Tým, ktorí tvrdia, že potrat nezanecháva následky, by priala počúvať osudy žien i mužov s touto skúsenosťou. Často si tento problém priznajú až po tridsiatich rokoch od zákroku, uznajú, že ich psychické či vzťahové problémy súviseli s potratom. Vždy to však potláčali. Preto vznikol dnes už celosvetový projekt Ráchelina vinica, určený matkám, otcom i zdravotníkom, ktorí sú poznačení hlbokou bolesťou zo smrti dieťaťa spôsobenou potratom. Na Slovensku je koordinátorkou Ráchelinej vinice Daniela Obšajsníková.
Názov projektu Ráchelina vinica pochádza z Jeremiáša 31,15: „Čuj, v Ráme počuť vzdychanie, prehorký plač, Ráchel narieka nad svojimi deťmi, nedá sa potešiť nad deťmi, pretože ich niet.“ Vieme zdokladovať, že Ráchel naozaj narieka nad nenarodenými deťmi?
Toto je skôr otázka na biblistu. Osobne sa domnievam, že ide len o obrazné vyjadrenie. Prorok básnicky opisuje, ako Ráchel narieka nad svojimi nešťastnými synmi (Izraelitmi), ktorých chceli Babylonci odviesť do zajatia. Na Jeremiáša 31,15 sa však odvoláva aj Matúšovo evanjelium 2,18 ako na predobraz náreku betlehemských matiek nad deťmi, ktoré dal povraždiť Herodes. Ráchel je teda symbolom všetkých matiek trúchliacich nad svojimi nenávratne „stratenými“ deťmi.
Jeremiáš vo svojich ďalších veršoch (16 – 17) pokračuje: „Toto hovorí Pán: „zabráň svojmu hlasu plač a svojim očiam slzy, veď tvoja námaha dostane odmenu… Je nádej pre tvoju budúcnosť…“
Projekt má vo svojom názve pojem „vinica“ z viacerých dôvodov. Vinica je miestom namáhavej práce, ktorá však vedie k odmene sladkého vína. Vinič je potrebné orezávať od nezdravých častí. Je tiež symbolom Ježišovho mocného slova z Jánovho evanjelia (15, 4-5): „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
Kde a kedy – a prečo – vznikol projekt Ráchelina vinica?
Autorkou tohto terapeutického programu je doktorka psychológie Theresa Karminski Burke z Pennsylvánie. Ako začínajúca psychologička viedla skupinku žien s poruchami príjmu potravy. Zistila, že 6 z 8 žien mali skúsenosť umelého potratu, ďalšie dve boli v detstve zneužívané. Ich porucha príjmu potravy bola následkom nespracovaného traumatizujúceho zážitku. Toto bol moment, keď sa daným problémom začala hlbšie zaoberať. V roku 1986 založila Centrum postabortívneho uzdravenia, v ktorom sa venovala ženám s psychickými následkami potratu. Existenciu postabortívneho syndrómu (PAS) mnohí jej kolegovia popierali a popierajú, avšak Dr. Burke zistila, že symptómy postabortívneho syndrómu sa úplne zhodujú so symptómami posttraumatickej stresovej poruchy – PTSP (post-traumatic stres disorder – PTSD), ktorá je súčasťou Medzinárodnej klasifikácie chorôb s diagnózou F 43.1. Posttraumatickou stresovou poruchou trpia ľudia, ktorí prekonali traumatizujúci zážitok vojny, znásilnenia, prírodnej katastrofy, atď.
Dr. Burke vypracovala v roku 1994 publikáciu Ráchelina vinica: Psychologická a duchovná cesta pre postinterrupčné uzdravenie (Rachel’s Vineyard: A Psychological and Spiritual Journey for Post Abortion Healing) s konkrétnym obsahom pre poradcov. Táto príručka s množstvom praktických príloh prechádzala približne každé dva roky až do súčasnosti vylepšeniami, ktoré vyplývali zo skúseností mnohých tímov Ráchelinej vinice. Súčasťou terapeutického tímu je psychológ alebo terapeut, kňaz, moderátor (facilitátor) a ďalší traja-štyria dobrovoľníci, ktorí zabezpečujú hladký priebeh. Projekt je efektívnym prepojením uzdravenia psychologickej a duchovnej roviny. Pozostáva zo zážitkových aktivít, ktoré využívajú všetky zmysly človeka.
