Každá debata o spontánnych potratoch sa vždy zameriava na matku. Bola dieťaťu bližšie než ktokoľvek iný, a to, čím si prešla, bolo často traumatizujúce. Zároveň by sme však nemali, nesmieme, zabúdať na otcov. Aj oni prišli o dieťa a majú rovnaké právo na smútok.
Dokonca aj otcovia, s ktorými som hovorila, na seba nechceli priťahovať priveľa pozornosti. Stále znova obracali moju pozornosť na svoje manželky, a pripomínali mi: „Moja žena to mala oveľa ťažšie.“ Avšak utrpenie nie je niečo, čo by sme mali akokoľvek porovnávať. A keď ide o tak osobný žiaľ, musí byť priestor na vypočutie každého hlasu.
Toto sú skúsenosti piatich otcov, s ktorými som hovorila – Jeremy, Stephen, Josh, Matt, a Chris. Ich pohľad, aspoň dúfam, môže pomôcť ďalším párom sprevádzať sa navzájom v spoločnom žiali.
Otcova špecifická bezmocnosť
To slovo sa stále znova objavuje v našom rozhovore. „So ženou sme stratili minulý rok dve,“ povedal Jeremy. „Cítil som sa jednoducho bezmocný. Mal by som svoju ženu chrániť a tu nie je vôbec nič, čo by som mohol urobiť.“
Stephen si spomína na ten deň, „keď moja manželka trávila ten príšerný čas v kúpeľni, a ja som čakal vonku.“ Strach pre neho nie je neznámy: „Bol som v armáde. Naučili ma, ako sa vyrovnať so strachom, panikou, s každou emóciou, ktorá by mohla zastrieť myseľ.“ Ale to vôbec v ten srdcervúci deň nepomáhalo: „Vedel som, že trpí a nemohol som urobiť nič, aby som jej pomohol.“
„Najťažšia vec na svete,“ povedal Josh, „je sledovať, ako sa srdce vašej manželky rozbíja na tisíc kúskov a vy s tým nemôžete nič urobiť.“
Každý, kto stratí dieťa, cíti zadúšajúci pocit bezmocnosti. Najviac zo všetkého si želáte, aby ste to mohli ovplyvniť, no nemôžete. Otec cíti túto bezmocnosť špecifickým spôsobom, lebo miluje nielen svoje dieťa, ale aj svoju manželku.
Uznať otcov žiaľ
Svet, ktorý dáva len malý priestor na uznanie matkinho žiaľu, má, pochopiteľne, ešte menej pochopenia pre otcov. Matt hovorí, „v podstate to uznala iba moja žena. Väčšina debát sa sústredila iba na jej stratu… ale my, otcovia, žialime tiež.“
Chris, ktorý rýchlo dodáva, že mal veľkú podporu vo svojej farnosti a komunite, mi aj tak povedal: „Väčšina ľudí sa sústredila na bolesť a prežívanie mojej ženy. Iní muži, ktorí tiež zažili spontánny potrat, dokázali tú situáciu pochopiť najlepšie.“
Josh si pamätá na mnoho „súcitu a podpory, ktorá sa sústredila najmä na moju ženu. Pár ľudí letmo uznalo aj moju bolesť, ale rýchlo určili priority. Och, muselo to byť pre vás oboch také ťažké, ale pre tvoju ženu to muselo byť oveľa ťažšie.“
To posledné, čo by muž chcel, je pretlačiť sa do tejto debaty slovami: „A čo ja?“ Takže radšej ostávajú ticho. Avšak, ako hovorí Josh, „aj ja som stratil dieťa, ale zdá sa, že je pre ľudí príliš nepohodlné to pochopiť… že muž môže byť emocionálne spojený aj so svojimi nenarodenými deťmi.“
Čo to znamená byť silný?
Josh si spomína, že v jednej chvíli mu niekto povedal: „Jednoducho sa musíš vzmužiť a dostať sa z toho.“
„Zjavne tento pojem chápeme rôzne,“ hovorí. To bude asi kľúčové. Čo to znamená byť mužom, keď ide o žiaľ? Mnoho mužov hovorilo o svojom prvotnom inštinkte „prejsť do pozdržujúceho módu,“ odsunúť svoj žiaľ, kým sa im nebude zdať, že to ich manželka zvládne.
„Potlačil som svoju bolesť, lebo som si myslel, že musím byť silný kvôli svojej žene,“ spomína si Steven. „Nemyslel som si, že moja bolesť je dôležitá, v porovnaní s tým, že ona stratila dieťa oveľa intímnejším spôsobom, ako ja kedy budem vedieť pochopiť. Niektorí muži to možno pre svoje manželky musia urobiť, zriecť sa svojej bolesti, kým sa ich žena neuzdraví. Moja potrebovala vedieť, že aj mňa to bolí. Tým, že som si svoju bolesť nechával pre seba, som vlastne bránil jej uzdraveniu.“ Ona vlastne od neho vôbec nechcela, aby bol silný, aspoň nie tak, ako si to myslel on.
Páry a komunity spoločne v žiali
Chris sa so svojou ženou spoliehal na ich kňazov a farnosť, že im pomôže v žiali. Pamätá sa, ako sa konečne zosypal a rozplakal, „v náručí nášho pastora a ďalšieho priateľa, kňaza, ktorý nám ponúkol zádušnú omšu.“ Tá omša, hovorí, „bola pre mňa v procese smútenia kľúčová.“
Iní hovoria o tom, koľko vzájomnej podpory našli vo svojom manželstve, o tom, ako im pomohlo vyplakať sa spolu. Josh si spomína, že jeho šéf za ním spontánne prišiel počas práce.
Väčšina otcov má príbehy o priateľoch, dokonca členoch rodiny, ktorí chceli odpísať túto stratu ako nedôležitú, ale stále sa vracali aj k príbehom, kde dostali podporu. Nielen podporu od svojich manželiek, ale aj od svojich priateľov, kolegov a farností.
Každý potrebuje podporu vo svojom žiali. Som vďačná, že sa títo muži podelili o svoje skúsenosti a upozornili nás, ako môžeme pristupovať k obom rodičom, ktorí stratili dieťa.
https://aleteia.org/2018/10/23/how-does-miscarriage-affect-fathers-4-men-share-their-experience/
Preklad: Ľubica Neupauerová
Zdroj fotografie: www.pexels.com
