Aká je skutočná povaha a zmysel manželstva, ktoré je dnes znižované na spoločenskú inštitúciu a láska, ktorá jeho základom, je objektom profanácie? V tomto článku sa budeme zaoberať touto problematikou z hľadiska prirodzeného poriadku bez kontextu sviatostného charakteru manželstva.
Význam manželstva a rodiny
Lacroix vo svojom diele Zmysel človeka začína svoje úvahy o manželstve a rodine, ku ktorej manželstvo smeruje, rozlíšením medzi zmyslom manželského zväzku a jeho účelom. Oba sú dôležité a súvisia spolu, no musíme ich od seba oddeľovať.
Skutočný význam, podstata manželstva nie je v žiadnom vonkajšom účele ani v deťoch. Bezdetné manželstvá by tak nemali plnú hodnotu. Dieťa znamená stelesnenie, dovŕšenie aktu zjednotenia manželov. Je realitou lásky. Nejde teda čisto o plodenie, ale o vzájomné chcenie dieťaťa. Dieťa nie je cieľ ani bezprostredne zamýšľaný účel rodiny, ale možnosť uvedomenia si vzájomnej jednoty manželov skrze niekoho tretieho. Ak by bolo manželstvo uzatvárané preto, aby mali manželia deti, činilo by to z tohto zväzku iba nástroj. Manželstvo je však prirodzene zdrojom života, pretože je najhlbším spojením medzi mužom a ženou.
Najvnútornejším zmyslom rodiny je intímny vzťah, ktorý je vyjadrením túžby po druhom. Jeho výlučnosť nutne vyžaduje nerozlučiteľnosť, nezrušiteľnosť zväzku a úplnú vernosť.
Osoba
Ak chceme pochopiť význam manželstva a rodiny, musíme sa zaoberať pojmom osoby, ktorá je ich základom. Osoba je slobodná bytosť s vlastnou dôstojnosťou, ktorá je partnerom rešpektovaná. Jej charakteristickou črtou je vzťah k druhým, vďaka ktorým existuje, poznáva samu seba a rozvíja sa.
Manželstvo je privilegovaný priestor ochrany intimity, súkromia pred vonkajším svetom. Miesto, v ktorom dochádza k duchovnému rastu osoby k slobode a osobnej zodpovednosti za svoje skutky, k rozvoju vzťahu medzi dvomi odlišnými individuálnymi osobami s jedinečnými túžbami rovnako ako aj ich vzťahu k Bohu.
Intimita
Intimita je priestor, ktorý dovoľuje osobnostiam realizovať a vyjadrovať svoj vnútorný život, ktorý pred inými ukrýva: „Miesto, kde sa dá všetko uhádnuť bez toho, aby to bolo vyjadrené, kde je všetko známe, a predsa to zostáva utajené, čo znamená, že to nemusí byť prejavované navonok.“ (LACROIX, J.: Základ rodiny. In: LACROIX, J.: Smysl člověka. Praha : Vyšehrad, 1970, s. 36.) Miesto, kde je poznaná a milovaná pravda o tom druhom. To je najhlbšia túžba človeka – byť poznaný a milovaný, prijímaný celý – taký, aký je. Je to túžba po dôvernom vzťahu, vzájomnom zdieľaní, ktorého predpokladom musí byť bezvýhradné odovzdanie sa, túžba po konkrétnej bytosti žiadajúc si ju výlučne pre seba, čím sa ale nemyslí snaha o egoistické privlastnenie si toho druhého. Základom manželstva je láska a milovať znamená odhaliť svoje vnútro, priznať sa k svojej skutočnej podobe tomu, kým som tiež milovaný.
Keďže človek je bytosť, ktorú tvorí jednota tela i mysle, prirodzene túži po intimite duchovnej i sexuálnej. Intimita tak predstavuje vnútorné puto, pre ktoré sa slobodne rozhodneme, a ktorého cieľom je zjednotenie dvoch individuí po oboch týchto stránkach, teda i sexuálnej, pomocou ktorej taktiež hľadáme druhého v jeho jedinečnosti. Táto jednota nemá žiaden vonkajší účel. Ide o výlučný vzťah, ktorý vzniká sám pre seba medzi konkrétnymi osobami, pre vzájomný rozvoj osôb, ktoré v tomto vzťahu nachádzajú svoje naplnenie, vlastnú identitu. Je to táto jednota, ktorá dáva všetkému ostatnému zmysel, a nie naopak.
Individualita a jednota
Intimita je priestor osobného rastu, v ktorom sa nevytráca ten druhý v jeho inakosti, práve naopak. Individualita jednotlivcov sa nedá zničiť a rozvinúť sa môže iba vo vzájomnom vzťahu, ktorý napomáha lepšie poznať samého seba. Inými slovami, osoba sa rozvíja v sebadarovaní, ktorého je schopná iba preto, že je najprv obdarovaná. Rozvíjať v sebe osobnosť znamená svojou jedinečnosťou prispievať k celku. Milovať neznamená rozplynúť sa v tom druhom, odvrátiť sa od všetkých ostatných a byť zameraný iba naňho. Znamená to zblížiť sa tak, že sa „obaja pozerajú tým istým smerom“ (LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 50.). Nemá tu miesto uzatváranie sa do vlastného individualizmu ani egoizmus dvoch. Je to sféra, kde už neexistuje „ja“, ale „my“, kde dochádza k rozvoju osoby ako časti celku. Osoba poznáva samú seba ako bytosť, ktorej hodnota vyplýva zo vzájomného vzťahu. Intímne My, v ktorom je vyjadrená potreba jedného pre druhého, znamená nutnosť vystúpenia z vlastného ja, sebeckosti, aby sme sa dostali bližšie k sebe samému, z čoho vyplýva dôraz na nevyhnutnosť sebaobetovania.
(Porov. LACROIX, J.: Smysl člověka. Praha : Vyšehrad, 1970)
fotografia: pixabay.com