Ako sa tento projekt dostal na Slovensko?
Ráchelina vinica má svoje centrá pôsobnosti aktuálne v 48 štátoch USA a v ďalších 57 krajinách sveta v rôznych svetadieloch: Amerika, Afrika, Ázia, Austrália a Európa. V ďalších krajinách sa tímy pripravujú. Ročne prebieha vo svete viac než 1 000 takýchto víkendových stretnutí. Svedčí to o efektívnosti projektu, ktorý funguje výlučne na báze dobrovoľníctva, a to aj zo strany psychológov a terapeutov, ktorí by si za túto službu mohli pýtať nemalé peniaze. (Domnievam sa, že práve pre tento aspekt je toto dielo účinne požehnané.)
Náš slovenský tím v novembri 2013 zavŕšil proces prípravy a zaškolenia pod vedením školiaceho tímu z Viedne. Centrum Ráchelinej vinice v USA nám tak udelilo oprávnenie na používanie tohto terapeutického formátu. (Ráchelina vinica je totiž chránená obchodná značka kvôli zabezpečeniu presného postupu. Svojvoľné obmeny by mohli viesť k zlyhaniu celého programu.) Stali sme sa tak súčasťou celosvetovej organizácie Rachel’s Vineyard. Naša prvá Ráchelina vinica, na ktorej sme boli účastní, bola vedená práve Dr. Theresou Burke vo Viedni. Theresa, matka piatich detí, je veľkou osobnosťou, ženou so srdcom na dlani…
Ráchelina vinica sa snaží pomôcť ženám prekonať postabortívnu traumu. Skutočne sa vyskytuje tento postabortívny syndróm?
Existenciu postabortívneho syndrómu potvrdzujú rozsiahle štúdie stoviek, možno tisícov žien i mužov s psychickými následkami po potrate, ktoré majú zdokumentované predovšetkým Dr. Therese Burke, a tiež pani Victoria Thorn v USA (projekt Ráchel), ktoré sa venujú tejto službe celé desaťročia. Akiste je na svete viacero odborníkov oddaných tejto téme, ktorí by vedeli potvrdiť výskyt PAS. V našom tíme je psychologička doc. PhDr. Mgr. Patrícia Dobríková, PhD. et PhD., ktorá má tiež skúsenosť práce so ženami s postabortívnym syndrómom.
Na vašom webe sa píše, že ponúkate službu uzdravenia. Je skutočne možné toto uzdravenie? Akým spôsobom sa snažíte emocionálne a duchovne pomôcť rodičom, ktorí podstúpili potrat?
O uzdravujúcom vplyve Ráchelinej vinice svedčia spätné väzby veľkého množstva účastníkov a ich svedectvá o úplnom uzdravení duše i ducha. Nám sa podarilo získať zatiaľ iba jedno písomné svedectvo účastníčky Ráchelinej vinice na Slovensku. Snáď sa časom osmelia aj ostatní, so všetkými sme v kontakte, tvrdia, že im Ráchelina vinica veľmi pomohla. Emocionálna pomoc spočíva predovšetkým v uznaní svojho podielu viny, vo vyplavení hnevu voči sebe alebo iným, vo vyprázdnení negatívnych emócií, aby mohol vzniknúť v duši priestor na niečo pozitívne, v odpustení iným, v sebaodpustení, v zmierení sa s dieťaťom. Často sa rodičia potratených detí boria s myšlienkou, kde sa nachádza ich dieťa, či môže dosiahnuť večný život. Proces uzdravenia tiež znamená uveriť v Božie milosrdenstvo, zmieriť sa s Bohom a uznať si „právo na Božiu lásku“.
Aké sú psychické dôsledky potratu pre ženu?
