Ako (zo seba) vychovať eko-človeka

0
231

Svoje detstvo som prežila v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Žila som v malom meste, v tesnom spojení s prírodou a rada som v nej trávila čas. O zámernej ekologickej výchove vtedy ešte nikto nechyroval. Nikto v mojom okolí neriešil zodpovedné správanie sa k životnému prostrediu. Moje spomienky sú ešte stále živé a ovplyvnili aj to, ako dnes vychovávam k ekologickému mysleniu svoje deti ja.

eko-zážitky

Pre mňa bol jednoznačne top zážitok zber černíc na úpätí hory. Černice rástli v obrovských kríkoch, zberalo sa do vedierok aj do úst. Mama v kríkoch dojčila medzi zberaním malú sestru, babka ju vystríhala, nech to nerobí, lebo jej materské mlieko priláka hady, za kopcom ručal jeleň a nám bolo blažene. Dovolenka na černiciach. Tento scenár s malými obmenami (černice, maliny, jahody) sa počas leta opakoval často a ja som si les obľúbila, lebo som sa medzi tými černicami, malinami a jahodami cítila skoro ako doma v kuchyni.

Ale pamätám si aj traumatické zážitky v prírode. S rodičmi a malou sestrou sme často chodievali do lesa. Raz sme sa vybrali na hríby. Otec zaručene poznal cestu a bol si istý smerom cesty… až kým sme sa nestratili. Hríby sme nazbierali, lenže zotmelo sa a prišla búrka. Nikdy dovtedy som neprežívala takú hrozbu blízkosti smrti ako vtedy v lese. Blesky šľahali, mama plakala, otec hľadal cestu. Našťastie sme z toho vyviazli bez ujmy na tele, ale veľa ma to naučilo. Najmä o tom, že búrka v lese je iná ako keď ju vidím cez okno.

eko-hobby

Chov motýľov. Skladovala som ich v sklenených fľašiach s vrchnákmi, ktoré som predierkovala, aby mohli motýle dýchať. Kvitnúcich kvetov bolo na našej lúke ako maku v makovici a tým pádom motýle lietali v hojnom počte kade-tade. Dnes čítam, ako motýle v prírode chýbajú a keď ich moje dieťa zbadá, tvári sa, akoby zbadalo dinosaura.

eko-prehrešky

Ako deti sme vyžuté žuvačky pľuli priamo na chodníky, ani si nepamätám, že by v našom malom meste boli nejaké odpadkové koše. Ak aj boli, všetky deti v mojom veku ich vtedy ignorovali. Chodníky boli plné poprilepovaných vypľutých žuvačiek. Aj papieriky zo sladkostí sa hádzali na zem. Možno práve preto jedna z prvých vecí, ktoré som svoje deti vedome učila, bolo vyhadzovanie odpadkov do odpadkového koša.

eko-relax

Mama mi večer dala do ruky fľašu s mliekom a posadila ma na balkón, kde práve začínal žabí koncert. Kŕkanie žiab v neďalekom jazere bolo počuť široko-ďaleko a bola to moja najkrajšia uspávanka. Bez večerného žabieho koncertu by som snáď ani nezaspala.

eko-katastrofy

Teraz už viem, že v deň, keď som nešťastnou náhodou rozbila ortuťový teplomer, sa stala vážna vec… Ďalšia eko katastrofa môjho detstva, na ktorú si spomínam, bola, keď sa dovolenkové kúpanie v rumunskom mori skončilo sklamaním, lebo nejakej lodi vytiekli neďaleko pláže pohonné látky a zdochnuté rybičky plávali na hladine. Okrem toho detského sklamania z pokazeného plávania, smradu z rybičiek a ľútosti, že naša rodina prišla o teplomer, som nemala žiadne povedomie o tom, že ide o vážne zásahy do životného prostredia…

Od mojich eko-aktivít v detstve pretieklo véééľa vody a veľa sa toho zmenilo. Do povedomia ľuďom počas ďalších rokov viac vstúpila potreba ochrany prírody, zmena klímy, nespravodlivé prerozdelenie prírodných zdrojov, chudoba vyplývajúca zo zmeny životného prostredia. Presídľovanie obyvateľstva kvôli extrémnym výkyvom počasia prinieslo nový pojem -„ekologickí migranti“… Zo všetkých strán znejú hlasné výzvy na náš podiel zodpovednosti za Zem. Aj ja som musela pokročiť a začať sa k eko-mysleniu vychovávať sama popri eko-výchove mojich vlastných detí. Naše deti dnes vedieme k ekológii oveľa dôkladnejšie a zodpovednejšie, ako to bolo počas môjho detstva.

Ekologická výchova v sebe zahŕňa dva aspekty – poznávanie prírody a prostredia a z toho vyplývajúca ochrana. Čo sa týka poznávania prírody, najlepší spôsob je robiť to priamo v teréne. Poznávať ju len cez obrázky a učebnice je ako budovať vzťah na diaľku. Nemôžeš sa dotknúť, pohladiť, ovoňať… Aj keď som bola šikovná žiačka, nikdy som si napríklad nevedela na prírodovede zapamätať rozdiel medzi bukom a dubom. A rozlíšiť vranu od havrana či krkavca? Ruku hore, kto to vie. Takže veľká priorita pre nás rodičov je, aby naše deti prírodu poznali. Veď čo človek nepozná, nemôže mať ani rád. V prírode s deťmi trávime veľa času. Vždy, keď sa dá, vybehneme do lesa. Konečne viem rozoznať buk od duba. Teraz mám k tým stromom vzťah. Určite ich neobjímam, ani z nich nenasávam energiu, ale mám úctu k všetkému živému. Deťom sa snažíme ukázať krásu prírody ako dar, ktorý sme dostali od Stvoriteľa.  A tu sa dostávame v ekologickej výchove od poznania prírody k jej ochrane.

Vysvetľujeme deťom, prečo sa v prírode niečo smie a niečo nie. Aké má naše správanie dôsledky. Stromy nelámeme, pretože nám dávajú kyslík (nie preto, že to stromčeky bolí). Zvieratá nerušíme krikom, lebo by sme ich zbytočne stresovali, aj ony sú živé bytosti a hoci nemyslia ako ľudia, majú istú formu prežívania. Rieky neznečisťujeme, lebo odpad následne ničí celý ekosystém – rastliny aj živočíchy, ktoré tam žijú.

Príroda je dar a je potrebné ju chrániť, aby ostala aj ďalším generáciám. Teraz už viem, čo to znamená a že to nie sú len frázy. Rieka, pri ktorej som vyrastala, kde som sa kúpala a hrala, už nikdy nebude taká, ako keď som bola malá, pretože popri nej postavili rýchlostnú cestu, zmenili jej koryto a spustošili brehy. Bolo mi do plaču, lebo som ju chcela ukázať svojim deťom… Takže zmeny, ktoré postihli naše životné prostredie, zažívam reálne, nielen sprostredkovane z filmov a časopisov. Teraz ide o to, aby tento zámer budovať si vzťah k prírode cez jej poznanie, zámer chrániť ju a odovzdávať ďalším generáciám, rozvíjali ďalej aj naše deti. Táto výchova priamym učením a vytváraním vzťahu k prírode spolu s vedomím, ako ju chrániť je podľa mňa najefektívnejšia ekologická výchova.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno