Skladateľka Oľga Kroupová: Nerobte hlúposti. Nemerajte si sily s Bohom!

0
811

Boh sa rozhodol, že namiesto dieťaťa jej dá hudobný talent. Jeho vôľu prijíma v tomto presvedčení: „Ľudia často podliehajú ilúziám, že iba vtedy, ak sa naplnia ich túžby a predstavy, stojí zato žiť. Nie je to pravda. Omnoho dôležitejšie je žiť život, ktorý od nás žiada Ježiš. Veď ani on si nevyberal, ale plnil vôľu svojho Otca. Teda vyťažiť maximum z toho, čo nám je dané, čo môžeme a byť zato nekonečne vďačný.“ Boh jej odovzdanosť požehnal; jej orchestrálne skladby sa dnes hrajú na troch kontinentoch sveta.

Na profesionálnej scéne pôsobíš ako svetovo známa orchestrálna skladateľka, pochádzajúca z hudobníckej rodiny spisovateľa Vincenta Šikulu; teda od malička „žiješ hudbou“. Čo dokáže hudba vnášať do rodiny?
Hudba je jazykom bezprostrednosti. Osloví každého priamo, a nie je pritom potrebný prvotný význam slov ako v reči. Človeku prináša radosť, pokoj v duši a vnútorné naplnenie. Keď sa muzicíruje v rodine, vždy je to požehnaním. Stmeľuje, dokáže premôcť smútok i zlú náladu, duchovne očistiť.

S manželom Miroslavom, ktorý je docentom vokálnej korepetície na HfM Detmold, skladateľom i profesionálnym klaviristom, žijete už 25 rokov v Nemecku. Prečo si dvaja konzervatívni katolíci vybrali pre rodinné spolužitie práve túto liberálnu krajinu?

Prvotne sme sem prišli na postgraduálne štúdium, zato s jasným zámerom profesionálne sa uchytiť. V čase, keď  vznikala Slovenská republika, sa umenie ocitlo na okraji spoločenského záujmu. Jednoducho povedané, pre dvoch skladateľov by sa nenašlo adekvátne miesto na uplatnenie. Nemecko je dodnes vyhľadávanou destináciou pre všetkých hudobníkov sveta, pretože má približne sto orchestrov, veľa vysokých škôl a hudobných vydavateľstiev. A tak je väčšia šanca, že sa človek uchytí. Môj muž učí a ja som skladateľka v slobodnom povolaní a pracujem pre hudobné vydavateľstvá ako redaktorka.

V čom sa odlišuje kresťanský život v Nemecku od toho nášho tradičného na Slovensku?

Veľmi sa na ňom podpísal protestantský vplyv, čo z môjho pohľadu vôbec nie je dobré. Hlavne sa zotrel pojem hriechu a pocitu hriešnosti. Všetko sa vždy relativizuje. Veľa sa hovorí, ale nepríde sa k nijakému konkrétnemu riešeniu. Stačí, keď má človek trochu viac vyhranený názor a otvorene ho povie, okamžite je niekam negatívne zaradený, pretože narúša predstavu všadeprítomnej tolerancie a liberálnosti. Lenže, byť tolerantný k hriechu je chybnou predstavou o význame tohto slova. Konkrétne vo viere sa vychádza z akejsi naivne chápanej milosrdnej lásky Boha, ktorá všetko hádam už vopred odpustí a ktorá má ľudí v podstate rada takých, akí sú. Ich otázka: „Veď čo také strašné robím?“ by v zásade ani nevadila, ale keď sa pozriem na zástupy veriacich, ktorí každú nedeľu v šíkoch podľa radov v laviciach organizovane pristupujú k svätému prijímaniu, tak tu niečo nesedí. Spovedá sa iba jedenkrát v týždni, v sobotu pol hodinu pre všetkých, a napriek tomu niekedy nepríde vôbec nikto…

V ktorých konkrétnych otázkach najviac cítiť tieto verejné liberálne prejavy?

Liberálne názory zaznievajú verejne – ako napr. zrušenie celibátu, vychádzajúc z premisy, že to v dnešnej dobe už nie je aktuálne. Namiesto toho, aby priestor omše svojím obsahom pozdvihoval ľudí hore, k svätosti a k transcendentálnemu spojeniu s Bohom, ktorých dosiahnutie človeka niečo stoja, teda istý sebazápor a snahu, stáva sa skôr priestorom intelektuálnej exegézy alebo akéhosi takmer rodinného happeningu, kde sa máme cítiť predovšetkým dobre, a netreba od nás nič vyžadovať. Ľuďom sa už neukáže, že existuje aj iný spôsob kresťanského života, teda svätého i pre laika, že to nie je iba pre kňazov a rehoľníkov.

Akým spôsobom to ovplyvňuje priebeh svätej omše?