Napríklad depresie, nočné mory, nespavosť, náklonnosť k závislostiam, pocit menejcennosti, sebaodsudzovanie, otupenosť, nezvládnuté emócie, samovražedné myšlienky, poruchy príjmu potravy, úzkosti, neschopnosť sústrediť sa, nadmerná ostražitosť, často majú problém nadviazať normálny vzťah k deťom, ktoré sa narodili v období po interrupcii, atď.
Aké sú dôsledky potratu pre muža?
Podľa Elliot Institute (USA) pri 95 percentách o potrate rozhoduje otec dieťaťa. Podľa anonymného výskumu na stránke AbortionResearch.net muži potvrdzujú vysoký podiel ukrytej depresie, nočné mory, problémy so sústredením, náklonnosť k závislostiam.
Potrat sa často prezentuje ako právo ženy rozhodovať o svojom tele. Akú rolu v tom zohráva muž? Prečo sa to vníma výlučne ako ženská záležitosť?
Vyplýva to jednoducho z prirodzeného princípu, že žena nosí dieťa, muž o tom v začiatkoch ani nemusí vedieť. Netvrdím, že je to správne. Každý muž má vedieť, že sa stal otcom. Stretla som sa s prípadom, kedy muž bol veľmi rozčarovaný z toho, že jeho partnerka uvažuje o potrate. On bojoval za svoje dieťa, čo sa mu aj podarilo.
Snažia sa ženy, ale všeobecne i obaja rodičia, nejako ospravedlňovať potrat? Aké dôvody ich k tomu vedú?
Áno, ospravedlnenia môžu byť rôzne – mladý vek, rodičia by sa s tým nezmierili, „ešte nie sme pripravení“, najprv kariéra, potom rodina, nepriaznivé výsledky genetických testov v tehotenstve (ktoré, žiaľ, často zavádzajú), už máme dve alebo viac detí a ďalšie by sa nám do bytu nezmestilo, dieťa by nás obmedzovalo v našich koníčkoch, atď.
Je vždy lepšie prijať dieťa ako ho potratiť?
Čítala som príbeh starej ženy, ktorá celé desaťročia trpela obrovskými výčitkami svedomia, pretože neprijala piate dieťa, lebo sa bála, že by ho neuživili. Sama s odstupom času priznala, že kde sa uživia štyri deti, uživilo by sa aj piate. Niekoľko rokov bola psychiatrickým pacientom. Ženy, ktoré idú na potrat kvôli genetickej diagnóze tvrdia, že omnoho lepšie by znášali prirodzený priebeh. Tie, ktoré sa rozhodnú prijať aj postihnuté dieťa rozprávajú o ťažkostiach v starostlivosti o ne, ale zároveň o obohatení ich života i života celej rodiny, ktorá sa s láskou a úctou stará o postihnuté dieťa. Aj postihnutí ľudia majú svoj šťastný svet, do ktorého sa my veľmi nevyznáme. Ich súrodenci sú často citlivejší, úslužnejší, ich pohľad na svet nadobúda iný rozmer.
Existuje dôvod, ktorý by legitimizoval potrat?
Potrat je priame zabitie nevinnej ľudskej bytosti. Často sa argumentuje, že žena má „právo na potrat“, najmä ak ide o prípad znásilnenia. Ženy, ktoré boli znásilnené, otehotneli a podstúpili umelé ukončenie tehotenstva potvrdzujú dvojitú traumu svojho života – jednu zo znásilnenia a druhú z potratu. Tie, ktoré sa rozhodli dieťa donosiť a dať na adopciu, sa oveľa skôr uzdravili z následkov svojej traumatizujúcej skúsenosti.
V prípade neželaného otehotnenia vo veľmi mladom veku väčšine ľudí logicky vyplýva potrat ako najlepšie riešenie pre mladé dievča. „Veď si zničí celý život…“ Kde je však záruka, že ešte bude môcť otehotnieť alebo donosiť dieťa? Alebo že stretne muža, s ktorým by mohla otehotnieť? Navyše, dievčatá v tínedžerskom veku sú omnoho viac ohrozené vážnymi psychickými následkami potratu, než ženy po 25 roku života.
