Majú sa deti modliť modlitby, ktorým nerozumejú? Ako sa teda s nimi modliť?

• Ďakujem ti, že ma nebolí hrdielko a že môžem jesť zmrzlinu.
• Ďakujem ti, Pane Ježišu, za kvetinky.
• Ďakujem, že si stvoril taký pekný a farebný svet.
• Prosím ťa, aby už boli Vianoce.
• Ďakujem, že sme dnes mohli stavať snehuliaka.
• Ďakujem, že si nás stvoril.

Modlitba dieťaťa je ako dieťa samotné: úprimná, jednoduchá, bez pretvárok, bez zložitých formulácií a zamotaných myšlienok. A hlavne, bez pocitu odlúčenosti od Boha, ktorý my dospelí tak často zažívame. Za posledných 5 rokov prešli našim átriom stovky detí, no nikdy som nepočula, aby dieťa mladšie ako 6 rokov prosilo o odpustenie svojich hriechov a cítilo sa pod ťarchou hriechov odlúčené od Božej lásky. Taktiež som ešte nezažila dieťa, ktoré by malo „krízu viery“. Modlitba dieťaťa je „ďakujem“ a občas „prosím“ ‒ za veci, ktoré bezprostredne zažívajú. Všetko má svoj čas, a zdá sa, že čas do 6 rokov je časom spontánneho a radostného prežívania vzťahu s Bohom. Ako môžeme my dospelí napomôcť deťom pri takejto modlitbe?

Sofia Cavalletti, zakladateľka Katechéz Dobrého pastiera, odporúča, aby sme deti príliš nezaťažovali formulovanými modlitbami (Otče nás, Zdravasʹ…) „Riskujeme uhasenie spontánneho vyjadrenia ich vzťahu s Bohom a linkovanie myšlienky, že keď sa modlíme, hovoríme isté fixné veci bez toho, aby nutne vyvierali z nášho vnútra. Takto by sme mohli separovať modlitbu od samotného života v deťoch. Detská modlitba je väčšinou vyjadrená pár slovami, krátkymi, no podstatnými vetami.“ To neznamená, že formulované modlitby nemajú miesto v rodinnej modlitbe, no podľa Sofie Cavalletti by sme ich mali deťom podsúvať až vtedy, keď vieme, že dieťa má „vnútornú bdelosť, v ktorej sa modlitba úprimne a spontánne rodí“. Použitie formulácií môže potlačiť osobné vyjadrenie dieťaťa a môže v ňom spustiť len systém automatického režimu, v ktorom opakuje frázy zbavené významu, ktoré sa nijako nevzťahujú na jeho vnútorný stav. „Dať deťom ešte viac formulovaných modlitieb by v takomto prípade znamenalo zaťažiť ho návalom slov, ktoré stratili akúkoľvek rezonanciu s jeho srdcom,“ píše Sofia.

Ako teda podporiť spontánnu modlitbu, ktorá sa rodí v srdci dieťaťa? Sofia verí, že odpoveďou na túto otázku je kerygma – ohlasovanie Radostnej zvesti. Sofia píše: „Môžeme povedať, že vždy, keď ohlasujeme nejaké dôležité posolstvo na stretnutiach s deťmi, počúvanie sa spontánne stáva modlitbou. Čím väčšia je kerygma, čím živšie je jej ohlasovanie, tým viac ju deti uvítajú s radosťou a žasnutím a tým bohatšia je ich odpoveď. Bez ohlasovania alebo ak je ohlasovanie ochudobnené a minimalizované, modlitba bude prázdna, bez života. Kerygma je teda nástrojom, ktorým katechéta dáva detskej modlitbe nevyhnutné živiny: poznanie Božieho slova a Jeho veľkých skutkov s človekom. Dieťa má takto priestor nájsť svoju vlastnú odpoveď na toto ohlasovanie.“ Ohlasovanie, katechéza, je teda východiskovým bodom modlitby. Vedie deti k žasnutiu, ktoré sa spontánne stáva modlitbou.

V Átriu (priestor, kde sa realizujú Katechézy Dobrého pastiera) sa preto modlitbou nezačína, ale k modlitbe stretnutie smeruje. Veríme, že v Átriu sa „práca detí spontánne stáva modlitbou“, no na konci stretnutia máme aj spoločnú modlitbu. V prvom stupni KDP (vek 3 – 6) vedie modlitbu katechéta, v druhom stupni (vek 6 – 9) si ju pripravujú deti samé. Po katechéze majú deti ešte cca pol hodinu času na prácu s vyloženým materiálom. Potom zazvoním zvončekom a deti vedia, že sa stretávame pri modlitebnom kútiku. Stíšime sa a zapálime sviečku. Pár vetami pripomeniem dnešnú katechézu (kerygma). Na modlitebnom kútiku máme sošku Dobrého pastiera, ktorú si podávame. Každý si Dobrého pastiera môže na chvíľku podržať a niečo mu povedať (potichu alebo nahlas) alebo ho môže len pobozkať, pohladiť, alebo len v tichu počúvať Boží hlas. Dôležité je ticho a rešpekt pred modlitbou iných. Je to čas posvätna, ktoré deti veľmi priťahuje. Potom si zaspievame pesničku. Výber piesne je tiež dôležitý – nechcem totiž, aby pieseň vyrušila posvätno, v ktorom sme, a preto vyberám pesničky, ktoré posvätno podporujú a nie ho rušia, ako napríklad: Ty si najvyšší, ty si Pán alebo Božia láska, príď, alebo Ježiš je práve tu, alebo Dotkni sa očí mojich, Pane. 

Procesia je tiež veľmi obľúbená. Deti vedia, že je to modlitba, kedy sa modlíme našimi nohami, našou krásnou chôdzou a celým naším telom. Každé dieťa nesie jednu vec z modlitebného kútika (soška Dobrého pastiera, kríž, sviečka, Sväté písmo, modlitebná kartička, ikona…), spravíme rad, kráčame po átriu a spievame. Na záver sa opäť zhromaždíme pri modlitebnom kútiku, slávnostne naň poukladáme predmety, ktoré sme niesli pri procesii, a vybrané dieťa zahasí sviečku zhášadlom.

Ako podporiť modlitbu dieťaťa doma? Sama zatiaľ nemám deti, no zo skúsenosti z Átria viem, že deti veľmi priťahuje posvätno: zhasnuté svetlo, zapálená sviečka, ticho, verš zo Svätého písma, pieseň, soška Dobrého pastiera (alebo iné zobrazenie Pána Ježiša) ktoré má dieťa v rukách, pár slov adresovaných priamo Ježišovi.

O tom, ako si pripravujú deti modlitbu v Átriu pre vek 6 – 9 rokov, napíšem v ďalšom článku.

Zdroj fotografií: Átrium KDP Bernolákovo