Blogujúcaluca: Staraj sa o seba

Zobrala som si matkovskú dovolenku. 

Na 24 hodín. Asi prvýkrát za 5 rokov. Zvláštne to bolo. 

Rozmýšľam nad správnym prirovnaním, aby to zle nevyznelo. Ešte som ho nenašla. 

Aké to bolo? Tak úplne obyčajné. Bola som v dome pri lese u bezdetných kamošov. Trochu sme postáli vonku, zo stromu pár marhúľ zjedli, trocha pokecali. Potom večera, pár štamprlíkov, pukance, dve časti seriálu, knižka a spať. Párkrát sa mi zdalo, že počujem deti. Raz keď pes akoby zamňaukal, raz keď umývačka zavŕzgala. Mala som dojem, že čas ide strašne poooomaaaalyyyyy. Akoby až stál. Trocha aj nesvoja som bola. Možno ako abstinent alebo prepustený väzeň. Vidíte, hovorila som, že tie prirovnania zle vyznejú. 

Ráno som vstala o 6. Doma vstávam o 9 (aby som oddialila deň). Čítala som si. (Kristína Vavrincova – odporučko) Normálne som sa vycikala, vykakala, napapala. Sama pre seba a sama a vtedy, kedy mi bolo treba. Potom som si čítala vonku medzi stromami, ňuchala ranný vzduch, teplá sprcha následne a šup pod deku. O 9 sme si dali spoločné raňajky, dostala som urobený a ochutený čaj. Počúvali sme hudbu. Prišla ďalšia kamoška a popri homeofise sme si objednali mejkapy. Teraz píšem. Začínam sa cítiť normálnejšie. Alebo si to namýšľam. Asi ani neviem, kde je moje normálno. Toť opis deja. 

Teraz moje vnútro. Čo som si uvedomovala v chvíľkach ticha. Že musím naučiť svoje deti starať sa o mňa. Že sa sama musím naučiť starať sa o seba. Viem, už som o tom počula na prednáškach Mareka Hermana, aj čítala som o tom, ale až teraz mi to naozaj docvaklo. Že ak máme niečo naozaj radi, treba nám sa o to starať, aby nám to kvitlo. Ja nekvitnem. Ja neviem čo. A úprimne teraz dúfam, že čo najviac z vás fakt nechápe , čo to tu tliacham. 

S tým mojím vstávaním – zas také neteatrálne aha momenty – že keď vstanem o 9 – vtedy kedy deti, ktoré si svoje potreby nevedia/nechcú naplniť samé, ale vedia si ich značne hlasne presadiť, tak tie moje potreby idú do úzadia až zabudnutia. Z toho postupne najprv nervózniem, potom vrčím, potom štekám až je všetko zle a všetci sú zlí. A moje brucho plné a prázdne zároveň. A moje zuby neumyté. Vlasy neučesané. Deti medzi tým umyté, oblečené,učesané aj  najedené si chcú čítať alebo ísť von. Vrrrrrr. Nechajte ma! Aspoň, že som stihla medzitým ešte zapnúť práčku a umývačku. Ale som hladná a vôbec som nepila. Už ma tuším aj bolí hlava. A je mi teplo. Chcem sprchu a ticho. Nechcem sa hrať na doktora. Toť môj život na dlh. A teraz moje keby.

Keby som vstala o 7, sadla si na terasu, nadýchala sa ranného vzduchu, dala si teplý čaj, paradajku s maslovým rožkom, pri káve prečítala kúsok knihy, sprcha, zuby, vlasy, trocha mejkapu – aj bez modlitby by som pri tom velebila Pána. Možno by som potom o 8:30 tie moje (naozaj veľmi silno milované) deti aj celkom rada videla. A pomáhala im pri napĺňaní ich potrieb. Môj Michal tieto moje problémy nemá. On, aj keď je rodičom – na WC chodí vtedy, keď mu treba, nie vtedy, keď môže. A ani na deti nevrčí toľko, koľko ja. Včera večer mi napísal, že deti úplne hladko zaspali a on si užíva večer (k tomu mms s vyloženými nohami, pohárom rumu a Nutelly) a že nech si aj ja užijem. Dokelu, a prečo ja musím ísť 100 km z domu, aby som bola schopná užiť si večer? Lebo večer, keď po hodine uspím deti (ak s nimi nezaspím) tak po tom, čo upracem kuchyňu, všetky hračky, knižky a kúpeľňu, tak som taká unavená, že si nevládzem užívať večer. Chcem len vypnúť a čo najdlhšie nezapnúť. Zas tá moja nestarostlivosť o mňa. Musím sa naozaj viacej začať starať o matku mojich deti a manželku môjho muža. A odmeňovať sa. Poprosím ich o pomoc. Držte mi palce a starajte sa o seba!

Zdroj fotografie: www.pexels.com