Je nesmierne ťažké stáť pred rozhodnutím, či zachrániť matku v prípade ohrozenia života alebo jej dieťa, najmä, ak má matka viacero detí. Vidiac deštrukciu životov žien a rodín po potrate som toho názoru, že potrat je v každom prípade zlým riešením. Zastávam názor, že pri zdravotných problémoch súčasná medicína už vo väčšine prípadov pozná iné riešenie, než zabiť dieťa a následne liečiť matku. Gianna Berettová Mollová, naša súčasníčka, sa stala sväticou, pretože dala prednosť životu svojho štvrtého dieťaťa pred svojím vlastným. Aj medzi nami by sme našli osudy takýchto žien, ktoré však neboli povýšené na oltár. Láska sa vždy meria obetou…
Čo sme to za ľudia, keď dokážeme zabiť toho najbezbrannejšieho, najnevinnejšieho ľudského tvora?
Nikdy takýchto ľudí neodsudzujem, ani ja, ani žiaden člen tímu. Veľmi dobre si totiž uvedomujeme, že málokedy matka ide na potrat s presvedčením: „Idem zavraždiť svoje dieťa.“ (Závažnosť svojho činu si uvedomí až neskôr, možno po niekoľkých rokoch, či desaťročiach.) Možno verí, že je to „zhluk buniek“, že potrat sa rovná napríklad vyoperovaniu slepého čreva. Možno ju k tomu dotlačí lekár, lebo výsledky genetických testov v tehotenstve vyjdú nepriaznivo (hoci sa veľmi často mýlia), a tak ju presvedčí, že to bude pre ňu a pre jej rodinu najlepšie riešenie, lebo by to nezvládla. Nedávno mi volala matka po potrate dvojičiek v piatom mesiaci s ťažkou diagnózou nezlučiteľnou so životom. Tvrdí však, že oveľa ľahšie by znášala ich prirodzenú smrť, ako tieto výčitky, že ich nechala zabiť… Často ženu prinúti k potratu otec počatého dieťaťa, a tak žena plní jeho vôľu, alebo dievča poslúcha príkaz svojich rodičov.
Problém je vo všeobecnom postoji voči potratu v našej spoločnosti. Potrat je legálny, často sa hovorí o „práve ženy na potrat“, lebo vraj rozhoduje o svojom tele. Plod má však vlastné DNA… Tým, ktorí tvrdia, že potrat nezanecháva následky, by som priala počúvať osudy žien i mužov s touto skúsenosťou. Často si tento problém priznajú až po tridsiatich rokoch od zákroku, uznajú, že ich psychické a iné, napríklad i vzťahové problémy, súviseli s potratom. Vždy to však potláčali. Mnohé hovoria o samovražedných myšlienkach, dokonca o nutkaní zavraždiť i svoje žijúce dieťa. Takmer pravidlom je rozpad alebo narušenie vzťahu s otcom dieťaťa, a tiež so žijúcimi deťmi. Potrat má deštruktívny dopad na život jednotlivcov, rodín i celej spoločnosti.
Je nenarodený život „zhlukom buniek“?
Aj naše telo je zhlukom buniek, či nie? Hovoríme však o hmote. Ale život, ktorý získavame už pri počatí je vyššou dimenziou, preto si zaslúži úctu od prvého momentu. Nikto z nás by tu nebol, keby náš prvopočiatočný „zhluk buniek“ niekto násilne odstránil. Je mi ľúto všetkých lekárov a zdravotníkov, ktorí vykonávajú potraty. Žijú v mylnom presvedčení. Ich život je však poznačený týmito činmi, čo dehumanizuje každého človeka. Často je to poznať na ich správaní, strácajú vnútorný pokoj, niektorí prežívajú nočné mory a pod. Sami tvrdia, že nikomu z nich nie je príjemné vykonávať potraty. Ráchelina vinica je určená aj pre týchto ľudí, ktorí hľadajú cestu von zo začarovaného kruhu.
