Jeden človek hovoril tento príbeh…
Dcéra sa jedného dňa pýta svojej matky: „Mami, ako je možné, že si taká pokojná? Ako to robíš? Ako je možné, že sa tak zriedkakedy necháš vytočiť?“ Musím poznamenať, že takéto otázky kladieme veľmi často tým, ktorých pokoj nás fascinuje, či miestami až irituje. Kladieme ich s obdivom, no niekedy aj s iróniou či závisťou. Matka odpovedala: „Je to tým, že hľadám a nachádzam vo svojom živote priestor ticha.“ Šalamúnska odpoveď, poviete si: ako často som sa už pokúšal o zavedenie tejto metódy života do praxe. Staré známe rady typu: nájdi si čas na seba, aby si vedel, kto si, kam kráčaš a po čom túžiš. Matka pokračovala. Zobrala dcéru za ruku a doviedla ju k studni uprostred dediny. Povedala jej: „Načri na hladinu a naber pohár vody.“ Dcéra tak urobila a matka pokračovala: „Pozri sa na hladinu a povedz mi, čo vidíš?“ Dcéra odpovedala: „Nevidím nič!“ Po chvíli, keď sa hladina ustálila, matka znovu požiadala dcéru o to, aby sa pozrela na hladinu a povedala jej, čo vidí. „Vidím samu seba,“ odpovedala dcéra.
Prečo ale píšem tento príbeh? Keď som ho počula, zostala som ním fascinovaná. Aj ja som sa už o zavádzanie metódy ticha, alebo – ako by to niekto nazval – meditácie či modlitby, pokúšala nespočetne veľakrát. Viete, ono „je to dobré“, tak sa hovorieva. Avšak, akoby som znovu či skôr po prvýkrát bytostne pochopila to, že to ticho sa vlastne týka mňa samej. Ticho prináša na svetlo môj vlastný obraz – to, kto som. Prináša obraz o tom peknom i menej peknom, ale aj o tom, čo v pohybe nie je „voľným okom“ pozorovateľné, či skôr, je pozorovateľné pre tých druhých viac než pre mňa samu. Prajem vám, aby ste aj vy prenikli do tajomstva ticha. Tentoraz nie kvôli iným, nie kvôli zlepšovaniu či dávaniu si ďalších predsavzatí. Skúste to tentoraz iba tak – pre seba. Prajem vám, aby ste v tichu uvideli vlastný obraz a boli ním fascinovaní…
pexels.com
