Sk 16, 11 – 15
Lýdia opisovaná v Skutkoch apoštolov nebola obyčajná predavačka stojaca za pultom, ako by sme si to mysleli z niektorých nepresných prekladov. (Nič proti nim, každé zamestnanie si veľmi vážim!) Píšem to preto, lebo na vtedajšiu dobu, keď rozhodovali o ženách muži, mala Lýdia veľmi odvážne zamestnanie: Bola to riadna biznismanka! Obchodníčka s látkami, konkrétne s purpurom. Purpur, alebo šarlát, je látka sýtočervenej farby, ktorú si mohli dovoliť iba zámožní ľudia vo vysokom postavení. Takže Lýdia bola zrejme vďaka tomu bohatá žena, ktorá mala veľký dom (v ktorom neskôr hostila apoštolov), úroveň, dobré postavenie a vplyv.
A viete, čo je zvláštne? Napriek tomu, že nebola Židovka, táto zabezpečená žena prichádza k rieke, kde sa stretávali Židia k modlitbám.
Možno sa stretávaš s názorom, ktorý sa nám v tomto svete podsúva, že Boha potrebujú iba slabí, chorí, nevzdelaní alebo tí, čo majú nejaké problémy… Že si Ho vymysleli, lebo si nevedia sami pomôcť a nezvládajú svoj život. A že inteligentní ľudia Boha nepotrebujú. Viera nie je bezpečné zázemie pre stroskotancov – ich súkromný svetadiel! Nie je to opravný systém tam, kde sa niečo rozpadáva, a nie je to náplasť na boľavú ranu. Poznám množstvo inteligentných a vzdelaných ľudí, ktorí sa pre Boha vedome a slobodne rozhodli a nikdy to neoľutovali. Občas sme oklamané vlastnými pocitmi, že keby v našom živote bolo všetko v poriadku, tak by sme sa mali úplne super, boli na 100 % spokojné! To však nie je pravda! Lýdia mala všetko. A napriek tomu prichádza hľadať a spoznávať Boha, lebo vie, že jej niečo chýba. Nie je spokojná. Keby si mala úplne všetko: perfektný veľký dom, krásnu upratanú domácnosť, šikovné, bezproblémové deti, vysnívané zamestnanie, postavenie a vplyv a každý by si ťa vážil a rešpektoval by tvoj názor, keby si mala všetko, po čom túžiš, a nemala by si Hospodina, ver, že by ti chýbal! Nebola by si spokojná. A tvoj život by bol prázdny a bez zmyslu, keby si Ho nepoznala.
Boh si preto zaslúži, aby sme k Nemu „vychádzali“. Zaslúži si, aby si vychádzala z dennej rutiny, nechala každý deň na chvíľku svoj „šarlát“ a všetky tie cennosti, ktorými sa denne zapodievaš a venovala mu čas „pri rieke, ktorá prúdi k večnému životu“. Vyjsť k rieke, kde sa Židia modlievali – to si vyžadovalo od Lýdie určitú aktivitu. Nestalo sa to iba tak, samé od seba. Viem si predstaviť, že starostlivosť o obchod ju poriadne zaneprázdňoval a že to musela byť rázna akčná žena, ak sa chcela presadiť v mužskom svete. No napriek tomu na určitú chvíľu necháva bokom svoje povinnosti, svoje vzácne nádherné látky a ide k rieke, kde otvára svoje srdce. Myslím, že tam nebola náhodne. V jej diári je jednoducho zaznamený čas a miesto, kde túži stretnúť Boha a spoznať Ho lepšie.
Máš vo svojom diári uvedené miesto a čas stretnutia so svojím Bohom? Tam, kde môžeš byť s ním osamote, kde mu môžeš povedať všetko, čo ťa trápi, kde Ho môžeš počúvať a spoznávať? Mnohí Boží ľudia mali takýto čas a miesto. Napríklad taký Daniel: Ten pravidelne tri razy do dňa otvoril okno svojej izby smerom Jeruzalemu a kľakol si tam k modlitbe. Alebo Mojžiš, ktorý niesol veľkú zodpovednosť za ľud, ktorý vyviedol z Egypta, no v určitej chvíli ho opúšťa, aby bol na vrchu Sinaj v samote so svojím Bohom. Alebo aj sám Pán Ježiš často necháva bokom svoju službu a ide do samoty modliť sa. Nemysli si, že ty to nepotrebuješ! Viem, že nechať denný stereotyp, všetky tie povinnosti a starosti je veľmi náročné, najmä, keď ťa stále niekto potrebuje alebo je dokonca závislý na tvojej staroslivosti. No práve akčné a starostlivé ženy ako Lýdia majú miesto vo svojom dennom harmonograme pre Hospodina, ktorý im dáva silu a povzbudzuje kráčať ďalej.
