Petra Muráriková: Ježiš prvý pozdvihol postavenie ženy

PETRA MURÁRIKOVÁ: Žije obyčajné príbehy matky, čo do počtu plánovaných, čo do pohlavia nadelených, štyroch detí – chlapcov. Hovorí, že zastáva mnohoraké roly ‒ od tých vznešenejších až k tým komickým… pôvodne však vyštudovala angličtinu a etiku. Doktorát ju priviedol k skúmaniu identity ženy v súčasnosti a k spôsobom hľadania seba samej. Rozprávame sa s ňou o ženskosti, identite, feminizme a kresťanskom pohľade na ženu.

Krása, materstvo, citlivosť… Niekto si ženu predstavuje takto, pre iného by to bolo stereotypom. Zdá sa, že so „ženskosťou“ to nie je jednoznačné?

Áno, predstavy o tom, čo znamená byť ženou a aké by mali ženy byť, sa v histórii i kultúrach odlišovali. Ak povieme, že žena má byť „taká a taká“, aby bola „pravou ženou“, narážame na problém, pretože naše kritériá sa vzťahujú len na dobu, v ktorej žijeme, či na kultúru, v ktorej sme vyrastali. To je dôvod, prečo ženskosť (ako súbor charakteristík) nemôže tvoriť odpoveď na otázku: kto ako žena som? Na tento problém poukazovalo feministické hnutie už v jeho skorých počiatkoch, a to predovšetkým z toho dôvodu, že charakteristiky priraďované ženám boli v porovnaní s mužskými tie horšie: pasivita, podriadenosť, menšia sila a schopnosti či priamo menejcennosť.

Feminizmus však neznie ako cesta k poznaniu sebahodnoty kresťanskej ženy…

Keď v kresťanských diskusných kruhoch použijete slovo feminizmus, väčšina zúčastnených sa pripraví na boj. Toto slovo je vnímané ako hrozba, ktorá spôsobí otrasenie základov spoločnosti, naruší vekmi zaužívané štruktúry, a preto je potrebné, aby akékoľvek snahy s ním súvisiace boli zastavené.

… možno ešte treba ujasniť, čo presne feminizmus znamená?

Feminizmom, veľmi zjednodušene, označujeme snahu o oslobodenie od zaužívaných obrazov ženskosti, ktoré dlhodobo v rôznych oblastiach potláčali a bránili ženám naplno uplatniť svoj potenciál, byť sebou samými a žiť v súlade so svojou dôstojnosťou. Keďže však spôsobov riešenia tohto problému je viacero a tiež sa otvárajú stále nové témy súvisiace so ženou, hovoríme dnes už o „feminizmoch“, teda rôznorodých prístupoch k problematike ženy, ktoré si navzájom nezriedka i odporujú.

Nie je obava kresťanov z feminizmu predsa len na mieste?

Čiastočne je táto „smrť v očiach“ opodstatnená ‒ súčasné feminizmy sa nezriedka na míle vzdialili od pôvodnej, oprávnenej snahy o pozdvihnutie hodnoty ženy. Rôznorodé postmoderné feministické variácie boja za slobodu už dokonca strácajú predmet svojho boja ‒ ženu, nakoľko popierajú nielen význam, ale aj existenciu biologického pohlavia, ktoré sa v ich ponímaní stáva len vecou jazyka. Spozornieť pri tomto dedičstve feminizmu je, samozrejme, na mieste.

Feminizmus teda zahŕňa mnoho prúdov, môže existovať aj kresťanský? Nevylučuje sa to navzájom?

Feministické tendencie Cirkev neobišli. Rozvírili diskusiu o postavení žien, ich dôstojnosti a hodnote, o vnímaní ženy v kresťanskej tradícii. Vznikli prúdy kresťanských feminizmov, dokonca i katolíckeho feminizmu či feministickej teológie. Tieto snahy však našli len malú odozvu.

Prečo ?

Okrem iného i preto, lebo balansovali na hranici prijateľnosti zdôvodnenia svojich snáh. Posun vo vnímaní ženy však prišiel – nie na základe popudu zvonku, ale priamo zvnútra, na základe prístupu Jána Pavla II., ktorý dostal pomenovanie „nový feminizmus“.

Nepíše predsa sv. Pavol o podriadenosti ženy mužovi? V akých myšlienkach je potom možný prienik kresťanstva a feminizmu?