Zdá sa mi to tak, akoby svätá omša nemala príliš narúšať bežný profánny spôsob života. Je len akýmsi doplnkom, ako ozdoba na šatách. Jednoducho povedané, v kresťanskom živote mi chýba jednoznačne spiritualita. Ak katechétka v rámci omše vysvetľuje dospelým veriacim tajomstvo Najsvätejšej Trojice na príklade troch spletených vrkočov vianočky alebo troch skupenstvách vody, a kňaz nezasiahne, tak si zaiste viete predstaviť tú úroveň. Mám čo robiť, aby som takúto omšu vnútorne prežila bez ujmy na zdraví. Stojí ma to veľmi veľa úsilia, vnútornej sústredenosti nevšímať si to. Veď v konečnom dôsledku svätá omša nie je iba o kázni. Ale ubíja ma to. Nemôžem každú nedeľu vycestovať do Katedrály v Paderborne, aby som zažila svätú omšu, ktorá ma duchovne povznesie a posilní. V Detmolde nemáme možnosť ísť každý deň na svätú omšu. A to bolí… Kostol sa zmenil na miesto celodenného nácviku organistov alebo rôznych aktivít pre deti. Nie je možné sa v ňom v tichosti pomodliť. Dokonca ani pred svätou omšou. Stal sa miestom stretnutia a prázdnych rozhovorov.

Vaše manželstvo predstavuje symfóniu dvoch umelcov so spoločnými hodnotami i záľubami. Akým spôsobom môže byť naplnené manželstvo dvoch umelcov, ktorí nemajú deti?

Nemáme ich kvôli môjmu chronickému ochoreniu. Dokázala som ho akceptovať ako vôľu Božiu, a tak som schopná oslobodiť sa od pocitu akejsi ujmy a nenaplnenia. Naopak, získala som priestor na intenzívny partnerský vzťah, naplnený hlbokou láskou a porozumením. Keďže sa nedelím o čas s deťmi a ich výchovou, delím si ho medzi lásku k Bohu, manželovi a k mojim skladbám. Tie sú moje deti. Kto tvorí, vie, že i diela musia byt vynosené. Trvá to mesiace rozmýšľania, tvrdej mravčej práce, psychického vypätia, radosti i bolesti.

Ako vnímaš svoju chorobu, priviedla ťa k nejakému novému poznaniu?

Priviedla ma k nesmierne intenzívnemu životu s Bohom, ktorý sa prejavuje aj v mojej tvorbe. A tak i ja súhlasím s názorom Jána Pavla II., že človek spojený s Bohom môže zažívať nebo už tu na zemi. Nejde o akési úplné odstránenie bolesti, utrpenia, choroby a nastolenie požívačného, hedonistického raja, ale skutočnosť, napriek všetkým trápeniam cítiť silu Božej prítomnosti dokonca i v nich a schopnosti v nej spočinúť. Teda neklásť Bohu podmienku, ale v rámci hodených kociek prispôsobiť vlastnú predstavu o živote tej Božej. To posilňuje vôľu a Boh dá potom človeku silu, uniesť v podstate každé bremeno, aj keď pod ním padá. Kde je napísané, že len príjemné veci sú dobré a človeku prospešné…? Práve v ťažkostiach a utrpení človek najviac duchovne rastie. A tomu sa je treba naučiť.V tom je skrytý pravý význam kríža. Darovať sa, obetovať sa, čo vyžaduje umenšiť sa a pomaly akoby zhárať ako svieca, ktorá práve vďaka tomu, že horí, vydá svetlo. Rozmnožuje sa tým trpezlivosť, ochota kráčať ďalej bez toho, aby sme s istotou vedeli, čo nás čaká. Predpokladom na takýto postoj je neochvejná viera.

Napísala si knihu Pohrúženosť utrpenia, ktorá je plná bolesti, až človeku trhá srdce od žiaľu a zároveň žasne, ako dokážeš našou chabou ľudskou slovnou zásobou vyjadriť skutočnosti, ktoré presahujú aj ľudské chápanie. Prečo si sa rozhodla písať práve o bolesti a nie napríklad o hudbe alebo o radosti?

V súčasnej dobe badám fenomén, že ľudia nechcú trpieť a nechcú o utrpení dokonca ani počúvať. Unikajú pred jej realitou, prehlušujú sa bezvýznamnými činnosťami, vecami a záujmami, akousi instantnou radosťou so zámerom „užiť si“. Ale čo to znamená? Radosť ako i bolesť patria nerozlučne k životu, sú ako spojené nádoby. Bez bolesti a utrpenia by bol život človeka nereálny. Nakoniec naša každodenná skutočnosť to jednoznačne potvrdzuje. Podľa rád púštnych otcov ide skôr o to, aby rozptyl prežívania týchto krajných realít nebol priveľmi veľký. Teda zachovať si akúsi miernosť aj v ich prežívaní. Nepodliehať vášňam na oboch stranách, lež zachovať si na ne reálny pohľad. Pretože len v pravde (aj o sebe) sa môže človek stať slobodným. A k tomu je potrebná pokora, trpezlivosť nie len fyzicky znášať utrpenie, čomu sa v konečnom dôsledku i tak nevyhneme,ale aj mentálne. Prijať utrpenie ako integrálnu súčasť nášho bytia.

Čo by si odkázala svojmu o 20 rokov mladšiemu „ja“?

Aby nerobilo hlúposti, nemeralo si sily s Bohom, pretože ja som jednoducho iba nekonečne malá… a Boh je veľký.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno