Keď dieťa vidí, na čo nie je pripravené

Každý, kto sa denne stretáva s deťmi, vychováva ich, učí v škôlke či škole, vie, aké sú deti. Aké sú krehké, zvedavé, čisté, ako potrebujú byť ľúbené a chránené.

Áno, ochraňované pred zlom, neprimeranými informáciami, klamstvami či nečistotou. V dnešnom rozhovore vám predstavím mladú kresťanku, ktorá bola v ranom detstve konfrontovaná so sexom. Dnes je vydatá, zatiaľ nemá deti. Hovorí, že žije spokojný život so svojím manželom v zahraničí. Ale čo sa vlastne stalo a aký to malo dopad na jej život?

Opíšeš nám, čo sa ti stalo?

Ako dieťa som bola svedkom toho, ako dvaja ľudia mali sex. Nanešťastie, nemohla som z tej miestnosti odísť preč, a tak som musela byť toho svedkom. Na jednej strane som cítila veľké znechutenie a pocit, že toto nie je pre mňa, na druhej strane ma to ťahalo pozerať sa na nich, pretože aj keď som bola malé dieťa, sexualitu máme vpísanú od narodenia. Treba len vedieť, kedy ju „zapnúť“, aby sa človek rozvíjal zdravo.

Krátko po prvom zážitku som pristihla mojich rodičov, ako mali sex. Ako malé dieťa som často k ním chodievala do postele a pri jednom takomto mojom nočnom presúvaní sa som otvorila dvere a… našťastie však hneď, ako ma zbadali, prestali, ale ja som si dala veci v hlave hneď dokopy a bola som veľmi znechutená a šokovaná, že moji rodičia tiež robia „tú nechutnú vec“. Ak by som však nebola mala tú prvú skúsenosť, nijako by som to neriešila a nevenovala by som tomu pozornosť. Nikdy sme sa k tomu však s rodičmi nevracali, pretože moji rodičia si mysleli, že nič podobné som predtým nezažila a tiež, bol to naozaj zlomok sekundy to, čo som videla… Dieťa bez skúsenosti by si ani nič nevšimlo. Ja však áno…

Koľko si mala rokov?

Tri a štyri roky,

Pamätáš si nejaký pocit, ktorý sa ti objavil vtedy a niesol sa tvojím životom dlho s tebou?

Áno, pocit úzkosti a strachu. Nesmierneho strachu a samoty. A aj špinavosti a zmätku – pretože som vedela, že to nie je dobré, no ja som bola zvedavá a pozerala sa… A tiež som v sebe bojovala, či sa pozerať alebo nie. Túžila som, aby sa to už všetko skončilo, ale zároveň som pociťovala akési vzrušenie – sexuálne, ktoré som vtedy ale nechápala.

Všetky negatívne zážitky som potláčala, pretože som vedela, že som bola svedkom niečoho, čo mi nepatrí, niečoho, čo je pre mňa v tej dobe nie vhodné. Bála som sa niečo rodičom povedať, lebo som tomu ani neprikladala veľkú dôležitosť. Myslela som si, že je to v poriadku – cítiť smútok, úzkosť, „špinavosť“, prázdnotu a samotu.

Táto udalosť ovplyvnila tvoj život, zmýšľanie, rozhodovanie…

…táto skúsenosť ma ovplyvnila vo všetkých etapách môjho života…

Keďže som si bola vedomá sexuality už od útleho detstva, niesla som si pocit viny a hriechu,

špiny a nečistoty so sebou aj do puberty. Práve puberta mala byť to vhodné obdobie na prebudenie mojej sexuality, začala som sa však veľmi báť, že znova upadnem do hriechu, že pocítim sexuálne vzrušenie, že si ho sama navodím. A tak som sa krásne chytila do pasce škrupulózneho svedomia…

Škrupula prešla v dospelosti do obsedantno-kompulzívnej poruchy – napríklad, päťkrát som sa išla uistiť, či je sporák vypnutý a šiestykrát som sa vrátila späť od zastávky domov, aby som to znova skontrolovala.

Navyše, celý život som nerozhodná, som v strese, ak sa mám rozhodnúť o obyčajných veciach… V minulosti, ešte pred terapiou, som sa nevedela rozhodnúť v ničom, pretože som si vždy myslela, že to moje rozhodnutie bude horšie a že čokoľvek urobím, vždy sa rozhodnem zle. A toto bolo aj vo vzťahoch.

Ako som už spomínala, všetky strachy som potláčala… S tým však aj radosť a akékoľvek city a emócie… Reagujem výbuchmi smiechu, radosti a vzápätí smútku. Dalo by sa povedať – neprimerané reakcie.

