Môj brat si prerobil dom. Sestra kúpila byt. Niekoľkí ľudia z nášho zboru dostavali, alebo začali stavať svoj vysnívaný, úplne novučičký dom. Iba my sa sťahujeme z cudzieho do cudzieho. Pre naše deti je to ťažko pochopiteľné. Pýtajú sa: „Mami, kedy si postavíme vlastný domček?“Alebo: „Mami, kedy odídeme z Kukovej do nejakého svojho domu?“ Pri týchto otázkach sa na seba s manželom pozrieme. Je to otázka, ktorá trápi každého z nás – budúcnosť. Potom sa zvyknem zhlboka nadýchnuť a rozprávam našim deťom o dome, ktorý máme pripravený v nebi. Je to náš jediný skutočný domov, ktorý máme. Je to jediný domček, ktorý sme si nepostavili rukami a dokonca sme si ho ani nezabezpečili sami. Pripravil nám ho Pán Ježiš. Je to jeho dar. Je to taký dom, o ktorom by sme márne snívali, pretože ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Pán tým, ktorí Ho milujú. Je to dokonalý dom. Má dosť izieb, aby sme sa doň zmestili všetci, dosť priestoru, aby sme do seba navzájom nevrážali (či už fyzicky alebo slovne), dosť okien, aby sme mohli vidieť všetku tú nádheru okolo seba, ľudí, ktorých milujeme, stôl, za ktorým môžeme sedieť, a rozprávať sa hodiny iba tak, lebo nám je spolu dobre. Už teraz sa teším na náš dom – dokonalé miesto, ktoré pripravil. A snažíme sa to často pripomínať aj našim deťom, aby vedeli, že tu na zemi nie sú navždy. Aby vedeli, že napriek tomu, ako sme sa tu udomácnili, sme tu iba na návšteve. A raz si pre nás Pán Ježiš príde. Môže sa to stať kedykoľvek. Nielen keď budeme starí. Nielen keď by sa stala nejaká nehoda alebo katastrofa, nielen keby sme boli (nedaj, Pane Bože) chorí. Môže si pre nás prísť hocikedy. Vrátiť sa na túto zem, tak, ako to sľúbil, aby zaujal miesto na tróne. Je napísané, že vtedy pred ním pokľakne každé koleno a každý jazyk bude na slávu Boha Otca vyznávať, že Ježiš Kristus je Pán. Nechcem, aby sme ten deň premeškali.
Niekedy tak rozmýšľam, čo všetko sme nevideli – aké krásy sveta. Trápi ma, že sme nemohli cestovať, a ticho závidím tým, ktorí majú takú možnosť a každý tretí mesiac idú do nejakej zaujímavej krajiny a nosia si odtiaľ fotky. A potom mi to dôjde: Keď raz budem mať oslávené telo, ktoré nie je obmedzené telesnosťou, priestorom a časom, iste mi Ježiš dopraje vidieť to, čo som nemala možnosť vidieť tu a teraz. Ba ešte viac: Uvidím to z inej perspektívy. A tak mi dôjde aj to, že tí, čo nás predišli, v istom zmysle slova o nič neprichádzajú. Verím tomu. Presne ako my o nič neprichádzame, keď nemáme vlastný domček.
Foto: pexels.com
