Dvaja tanečníci, jedna melódia. Jeden pohyb, ktorý spája dve osoby. Opätky klopkajú, prsty lúskajú, hudba víri vzduchom a poháňa pár vpred – a k sebe.
Niet divu, že tanec a romantika idú ruka v ruke. Jane Austenová napísala, že obľúbiť si tanec je určitým spôsobom prvý krok k zamilovaniu sa – táto skutočnosť sa odráža aj v tradíciách, ako napríklad prvý tanec manželov na svadbe. Aktivita, ktorú spájame so začiatkom lásky, sa objavuje znova, keď sa láska naplní.
Prvý tanec s mojim manželom sa odohral dávno pred našou svadbou. Po našej prvej spoločnej valentínskej večeri sme pozerali na YouTube tutoriály ako tancovať „Thriller“ od Michaela Jacksona. Odtiahli sme gauč v jeho malom staromládeneckom byte a strávili hodiny smiechom a (neúspešnými) pokusmi o „moonwalk“ a o majstrovské prevedenie Jacksonovho nenápadného mykania hlavou. Bola to len zábava, zároveň to však bol začiatok synchronizácie našich krokov. Začali sme komunikovať pohybom, hýbať sa v súlade.
O niekoľko rokov neskôr nám práve toto bolo dookola prízvukované počas manželskej prípravy: že v manželstve budeme konať ako jeden.
Neviem ako vy, ale toto pre mňa bol (a stále je) náročný koncept na pochopenie. Áno, rozumela som, že naše bankové účty sa spoja a že sa nasťahujeme do toho istého domu a že si budem mesiace zvykať na nové priezvisko. Ale my dvaja? Byť jedným? Sme dosť odlišní. Sme jedinci. Tak veľmi som nad tým rozmýšľala, až mi to napokon nedávalo žiadny zmysel.
Tak som sa rozhodla rozmýšľať namiesto toho o niečom inom. Ako som sa chystala na to, ako sa budeme učiť o šťastnom manželstve, začala som to brať, ako keby sme sa snažili osvojiť si novú, komplexnú schopnosť – ako keby sme sa učili tancovať.
Museli sme začať od základov
Nemáme radi obyčajnosť. Radi staviame veci na piedestál. Keď premýšľame o tancovaní, predstavíme si nádhernú ženu v nariasenej sukni a muža v smokingu. Keď premýšľame o láske, zjaví sa nám v mysli naružovo zafarbený, sépiovo tónovaný obrázok chichotajúceho sa páru. Takéto ideály nás robia šťastnými, pretože je jednoduché a zábavné predstavovať si, že my môžeme byť tým dokonalým párom – či už doma alebo na parkete. Že náš vzťah bezpochyby upevní aj povznesie oboch jeho účastníkov. Že budeme obratne tancovať foxtrot a vyzerať pri tom ako profesionálni tanečníci. A hoci sa to môže stať, keby sme naozaj chceli, život je kolísavý a dokonalosť nerealistická. A keď zažívame svoju nedokonalú realitu, je jednoduché myslieť si, že sme zlyhali.
Preto je dôležité pamätať na to, že máme začínať vždy od základov, krok po kroku. Ak ste si zapli hudbu a robíte jeden krok za druhým, to je ono – tancujete. V manželstve takým krokom môže byť napríklad prestať sa obávať, koľko budete mať detí a kde budete o desať rokov bývať a jednoducho milovať svojho manžela alebo manželku a brať život deň po dni.
Chce to však snahu a vytrvalosť
Na druhej strane, je veľmi jednoduché nechať sa uniesť ilúziou jednoduchosti. Nemalo by to byť jednoduchšie? uvažujeme, keď spadneme, alebo stúpime nášmu partnerovi na nohu počas učenia sa jednoduchého tanca. Ako je možné, že aj napriek toľkej snahe zlyhávam?
To je jeden z prvých paradoxov, ktoré prídu človeku na rozum, keď vidí tancovať profesionálov. Robia niečo extrémne náročné, ale usmievajú sa pri tom. Smejú sa. Bavia sa. Tanec vyzerá jednoducho a zábavne, ak sa tancuje správne.
Vyžaduje to však množstvo tvrdej práce, nespočetne veľa neúspechov a náročnú prípravu, aby vyzeral tak ľahko. Na to, aby pár tancoval bezchybné tango, musia doň obaja vložiť svoju vlastnú snahu. Profesionálni tanečníci majú prísny režim stravovania, cvičenia, posilňovania a nacvičovania krokov doma pred zrkadlom. Tanec ako forma umenia vyžaduje intenzívne štúdium – učiť sa tancovať je ako učiť sa nový jazyk, tak dôkladne a prirodzene ako materinskú reč. Každý z tanečníkov pracuje ťažko individuálne, aby bol čo najlepší – to potom spôsobuje, že spolu vyzerajú tak dobre.
