On pochádza z Košíc, ona z Denveru. On je gréckokatolík, ona pôvodne rímskokatolíčka. On má jedného súrodenca, ona siedmich. Zoznámili sa v rakúskom Gamingu a v Rakúsku si ich Pán aj ponechal na službu. S otcom Jurajom Terekom a jeho manželkou Kate sme sa rozprávali na tému evanjeliovej rady chudoby.
Otec Juraj, ste gréckokatolícky kňaz, pôsobíte ako kaplán na Medzinárodnom teologickom inštitúte v rakúskom Trumau. Ako sa dá zvládať kňazská služba popri rodine s ôsmimi deťmi?
Vystihuje to jeden malý príbeh: Čerstvo po tom, ako sme sa s Kate vzali, v rámci mojej kaplánskej služby som mal slúžiť svätú omšu neskoro večer. Obrad sa začal, prišiel som k oltáru, pomodlil som sa úvodné modlitby, otočil som sa a keď som sa pozrel smerom do lavíc, v tých večerných hodinách tam sedela len moja žena. Vtedy som si uvedomil, že moja rodina je tiež súčasťou Cirkvi, ktorej slúžim svojím kňazským povolaním. Moje srdce vôbec nemusí byť a ani nie je rozdelené na dve polovice. Ako mi povedal jeden biskup: Tvoja rodina má byť tvojou prvou farnosťou.
Kate, dalo by sa povedať, že vy už dlhé roky prežívate Máriin skrytý nazaretský život – chudobný na obdiv spoločnosti, realizáciu vo svojej profesii, finančné a niekedy možno aj ľudské ohodnotenie. Aká bola Kate na začiatku tejto cesty a aká je dnes po 15 rokoch, plných starostlivosti o rodinu s postupne pribúdajúcimi deťmi?
I život s deťmi doma môže byť pestrý a obohacujúci. Rokmi som si uvedomila, že ak nebudem vnútorne naplnená, nebudem mať čo odovzdávať deťom. Potrebujem čas na modlitbu, čítanie a kultúru.
Chcela som sa vás oboch pýtať na chudobu, ale vy ste vlastne veľmi bohatí ľudia. Máte osem krásnych detí. Čím konkrétne vás obohacujú?
K: Je úžasné sledovať svoje deti rásť, vidieť, ako dozrievajú, a hlavne môcť si s nimi budovať individuálne osobný vzťah. Nehovoriac o tom, že keď sú deti malé, sú neskutočne rozkošné (úsmev). Osobnosť každého jedného z našich detí je výnimočný dar.
J: Kým som ešte nebol otcom, mal som veľké obavy, ako to budem zvládať – nebol som zvyknutý byť medzi deťmi, myslel som si, že to s nimi vôbec neviem. Kate pochádza z početnej rodiny – má sedem súrodencov, no ja som mal len o dva roky mladšieho brata. Odovzdal som to však všetko Bohu a učil som sa otcovstvu postupne, ako prichádzali deti.
Život s deťmi, navyše v medzinárodnej komunite, určite prináša mnohé náročné situácie. Ktoré sú tie momenty, keď zažívate vlastnú chudobu ako stvorenia odkázané na Stvoriteľa?
K: Svoju úplnú závislosť od Boha prežívam najmä vtedy, keď ochorie niektoré z našich detí. Nemáme v rodine nijaké vážnejšie a trvalé ochorenie, no aj obyčajná horúčka, keď už neviem odľahčiť dieťaťu žiadnym spôsobom, privádza ma k silnému uvedomeniu, že všetko je len v Božích rukách. Ďalej si hlboko uvedomujem svoju závislosť od nebeského Otca pri výchove detí: svoje deti môžeme viesť k viere a vštepovať do nich isté hodnoty, no nemôžeme ich k ničomu nútiť a v istom bode sa začnú rozhodovať sami za seba. Vtedy sa môžeme za nich už len modliť.
J: Keď cítim tlak očakávaní od iných ľudí. Služba študentom vyžaduje veľkú mieru osobného nasadenia a uvedomujem si, že na veci niekedy skutočne nestačím. Boh však dokáže doplniť všetko svojou milosťou.
Otec Giuseppe Forlai vo svojej knihe o evanjeliových radách nielen pre rehoľníkov píše, že chudobný je ten, kto dokáže prijímať slabosť a nedokonalosť druhých bez toho, aby sa rozčuľoval. Takýto človek si je vedomý svojej chudoby, teda nedokonalosti, a zároveň aj chudoby blížneho. Ako vás v tomto smere formuje manželský život?
J: S Kate pochádzame z iných svetadielov, z iných kultúr, z iných rodín a ešte k tomu hovoríme inými jazykmi (úsmev). To, že sme sa dali dokopy, bol na jednej strane skutočný zázrak a požehnanie, na druhej strane je to niekedy náročné. Už len fakt, že sme spolu napriek všetkým komplikáciám, mi dáva istotu, že je to Boží plán a že Boh sám nám pomáha prekonávať všetky nedorozumenia.
