Prečo by život každého z nás nemohol byť splnením si svojho sna?

Jasné, žiť svoj sen, to tak. Veď nemám dosť peňazí, možno príliš málo alebo veľa detí, nemám manžela alebo práve prežívame manželskú krízu, nemám dosť času, deti často choré, ledva žijem a mám ešte uvažovať o nejakých snoch.

Je to tak, realita bežných dní nás vie zavaliť natoľko, že nedokážeme chápať veľkosť ľudského potenciálu a rozvíjať svoje dary. Keď čítam v Písme podobenstvo o zakopaných talentoch, uvažujem, či to nie je tak trochu taktika Zlého, odradiť nás.

Pravdou je, že na začiatku veľkých vecí a každého vynálezu stál človek, ktorý sa nedal obrať o svoj sen. Ten, ktorému možno nikto neveril. Viem, že kým zasvietila Edisonovi prvá žiarovka, dvetisíc pokusov predtým nevyšlo. Dvetisíc, kde každý vyžadoval dlhú prípravu, použitie rôznych schém, vždy s presvedčením, že tentoraz to vyjde. Časovo sa bavíme o úseku niekoľko desiatok rokov. Poviem vám, aj pri najlepšej vôli, vzdala by som to pri desiatej. Ale dvetisíc? Aká neuveriteľná vnútorná sila je za tým! A dôvera v seba samého.

Môj takmer ročný syn sa dnes učí chodiť. S úžasom a obdivom sledujem, ako stokrát denne vstane, urobí pár krokov a opäť spadne. Má úplne obité kolená, kopu škrabancov, za sebou mnoho pádov. Vôbec ho to však neodrádza skúsiť to zas a znova, s obrovským nadšením. A tak sme sa to učili všetci. Schopnosť nenechať sa odradiť, vstať a ísť ďalej sme dostali do vienka všetci, je to dar od Boha.

Čomu som sa pri štyroch deťoch naučila je práve to, aby som sa svojich snov nevzdala. Verím tomu, že rodina a manželstvo má byť miestom, kde sa rozvíjame, nie kde pochováme a potlačíme všetky svoje vnútorné túžby a sny. Urobila som si popri deťoch vodičák, náročný akreditovaný medzinárodný Creighton kurz, začala som písať články. S päťmesačným bábätkom som robila záverečné skúšky. Učila som sa medzi dojčením, plienkami a rozvážaním starších detí na krúžky. Mala som chuť vzdať to tak stokrát. Padala som od únavy, ale dnes viem, že nepochybne to stálo za to. Nielen kvôli tomu, že sa dnes môžem venovať týmto činnostiam, ale najmä preto, že som získala pocit, že dokážem ísť za cieľmi, ktoré si zaumienim. A to ma vedie k napĺňaniu ďalších svojich snov.

Niekedy dostávam otázky a aj sa pýtam samej seba, uprostred únavy a školských rozvrhov, prečo sa na to nevykašlem. Prečo jednoducho nie som doma a nežijem bez ďalších aktivít.

Odpoveď som našla.

Nechcem to. Milujem svoj života aj s tou kopou prádla, chaosu, nestíhaním a životom nadoraz. Aj napriek tomu a možno vďaka tónu chcem žiť naplno aj v iných oblastiach. A nie, nie je to o tom, že sa deti sa tichučko v izbe hrajú a bábätko trpezlivo spinká, kým mama nedopíše svoj článok. Realita je, že tvorím na ihriskách, k písaniu vstávam veľmi skoro ráno, stojí ma to určite námahu a organizáciu.

Chcem to učiť naše deti. Ked som si robila vodičák, žila tým celá naša rodina. Deti videli, koľko námahy ma to stojí a keď neskôr niečo stalo námahu ich, vedela som sa k tomu vrátiť. Verím jednej veci, rodičovstvo je o príkladoch. Napĺňa ma obrovskou radosťou predstava, že z nich raz budú ľudia schopní vyvinúť námahu, aby si plnili svoje sny.

Boh mi verí, manžel mi verí. S podporou oboch toho dokážem viac než si dokážem predstaviť. Obaja dokážeme. A už sme dokázali.

Sny nemajú dátumy expirácie. Sú v nás a s nami, vieme sa k nim kedykoľvek vrátiť.

Začnime možno tým, že si dnes spíšem:

– za čo som vďačný/vďačná;
– čo by som ešte chcel/chcela dosiahnuť (a pridám termíny, tie sú veľmi dôležité).

A nezaložme to kdesi ďaleko.

Zdroj fotografie: www.pixabay.com