Aké miesto zastávala rodina v tomto čase, kedy sa ti to stalo, tesne potom a počas puberty?

Som z rodiny, kde sme boli viacerí súrodenci. Moji rodičia nás mali relatívne mladí a dosť rýchlo po sebe. S odstupom času to vnímam tak, že sami neboli ešte úplne dospelí a keď už boli, tak boli veľmi zničení, unavení, pretože mali veľa detí a nemali dostatok času, respektíve, nevenovali dostatok času našej emočnej výchove. Nespýtali sa nás, ako sa máme, ako sa cítime, či sme v poriadku, nechválili príliš veľa… Celkovo boli dosť nevyspytateľní v tom, ako zareagujú na naše zlé známky alebo správanie… Nanešťastie, moji rodičia neboli pri mne vtedy, keď som ich najviac potrebovala. Nevedeli, prečo som precitlivená, prečo sa rozplačem, keď sa na mňa niekto škaredo pozrie, prečo sa rozplačem dokonca aj vtedy, keď si neviem vybrať jedlo v reštaurácii…

Bola som taká preto, lebo som musela potláčať všetky tie zážitky, ktoré vo mne boli. Musela som potlačiť pocit z príliš skoro zobudenej sexuality a zvedavosti a aj chuť popísať im, opýtať sa ich na to, čo som videla. A prečo „to“ dospeláci robia a či naozaj aj moji rodičia „to“ robia, alebo sa mi to len zdalo. Vtedy by mi bolo bývalo stačilo len objatie, privinutie, menej prísna výchova, viac prejavov lásky a menšia nestabilita, čo sa týka ich reakcií. Viac záujmu o moje vnútro.

A čo Boh? Ako si Ho vnímala? Čo si pociťovala voči Nemu?

V tej dobe som vnímala Boha cez kostol a Cirkev. Pamätám si, že ako troj- alebo štvorročná som mala nesmierny strach, pretože v kostole sa hovorilo o konci sveta a ja som sa cítila špinavá, zaťažená a veľmi som sa zľakla a bála príchodu Krista. Ten strach bol taký silný, pretože sa skombinoval s nečistotou, za ktorú som nemohla, že dodnes mám úzkosť zo smrti. Vtedy som sa opýtala doma mamy, kedy bude koniec sveta a ona mi odpovedala, že nevieme dňa ani hodiny… A to bola asi najhoršia odpoveď, akú som mohla dostať…

Kto alebo čo ti pomohlo, aby si sa s tým vysporiadala?

Celý tento môj „problém“ je dosť komplexný, preto musím začať postupne.

Asi pred 8 rokmi som začala chodiť na terapie, keďže moja obsedantno-kompulzívna porucha začala mať obrovský vplyv na môj život. Dva roky sme pracovali s vyrovnávaním sa a prekonávaním mojich strachov, ktorých som mala v tej dobe 76, pomocou behaviorálnej terapie. Podarilo sa mi zbaviť sa týchto strachov, i keď sa objavia, najmä keď som v strese alebo v novom prostredí, ale už to nie sú veci, ktoré riadia môj život. Musím sa však priznať, že dodnes si nikdy nenamočím ruku do sväteničky v kostole – to mi zostalo. Bojím sa, že je plná baktérii, i keď svätená voda je slaná a soľ dezinfikuje, ale toto je vec, ktorá mi zostala a neviem s ňou pohnúť…

Celý svoj život som mala nevydarené vzťahy, do toho mi všetci hovorili, že musím mať zmysel života, že sa musím rozhodnúť pre život v manželstve alebo zasvätene… Ja som sa však nevedela rozhodnúť a bola som spokojná, i keď stále som cítila prázdnotu a náhle akoby záchvaty úzkosti zo sexuality… Preto som sa rozhodla, že pôjdem k psychologičke a že to musím riešiť, keďže som cítila súvis medzi tými nevydarenými vzťahmi a mojimi úzkosťami.

To, čoho som bola svedkom, sa v psychológii klasifikuje niečo ako sexuálne zneužitie. Aj keď nie priame. Keďže som človek, ktorý musí a potrebuje žiť v pravde, rozhodla som sa, že sa znova pustím do svojej minulosti, a tak som začala chodiť na pravidelné terapie.

Ošetriť a pomôcť, aspoň takto v spomienkach samej sebe – a očistiť sa. Psychike to pomáha a vie sa s tým negatívnym viac vyrovnať.

