svoje spoločenstvo, ale za stolom ste spolu ako rodina.

Najdôležitejšie veci sa učíme v útlom veku

To, čo je najdôležitejšie pre život, sa učíme v útlom veku. Jesť, piť, chodiť, obliecť sa, zaviazať si šnúrky… A čo tak modlitba? Niektoré biblické citáty a piesne, ktoré sme sa naučili v 4 – 6 rokoch si pamätáme dodnes. Netvrdím, že sme im vtedy vedeli rozumieť tak, ako im rozumieme teraz. Ale už to, že si pamätám, je pozitívum. Stojí tu teda jednoduchá otázka: Prečo nie? Prečo nenaučiť dieťa chodiť pravidelne do kostola, aby vnímalo, že je to dôležité…?! Je predsa na nás, aby sa návšteva kostola nestala iba prázdnou formou.

Ukážeme mu cestu, po ktorej ideme my

Iste, ešte veľakrát budeme mať dojem, že naše 2 – 3-ročné dieťa nemôže rozumom obsiahnuť Božie veci. No Ježiš povedal: „Nechajte dietky prichádzať ku mne a nebráňte im.“ A my im ukazujeme cestu k nemu. Privádzame ich k nemu. Nie je to dosť dobrý dôvod? Ostatné je už práca Ducha Svätého.

Naše deti nás vidia, či kľakáme pred živým Bohom a uctievame Ho, alebo sa len na niečo hráme. Vedia rozoznať, či je návšteva kostola iba vyplnením nedeľného dopoludnia, nič viac ako návšteva kultúrneho podujatia, alebo to myslíme s Bohom vážne. Záleží na nás, akú cestu ukážeme nášmu dieťaťu. Dávame mu príklad, ktorý bude nasledovať.

Praktické rady, ako pomôcť deťom obsedieť v kostole, vám prinesieme v ďalšom článku.

1 komentár

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno