Chcem svoj advent späť

… lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého (Mt 1, 20)

Opäť ma Vianoce zastihli nepripravenú. Mám ešte v živej pamäti letnú dovolenku, počas ktorej som sa zamýšľala nad prichádzajúcim školským rokom a všetkými povinnosťami, ktoré nás čakajú. V tej chvíli som si pomyslela: „Obávam sa, že sa zastavím až na Vianoce.” A, žiaľ, bol to veľmi reálny odhad.

Advent. Najkrajší čas roka. A pre mňa aj jeden z najstresujúcejších období, pretože advent má vždy príchuť starostí, naháňačiek a zaneprázdnenosti. Napriek obrovskej snahe sa tomu vyhnúť, končíme s manželom po sviatkoch rozbití, a všadeohlasovaný pokoj sa dostaví tak prvý januárový týždeň. To sme my rodičia. V snahe vytvoriť svojim blízkym krásne sviatky ideme až na hranicu svojich síl.

Ale… úprimne. Je ozaj neskutočne ťažké tomu nepodľahnúť. Nevnímať všetky zľavové akcie, blikajúce svetielka, nepodľahnúť pokušeniu mať najlepšie koláče, najkrajšiu výzdobu, stromček, najlepšie darčeky. Akoby sa snažíme do tých pár dní vopchať prežívanie za celý rok. Ale keď otáčam ten decembrový kalendár, plný rôznych večierkov, osláv, detských besiedok, istá časť mňa sa vždy zahanbí. Kde je v tom celom hluku Boh?

Preto som sa tento rok rozhodla:

1. Nepísať listy Ježiškovi. Nešlo o to, že by nás to s manželom nebavilo, tobôž nezaujímalo. Malo to vždy svoje čaro. Ale je to jediný spôsob, ako nedopadnúť rok čo rok rovnako. Unavene. A tiež sme zistili, že deti nevedia, čo chcú. Pretože chcú to, čo sa im ponúka. A to pre rodičov znamená záväzok im to všetko splniť a samých seba dať do úlohy pátračov po ideálnom darčeku. Už sme asi poučení. Najstarší, pred pár rokmi, chcel konkrétnu farbu, značku a veľkosť auta a nebolo toho obchodu, kde by to v tomto ucelenom prevedení mali. Výsledok? Pokazené Vianoce pre neho, lebo, vtedy ešte malý, nemohol pochopiť, prečo ho má Ježiško menej rád a nedoniesol mu to, čo tak veľmi chcel, a pre mňa tiež, lebo som videla sklamanie v jeho očiach. No a odvtedy sme už poučení. Je lepšie nesľubovať nič a nechať deti prekvapiť sa (samozrejme, že ich túžby poznáme…)
2. Ísť na jednu vianočnú akciu sama. Čokoľvek sa ráta, rorátna omša, vianočný koncert, možno aj tie vianočné trhy. Podstatné je ísť tam a nemať žiaden cieľ, zvlášť nie ten nakupovací. Ísť a nechať sa atmosférou vtiahnuť.
3. Stíšiť sa a vnímať. Všetko podstatné počas Vianoc sa udeje v tichu, v rodine, v zažatej sviečke, vo vôni medovníkov, v prežívaní prítomného okamihu. To nepodstatné sa deje v hluku, reklame a v preplnených obchodných centrách, i keď je mi jasné, že i tak tam skončím. Ale v Písme je napísané, „… lebo, to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.” Z Ducha Svätého prichádza to podstatné. To nepodstatné teda dajme bokom.

Vezmime si tento rok svoj advent späť.

Foto: pexels.com