Ak sa človek cíti, že nevie dýchať slobodne a radostne, že ho niečo z minulosti trápi a bolí a

rozhodne sa ísť na terapie, musí očakávať, že to bude beh na dlhé trate. Že to nebude záležitosť jedného sedenia či rozhovoru. Chce to odhodlanie bojovať, odpustiť, rýpať sa vo svojich „sračkách“ – (toto je jediný termín, ktorý na to celé sedí, ospravedlňujem sa, ak to niekoho pohorší).

Odpustenie. Dokázala si odpustiť? Ak áno, ako si sa k tomu dopracovala?

Odpustiť. Neviem, čo bolo ťažšie – či to, čoho som bola svedkom, alebo tá samota a prázdnota. Myslím si však, že to druhé. Napokon som sa, vďaka trpezlivosti a obrovskej profesionalite svojej terapeutky, dokázala cez to všetko dostať.

Máš nejaký odkaz pre rodičov, ako sa správať a čo robiť preventívne?

Veľa sa stretávam s tým, že dnešní rodičia spávajú so svojim deťmi v izbe, až kým nemajú tých 4-5 rokov. Vždy, keď mi to niekto s nadšením povie, tak mi príde ich dieťaťa ľúto a veľmi ma bolí to, že toto dieťa môže zažiť – možno nie v takej intenzite ako ja – doslova šialené a hrôzostrašné veci.

Keď som sa spýtala svojej terapeutky na to, či je vhodné spávať s deťmi v jednej izbe a mať

zároveň aj nejaký ten intímny život, ihneď mi povedala, že to je jedna obrovská chyba, ktorú

rodičia, s dobrým úmyslom, že deti sa s nimi budú cítiť bezpečne, robia. Často aj argumentujú, že deti si nepamätajú a že spia. Hlboko. Toto však nie je pravda. Dieťa vníma a je citlivé. Je dôležité, aby dieťa malo svoju posteľ už od jedného, maximálne dvoch rokov. Možno si nepamätajú dlhodobo, ale krátkodobo, a najmä pocitovo, áno. Treba si aj dávať pozor na to, aby vás vaše dieťa neprichytilo alebo priamo nebolo pri vašom intímnom živote, pretože toto je obrovská trauma, ktorú bude mať. Je svedkom niečoho, na čo nie je ešte zrelé a pripravené. Z môjho pohľadu je to nepochopiteľné, prečo rodičia spávajú v jednej izbe so svojím dieťaťom.

Akokoľvek je dieťa citlivé, viac či menej, vníma. Všetko vníma a aj keď sa zdá, že nie, nevidíme do jeho hlavy ani do jeho duše.

Čo by si poradila rodičom, ktorí možno tušia, možno si to nevedia priznať, možno sa hanbia, že ich dieťa sa stalo obeťou sexuálneho zneužitia – ako sa majú správať voči svojmu dieťaťu? Ako mu čo najviac pomôcť? Ako byť pri ňom?

Treba byť citlivý na to, prečo dieťa reaguje tak, ako reaguje. Najmä však treba byť aj prísny a pravdivý voči sebe samému. Väčšina obetí sexuálneho zneužitia alebo aj deti, ktoré sa dostanú k pornu alebo k filmom s milostnými scénami, sa hanbí a neprizná sa, pretože ich to prirodzene láka. Preto treba povzbudzovať deti, aby sa nebáli prísť za rodičmi s čímkoľvek, treba vytvoriť prostredie dôvery a najmä žiť ho.

Ako sa ti žije teraz?

Žije sa mi a dýcha sa mi slobodne a pravdivo. Už viem, že keď ma chytí úzkosť, je to len akási „spomienka“ mojej psychiky… Viem s ňou pracovať. Nepotláčať, ale uvedomiť si ju, zasmiať sa na nej a poslať ju preč. Čo mi zostalo, je obrovská úzkosť zo smrti. Snažila som sa ju prekonať terapiou, ale jednoducho je to tak silno vo mne vpísané, že som to vzdala. Pretože smrti sa nevyhnem. Preto ju nevyriešim. Avšak smútku, stresu, strachu, pokrivenej sexualite, úzkosti sa vyhnúť môžem. Vďaka svojej skúsenosti viem, že ako telo potrebuje lekára a duchovno človeka potrebuje modlitbu, tak duša často potrebuje terapiu.

Na stránke www.zastolom.sk nájdete zoznam odporúčaných psychológov a psychiatrov.

Redakcia zastolom.sk nemusí súhlasiť s odpoveďami respondentov. Téme manželského styku pri spiacom dieťati sa venujeme aj v iných článkoch – Dieťa v spálni rodičov – Citová blízkosť, či vzdialenosť?