Rovnako je to aj s manželstvom. Povedať „áno“ nás automaticky nepremieňa na najlepšie verzie nás samých. Pred manželstvom a počas neho musíme investovať do fyzickej, mentálnej aj duchovnej starostlivosti o seba pre dobro toho druhého. Rovnako sa nám nepodarí hneď automaticky čítať myšlienky svojho manželského partnera a ponúknuť mu na počkanie prejavy našej lásky podľa jeho či jej vôle. Musíme ostať zvedaví, štedrí a usilovať sa o zotrvávanie v harmónii s tým druhým.
Je to veľa práce. Zvádza nás to preskočiť snahu a tancovať len spolovice. Ale videli ste už niekedy tanečníka, ktorý je bojazlivý vo svojich pohyboch, alebo ktorý by najradšej robil niečo celkom iné? Také predstavenie krachne. Je jednoduché nechať sa unášať prúdom. Je to ľudské, niekedy priam nevyhnutné – ale spôsobuje to, že veci, ktoré mohli byť úžasné, také ani zďaleka nebudú.
Zlyháme
Keď do niečoho vložíme celé svoje srdce a snahu, riskujeme, že urobíme chyby, a to veľké. A keď sa učíme tancovať, budeme padať – znova a znova.
Ale keď robíme chyby, zároveň sa učíme, ako ich naprávať. A potom začneme tancovať znova. Ako sa spolu učíme a rastieme, naša synchronizácia sa stáva automatickou – pohyby sa nám vryli hlboko do svalovej pamäte. Naše ruky sa učia poznať ruky toho druhého. Začíname predvídať ďalšie kroky a spôsoby, ako spolupracovať s partnerom, padáme čoraz zriedkavejšie. Učíme sa spoznávať potreby nášho partnera pohľadom či dotykom, a ako na ne môžeme svojim pohybom odpovedať – zároveň sa učíme dôverovať, že keď sami padneme, niekto tam bude, aby nám pomohol vstať.
Keď sa naučíme nepadať – aspoň pri jednom tanci – potom začína byť zrejmé, prečo sme tak tvrdo pracovali. Ten pocit, keď sa spolu nadnášate ako pár pri tanci tak nacvičenom, že sa vám stal prirodzeným, je jedným z najlepších pocitov na svete. Keď sa niečo stane vašou rutinou, stane sa to zároveň vašou prirodzenou súčasťou.
Keď sa učíme, ako tancovať, učíme sa schopnosti sústrediť sa na to, čo sa deje pred nami – na našich partnerov – a učíme sa tlmiť nepodstatné zvuky mimo hudby, mimo tanca. Porovnávanie sa s tými, ktorých tanec je iný ako váš, je bezpredmetné. Je milión možných spôsobov tanca – od valčíka cez sambu po elektro. Je veľmi pravdepodobné, že pár tancujúci vedľa vás tancuje na celkom inú melódiu.
Keď sa učíme, ako tancovať, musíme sa naučiť neopísateľne náročnej schopnosti dôverovať svojmu partnerovi – robiť kroky tak, ako nás vedie – ako aj mať odvahu a istotu viesť vtedy, keď sme na rade my. Musíme byť zraniteľní, aby nás mohol viesť podľa toho, ako práve hrá hudba. Musíme byť schopní povedať, keď sa trápime, pretože možno má dosť sily na to, aby nás cez to preniesol.
Výsledkom je umelecké dielo
Buďte zraniteľní a svet nebude schopný odvrátiť sa od nádhery vášho spoločného tanca. O to ide – tanec je umenie a keď sa dvaja ľudia zídu a hýbu ako jeden, to je už z definície nádherná vec.
A takisto je nádherné, keď sa dvaja ľudia vezmú a žijú ako jeden.
Vstúpiť do manželstva znamená spoznávať celú ďalšiu osobu tak dobre, ako poznáme samých seba. Manželstvo vyžaduje ťažkú prácu, aby sme sa stali tými najlepšími verziami seba, čím ho robíme dvojnásobne skvelým. Tak ako sa učíme rátať kroky pri valčíku, učíme sa rytmu manželstva, tempu každodenného života, zvyku, ktorý robí z vykladania umývačky podvedome nacvičenú udalosť. Rituály spoločného života sa stávajú súčasťou nás samých. V manželstve sa učíme dôverovať svojmu partnerovi, učíme sa, že porovnávať sa so susedmi nám nepomôže, učíme sa, že chyby sa stávajú a učíme sa z nich zotavovať. A ako sa z „ja“ stane „my“, dvaja ľudia sa môžu stať niečím väčším, ako len súčtom ich dvoch. Stanú sa rodinou – žijúcim a dynamickým umeleckým dielom, ktoré spolu rastie a hýbe sa v jednote.
Utešuje ma, že ako sa snažím rozumieť a žiť v niečom tak komplikovanom, intímnom a dôležitom ako je naše manželstvo, môžem odstúpiť a pozrieť sa na to zvonka. Môžem si pustiť hudbu, vziať svojho manžela za ruku a vnímať, ako nami prechádza hudba. Začneme sa hýbať v súlade. Pozrieme sa na seba a usmejeme sa. Cítime sa spojení. Pohybujeme sa ako jeden.
(Článok bol pôvodne publikovaný 10.2.2019)
https://verilymag.com/2019/04/lessons-learned-about-marriage-from-dancing