Lýdia na tom mieste pri rieke stretla apoštolov, ktorí jej povedali o Pánovi Ježišovi a otvorila svoje srdce pre Neho. Dala sa pokrstiť s celým svojím domom. Lýdia je naozaj veľmi samostatná slobodná žena. Keď si v Biblii čítate podobné príbehy, tak je to vždy hlava rodiny – muž, ktorý sa dal pokrstiť a potom celý jeho dom. Zrejme Lýdia nemala ani otca ani muža a ani staršieho brata, ktorí by jej v tejto veci mohli rozkazovať a prekaziť to, čo by vysvetľovalo aj tú slobodu v zamestnaní. Súčasťou slobody je aj niesť zodpovednosť. Vedieť sa správne rozhodnúť je niekedy naozaj veľmi náročné a hlavne v duchovnej oblasti veľmi radi túto zodpovednosť zvaľujeme na niekoho iného. Vtedy pri rieke bolo veľa žien, ale o žiadnej z nich sa nepíše, že by otvorila svoje srdce a dala sa pokrstiť. Zrejme mnohé z nich si povedali: O tom predsa nemôžem rozhodnúť sama, to musí môj manžel alebo otec… Nemali tú slobodu, ktorú mala Lýdia. Ty ale túto slobodu máš! Mnoho ľudí sa správa tak, akoby sa im viera mala sama stať! Iba tak… Akoby a sa ich to netýkalo, nežiadalo si to žiadnu aktivitu. Akoby to prišlo a odišlo samé, bez našich rozhodnutí. Podobne ako Lýdia máš možnosť sa slobodne rozhodnúť pre život s Ježišom Kristom. Duch Svätý sa ti denne rôznym spôsobom prihovára, ale nevnucuje sa. Je na tebe, či svoje srdce otvoríš tak ako Lýdia! Preber zodpovednosť za svoje deti vo veciach ich viery v tom, že nedovolíš, aby mali takýto neaktívny vzťah k Pánu Bohu. Rozprávaj im o všetkých tých Božích mužoch a ženách viery, ktorí sa rozhodli žiť život s Pánom Bohom a okrem toho, že prijali veľa požehnania, život vo viere ich aj niečo stál.
Lýdia otvorila svoje srdce, dala sa pokrstiť a pozvala učeníkov do svojho domu. (Doslova: „prinútila ich vojsť“ – to je ten vplyv, že sa nedalo neposlúchnuť ju.) Bola prvou Európankou, ktorá sa stala kresťankou. Mala otvorené nielen svoje srdce, ale aj dvere svojho domu pre Božie veci. A tak sa práve v jej dome začala stretávať prvá cirkev. Bol to zrejme prvý „kostol“ v Európe, kde sa začali kresťania stretávať – práve v Lýdiinom dome.
Ak si otvorila svoje srdce pre Pána Ježiša, pozývam ťa otvoriť aj dvere svojho domu!
Keď boli naše deti maličké, bolo mi ľúto, že som izolovaná od sveta a nemôžem vyjsť len tak medzi ľudí, aby som sa s nimi rozprávala. Jedného dňa som to povedala Bohu: Prosím ťa, ak si ma chceš použiť, pošli tých ľudí, ktorým by som mohla svedčiť, tu – ku mne. V ten deň sme mali niekoľko návštev, no dlho mi trvalo, kým mi došlo, že ten človek, ktorý predo mnou práve stojí, keď otváram vchodové dvere, že ho poslal Boh. Ak si v podobnom období života, zahlcujú ťa starosti a tvoj život sa točí iba okolo detí, je nesmierne náročné vyvíjať ešte nejakú inú aktivitu, aby si poslúžila tým, čo máš. Možno nemôžeš mať skupinku, ani navštevovať niekoho, kto to potrebuje kvôli tomu, že si práve na materskej. Ale môžeš otvoriť dvere svojho domu. Čo ti bráni, aby si každému, kto príde k tebe na návštevu, svedčila v drobných veciach, ktoré denne zažívaš, o Pánovi Ježišovi? Môžeš vytvoriť priestor, aby Cirkev rástla. Vytváraš priestor, aby Cirkev rástla tak, že vedieš svoje deti vo viere, že im o Ňom nezabúdaš rozprávať a môžu vidieť to, ako veľmi Boha miluješ ty. Môžeš aj ty otvoriť svoje dvere, prijať každého, kto prekročí prah tvojho domu s láskou a radosťou. Môžeš ho vypočuť, venovať mu čas, aby aj v tvojom dome rástla Kristova Cirkev.
No a nakoniec musím pripomenúť ešte jednu spojitosť s týmto príbehom. Šarlát a purpur sú spomínané najmä v biblických proroctvách. A viete, že šarlát a purpur znamenajú nepriateľstvo voči Božím veciam a označenie krvou, ktorá bola preliata? Presne v takej pozícii bola Lýdia predtým, ako sa dala pokrstiť. Bola v nepriateľstve s Bohom nie kvôli svojmu zamestnaniu, ale kvôli tomu, že žila bez Krista. Náš milujúci Boh však všetko zariadil preto, aby to tak nebolo. Na dreve kríža bola vyliata sýtočervená – purpurová krv, ktorá zachraňuje, a pozýva do radostného vzťahu s Bohom. Krv, ktorá zachraňuje od každého hriechu. A vďaka tomu aj tebe dnes zasľubuje: „Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú sťa sneh, a keby boli červené ako purpur, budú ako vlna.“ (Iz 1,18)