To, čo sa v horlivom nastavení za správnosť usporiadania vecí opomína, je paradox kresťanského vnímania ženy. Židovsko-kresťanská tradícia na jednej strane bola živnou pôdou pre zdôvodnenia menejcennosti ženy v porovnaní s mužom. Interpretácie biblických textov, vyjadrenia cirkevných otcov či učenia kresťanských filozofov vo veľkej miere podporili vtedajšie spoločenské nastavenia, ktoré udržiavali ženu v podriadenej pozícii voči mužovi a voči ktorej feministické hlasy povstali.

… a na druhej strane?

Na druhej strane tu máme Ježiša Krista, ktorý si vďaka svojmu nepredpojatému postoju voči ženám vysluhuje od niektorých autorov titul „feminista“. Je to práve preto, že bol priaznivcom dôstojnosti a povolania ženy. V celej jeho náuke a v zaobchádzaní s ľuďmi nič nepoukazuje na podradnosť ženy príznačnú pre jeho dobu; jeho skutky a slová dôsledne odsudzujú všetko, čo dôstojnosť ženy uráža; pristupuje k ženám otvorene, prejavujúc im úctu, prijatie a sympatiu. Toto posolstvo však, ako sa zdá, nenašlo priaznivé podmienky. V tomto kontexte je údiv sv. Jána Pavla II. vyjadrený v Liste ženám opodstatnený. Pýta sa: „Koľko z jeho posolstva bolo prijaté a uskutočnené?“

V čom je odlišnosť nového feminizmu, ktorý predostrel Ján Pavol II. od iných prúdov feministického myslenia?

Predovšetkým tvrdí, že rozdiely medzi ženami a mužmi nielen existujú, ale existujú i s cieľom, ktorým je vzájomné dopĺňanie sa. Nejde o feminizmus, ktorý hlása, že biologické rozdiely medzi mužmi a ženami nie sú podstatné (humanistický feminizmus), ani že tieto rozdiely v podstate neexistujú (postštrukturalistický feminizmus).

Hodnotil sv. Ján Pavol II. hnutie za oslobodenie ženy?

Ján Pavol II. uznal, že Cirkev objektívne prispela k tomu, že žena bola odsunutá na okraj spoločnosti, nebola uznaná jej dôstojnosť a to jej bránilo byť skutočne sama sebou. Tým sa ochudobnilo celé ľudstvo. Pápež dokonca vyzdvihuje klady dosiahnuté „veľkolepým procesom oslobodzovania žien“, a aj keď poukazuje na to, že táto cesta nebola bez omylov, povzbudzuje k jej pokračovaniu.

Akým spôsobom?

Vyzýva ženy, aby sa stali podnecovateľkami „nového feminizmu“, ktorý nepodlieha pokušeniu nasledovať mužské vzory, ale dokáže rozpoznať a vyjadriť autentického génia ženy.

Génia ženy? O čo ide?

Ján Pavol II. na viacerých miestach týmto pojmom označuje jedinečnú schopnosť žien prijať druhého človeka. Schopnosť, ktorá pomáha ľudskému druhu udržať si svoju ľudskosť. Táto kvalita je z jeho pohľadu tak mimoriadna, že veľmi priamo vyzýva k tomu, aby sa ženám otvoril čo najväčší priestor v oblasti kultúry, hospodárstva, politiky a duchovného života, aby sa celá ľudská spoločnosť čoraz viac obohacovala ich osobitými darmi. Zdôrazňuje, že až príliš dlho boli možnosti žien prejaviť sa mimo rodiny popreté a obmedzované, a preto teraz nastal čas uzatvoriť priepasť medzi kultúrnymi možnosťami mužov a žien.

Aj v sekulárnom myslení sa stretávame s upriamovaním pozornosti na tézu o nerovnosti žien a mužov v príležitostiach sebarealizácie. Argumentuje sa aj „bremenom“ materstva, ktoré neraz ženu odlúči na viacero rokov od možností rozvíjania jej potenciálu v kariére, v spoločenskom živote…

Uverili sme tvrdeniu, že „to podstatné“ sa deje niekde vonku, vo svete a určite nie doma, v tej všednosti a rutine. Myslím, že každá žena mu skôr či neskôr čelí. V mnohých to spôsobuje napätia a frustrácie, pocity menejcennosti, nízku mienku o sebe, často i neúctu voči sebe samej. Myslím však, že materstvo, predovšetkým ak je viacnásobné, je skvelým nástrojom k dosahovaniu osobnostného rozvoja. Na jednej strane rutina a všednosť a na druhej tisícky výziev denne a dynamický multitasking s neohraničenou pracovnou dobou. Toto všetko brilantne brúsi charakter…

Ako napríklad?