Je na Slovensku dostatočná legislatíva o potratoch? Nezriedka sa stáva, že žena nemá prakticky žiadne informácie, o plánovanom potrate nebýva informovaný otec dieťaťa, pre lekára je to rutina …
V súčasnosti máme platný Interrupčný zákon č. 73/1986 Zb., ktorý dovoľuje vykonať umelý potrat do 12. týždňa tehotenstva zo zdravotných dôvodov, ale aj na žiadosť ženy bez akéhokoľvek udania dôvodu. Táto podoba zákona je podľa názoru väčšiny našich obyvateľov liberálna. Zákon č. 74/1986 umožňoval ukončiť život geneticky postihnutého dieťaťa až do 24. týždňa, toto ustanovenie však bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR z roku 2007. Z rozhodnutia ÚS vyplýva, že hranicou úmyselného ukončenia tehotenstva je 12. týždeň, a to aj v prípade zistenia genetickej vady, keďže potrat z genetického dôvodu sa tiež považuje za potrat zo zdravotného dôvodu, pre ktorý je stanovená hranica 12. týždňa. V praxi sa však potraty z genetických dôvodov aj naďalej vykonávajú až do 24. týždňa tehotenstva, a to najčastejšie pri zistení pravdepodobnosti Downovho syndrómu, čo nie je ani závažná genetická porucha a neohrozuje život matky, ani dieťaťa.
Má tento zákon iné nedostatky?
Zo znenia zákona vyplýva lekárovi povinnosť informovať matku o zdravotných rizikách potratu, nehovorí sa o psychických rizikách. Za vypísanie Žiadosti o umelé prerušenie tehotenstva gynekológ vymáha poplatok spravidla vo výške 30 eur (čo je určite pre neho motivačné). Z právnej úpravy od roku 2008 vyplýva povinnosť informovať ženu o priebehu zákroku, o fyzických i psychických rizikách, o alternatívach k potratu. Taktiež ja povinné dodržať 48 hodinovú lehotu určenú na premyslenie pred zákrokom. Lekár však na dôkladné informovanie nemá v ambulancii čas (často ani ochotu) a z praxe viem, že predpis o dodržaní 48 hodinovej lehoty sa veľmi šikovne obchádza. Túto lehotu by mali matky využiť na zváženie svojho rozhodnutia, ktoré je nezvratné. Myslím, že by bolo dobré, ak by gynekológ zo zákona musel žiadateľky o potrat poslať k niekomu (napríklad k dobrovoľníkovi v nemocnici), kto by upozornil na všetky možné následky potratu, oboznámil ju s alternatívami potratu, prípadne ponúkol matke konkrétnu pomoc alebo poradenstvo. Koľko žien po potrate sa nechalo počuť: „Keby mi bol vtedy niekto povedal…“
Podľa môjho názoru by tiež bolo dobré mať zákonnú povinnosť informovať otca dieťaťa o zvažovaní úmyselného ukončenia tehotenstva.
Koľkým ľuďom na Slovensku už pomohla Ráchelina vinica?
Keďže sme získali oprávnenie poskytovať formát Ráchelinej vinice len pred niekoľkými mesiacmi, zatiaľ sa nám podarilo zorganizovať dve víkendové stretnutia. Na prvom boli štyria účastníci, na druhom sedem. Je to nízke číslo, ženy sa pomaly a ťažko osmeľujú, ide o niečo nové. Diskrétnosť je však zaručená, nemusia sa ničoho báť. Snáď ich k prihláseniu povzbudí vyššie spomenutá spätná väzba jednej z účastníčok. Počas obidvoch víkendov sme boli svedkami veľkých životných premien. Bol to čas zázrakov, nad ktorými sme žasli. Plánujeme každoročne organizovať Ráchelinu vinicu trikrát – na východnom, strednom a západnom Slovensku, aby Ráchelina vinica bola ľahko prístupná pre všetkých.
Matúš Demko
Foto: D. Obšajsníková, Martin Hudáček – Pomník nenarodeným deťom 2010
Zdroj: Daniela Obšajsníková: Rodičia potratených detí sa pýtajú, kde je ich dieťa, prevzaté z Postoy.sk so súhlasom redakcie.