K: Vždy sme boli k sebe priami a úprimní. No nie zraňujúco, ale láskavo v zmysle: Viem, že môžeš byť ešte lepším človekom, a ja ti chcem pomôcť tento potenciál dosiahnuť.
Ktoré sú najdôležitejšie veci, ktoré vás naučilo manželstvo?
K: Predovšetkým milovať Ježiša na prvom mieste, pretože len vtedy budem vedieť skutočne milovať ostatných. Možno sa to zdá na prvý pohľad nelogické: Ako môžem milovať niekoho viac či lepšie, ak je pred ním „v rebríčku“ niekto iný? Jednoducho, keď bude Ježiš vždy na prvom mieste, nikdy si z manžela alebo z detí neurobíme „malých bôžikov“. Milovať všetkých skrze Ježiša je cieľ. Druhá dôležitá vec je uvedomiť si, že vždy môžem milovať viac. Môžem úprimne povedať, že po pätnástich rokoch manželstva milujem svojho muža viac ako na začiatku, čo by bolo pre mňa niekedy nepredstaviteľné. Toto uvedomenie je pre mňa zároveň podnetom k pokore.
Aké miesto má vo vašej rodine prax odovzdávania desiatku?
J: S počítaním presných desiatich percent z toho, čo máme, je to veľmi náročné, pretože sami nemáme prehľad, koľko toho presne vlastníme (úsmev). Čoho sme si však silne vedomí, je to, že dávanie a štedrosť voči druhým ľuďom má svoje nenahraditeľné miesto v živote každého kresťana. Preto sa snažíme pravidelne finančne aj materiálne pomáhať ľuďom v našom okolí. Ako povedala svätá Terézia z Kalkaty: „Keď nemôžeš nakŕmiť sto hladujúcich, nakŕm aspoň jedného.“ Tiež radi požičiame naše auto, keď ho niekto potrebuje, bez nároku na úhradu paliva – ako dar. I my sme boli takto štedro obdarovaní; naposledy na návšteve USA: potrebovali sme mnohomiestne auto, tak nám ho priateľ požičal. Bola to pre nás veľká pomoc.
K: Snažíme sa byť pohostinní voči študentom; tiež podporujeme sirotinec na Ukrajine pod patronátom jedného svätého muža, ktorý sa stará o deti bez domova z Krymu. Prostriedky do našej domácnosti prichádzajú a odchádzajú z nej, no popri všetkom sa Pán skutočne stará: máme všetko, čo potrebujeme. Navyše, dávať je vždy jednoduchšie ako prijímať – každý jeden z nás sa môže stať zraniteľným v situácii finančnej a materiálnej tiesne, čo môže byť veľmi pokorujúce. Štedré dávanie je v podstate násobenie radosti z požehnania, ktoré dáva Boh. Navyše, podľa mňa nie je nič smutnejšie, ako keď sa kňaz „točí“ okolo peňazí. Ľudia to cítia. Zo slov, zo správania. Nerozprávame sa veľa o finančných záležitostiach, lebo Boh nás doteraz mnohokrát presvedčil, že sa vie postarať najlepšie. Nemusíme sa strachovať…
Ako vychovávate svoje deti k cnosti striedmosti?
J: Dvomi spôsobmi: po prvé, musia sa spolu deliť o veci a niektoré veci zdieľať. Predsa nemôžem kupovať všetko po osem kusov (smiech). Po druhé, musia vidieť nás, že sa dokážeme uskromniť a že sme šetrní.
K: Súčasná doba si doslova vychováva svojich konzumentov – všetko sa dá kúpiť hneď, celkom lacno, no v podstate v zlej kvalite, aby si zákazník, po prvé, mohol kúpiť toho čím viac, a po druhé, aby si musel čoskoro kúpiť novú vec, lebo tá prvá sa rýchlo zničila. Myslím si, že s deťmi je potrebné sa o tomto rozprávať a nepovažovať za samozrejmé, že vedia, že je lepšie pozerať na kvalitu a vystačiť si s jedným párom zimných topánok a jedným kabátom na zimu, ale takými, čo vydržia dlho, ako nechať sa unášať trendmi. Cnosť striedmosti vo výchove si vyžaduje ako prax, tak aj komunikáciu.
Čo pre vás osobne a čo pre vás ako manželov znamená blahoslavenstvo: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“?
K: Znamená to pre mňa úplnú odovzdanosť Bohu. Ježiš povedal, že môžeme zažívať nebeské kráľovstvo už tu na zemi a v tomto čase, a chcem, aby to platilo vo všetkých oblastiach nášho života.
Zhovárali sa Justína Malysová a Andrea Mikolášiková, fotografie: súkromný archív
Rozhovor bol pôvodne publikovaný v časopise Slovo medzi nami, číslo 10, ročník 17, december 2016. Je súčasťou série článkov o evanjeliových radách v manželstve. Predchádzajúce časti si môžete prečítať tu: Je manželstvo najťažšia rehoľa? Poslušnosť v manželstve, Prečo a ako by ste si mali vytvoriť rodinnú regulu, Prečo sa Boh pri milovaní manželov nečervená