Neviem, či nejaké školenie dokáže priviesť k takej úrovni sebapoznania a ponúknuť takú formáciu ako materstvo. Ak je správne uchopené, je časom získavania skúseností a zručností, vďaka ktorým nadobúda žena obrovský potenciál uspieť i v pracovnom prostredí: či už sú to schopnosti plánovania času a povinností, rozvinuté komunikačné zručnosti, emocionálna inteligencia, schopnosť tímovej spolupráce i riadenia, schopnosť pracovať pod tlakom, vystupovať zo zóny komfortu, kreatívne riešiť problémy a vyrovnávať sa so svojimi zlyhaniami, prekročiť seba a súčasne nastavovať hranice, uskutočňovať častú sebareflexiu a na jej základe korigovať svoje správanie a mnohé iné. Jednoducho, žena nadobúda zrelosť. Ak čas na materskej takto vnímame, chápeme, že to skutočne podstatné sa deje v našom vnútri, že výchovou detí a plnením domácich prác vlastne vychovávame a tvárnime seba, potom materstvo nemôžeme vnímať ako bremeno alebo brzdu na ceste za kariérnym úspechom. Večná dilema ‒ kariéra verzus materstvo ‒ sa stáva bezpredmetnou. Dokonca, odhaľuje sa poradie a možnosti skĺbenia týchto etáp v plodný život.

Ako ovplyvňuje Vaše nahliadanie na ženu a vlastnú ženskosť život v manželstve a materstve?

Prijala som za svoje východiská nového feminizmu. Spôsobilo to, že pozerám na svoje poslanie ako na špecifické, odlišné od poslania môjho manžela a že naše povolania vytvárajú celok a majú sa doplniť. Preto napríklad zostávam doma s deťmi a on sa venuje práci. Na druhej strane, okolnosti a jeho láskavé napĺňanie mojich potrieb po sebarealizácii mi umožňujú venovať sa čiastočne svojmu profesijnému rastu, teda vychádzať „do sveta“, kde sa dočerpám a s väčším nadšením sa vraciam domov ‒ na miesto, ktoré prijímam dobrovoľne, s vnútorným presvedčením.

Každá žena si v živote prechádza hľadaním svojej identity. Spomínate na chvíle, kedy by sa Vás niečo zvlášť na tejto ceste dotklo?

Tušila som, kam ma zaoberanie sa témou „hľadania seba samej“ asi povedie, ale vnútorne som voči tomu bojovala. Ján Pavol II. niekoľkokrát deklaroval, že nájsť seba samého v plnej miere môže človek len prostredníctvom nezištného sebadarovania. Toto tvrdenie som považovala za „to staré“, stereotypné, zotročujúce…

Prečo? V čom je taký postoj náročným?

Toto „sebadarovanie“, v istom zmysle „vzdanie sa seba“, znamená, že sa dobrovoľne vzdám nárokov na slobodu konať podľa svojich predstáv, túžob či potrieb. Vedie to človeka ešte hlbšie, teda k slobode od nutkania konať podľa nich. Je to vnútorná sloboda, vďaka ktorej človek, žena, prekračuje seba a prichádza tak na miesto, kde nájde seba samu. Je to výzva, s ktorou sa dennodenne pasujem, ale nie už preto, lebo sa bojím zotročenia, ale preto, že som to rozpoznala ako skutočne jedinú cestu k sebe, hoci na nej neustále zakopávam. Viem však, že keď odložím svoje na seba zamerané predstavy o tom, ako veci majú byť, akí majú iní byť a čo by mali robiť, naozaj spoznávam viac seba a stávam sa pre nich darom. Priala by som si byť v tom lepšia.

A ešte na záver: … kde a ako začať … s hľadaním seba samej?

Skúsme začať vďačnosťou a zamilovaním si všednosti. Prijmime seba v celostnom rozmere. Tam začína dobrodružstvo!

Ďakujem za rozhovor.