Biela sobota: „Boh je mŕtvy“

0
255

Na dnešku je čosi zvláštne. Ticho. Ten pokoj. Očakávanie. Nachádzame sa kdesi medzi Kristovou agóniou na kríži a Jeho triumfálnym zmŕtvychvstaním. Obnosené udalosti piatka, ktorý nazývame Veľkým, sú nám tak dobre známe, že očakávanie Veľkej noci občas pociťujeme skôr ako nepríjemné. Biela sobota je deň, kedy si pripomíname, ako sa Boh ponížil až na smrť.
Dnes, a iba dnes, slová vychýreného ateistického filozofa 19. storočia Fridricha Nietzcheho hlásajú pravdu: „Boh je mŕtvy!“
Včera sme videli, ako ďaleko Boh zachádza, aby nás zmieril so sebou. Jeho rany sú toho dôkazom. Kristus na seba berie naše hriechy a napráva ich pred súdom nášho Otca. V tomto akte zmierenia sme my prinášaní do vzťahu s Bohom. Ak pod krížom prijímame Boha ako Otca a Máriu ako Matku, prechádzame zo samotnej smrteľnosti do neobmedzeného života. Sme iní. Sme synovia a dcéry.

 

Ale Ježiš je Pánom života A smrti. Ani fyzické zničenie nemohlo zastaviť tohto všemocného šampióna v riskantnom zhromažďovaní si duší spravodlivých. V dokonalej poslušnosti vôli svojho Otca, Ježiš, ktorý je Životom, pristúpi k smrti. Včera sme sa mohli presvedčiť, ako ďaleko je kvôli nám Kristus ochotný zájsť, no dnes nemôžeme vidieť ako zostupuje do kráľovstva, ktoré nepoznáme. Nemôžeme ani počuť, ani ochutnať, ani sa dotknúť…

Pred týmto tajomstvom nám nezostáva nič iné, len sa pýtať: „Kde si?“ Jozef Ratzinger (Benedikt XVI.) nám ponúka hlboký náhľad na to, čo je zhodné na Bielej sobote a na tejto dobe. Píše: „Biela sobota je dňom ´mŕtveho Boha´, dňom, ktorý vyjadruje bezprecedentnú skúsenosť nášho veku, a to faktom, že Boh jednoducho absentuje, že ho skrýva hrobka, že už viac nevstane, že už nehovorí, takže mu už nik viac nepotrebuje odporovať, ale že ho možno možno prehliadnuť.“

Napriek tomu, že vedecký pokrok sľubuje dlhší život a zmiernenie utrpenia, naše svetové vojny a vojny, ktoré sa odohrávajú po celom svete, naznačujú akúsi iróniu. Naši politici ignorantsky veria tomu, že odlúčenie cirkvi od štátu znamená, že pravdy viery, na ktorých spočíva náš národ, nemá žiadne miesto v ovplyvňovaní verejnej správy. Avšak, na to, aby sme to pochopili, nemusíme sa pozerať priamo na sekularizáciu našej kultúry: túto skúsenosť prežívame v našich vlastných životoch. Tragédie našich životov, ako napríklad úmrtie milovanej osoby, naše zdanlivo nevypočuté modlitby, nás nútia pýtať sa: Kde si? Možno ticho Bielej soboty nie je veľmi odlišné v porovnaní s akýmkoľvek iným bežným dňom, aký zakúšame v modernej spoločnosti.

Svätý Tomáš Akvinský píše, že vzhľadom na čokoľvek, čo je ťažké zdolať, môžeme buď dúfať, alebo zúfať. V prípade Bielej soboty, to ´niečo dobré´, v čo možno dúfať, je Boh. Trápenie ale spočíva v Jeho smrti, v jeho mlčaní. Dve možnosti: nádej, zúfalstvo. Na jednej strane, „zúfalstvo je absolútnym extrémom sebalásky. Dostávame sa k nemu práve vtedy, keď sa človek obracia chrbtom ku všetkým, ktorí sú mu ochotní pomôcť, len preto, aby ochutnal skazený luxus pocitu, aké to je – byť stratený“, píše Thomas Merton. Na druhej strane, Akvinský píše, že „predmet nádeje je dobro, náročné, ale dosiahnuteľné, či už mnou alebo niekým iným“. Preto, rozhodujúci rozdiel medzi nádejou a zúfalstvom je v tom, či sa spoliehame na seba alebo sa obraciame k iným ľuďom o pomoc.

My muži hľadáme spôsoby, ako sa osvedčiť. Chceme svetu ukázať, že máme to, čo je potrebné. Že máme všetko to, čo treba, aby sme objali plnosť človečenstva v kultúre, ktorá zmanipulovala všetko, čo sa týka mužnosti. Že máme to, čo je nevyhnutné na to, aby sme sa postarali, chránili a zabezpečili iných, obzvlášť naše manželky a deti. A správne, mali by sme sa snažiť konať tak. Avšak, v tejto snahe sa môžeme začať spoliehať výlučne na seba. Miesto toho, aby sme uznali, že sme hriešni muži, ktorí potrebujú pomoc, nasádzame si masku nezávislosti. Prirodzene teda, spoliehanie sa na seba samého a zúfalstvo, ktoré z toho vyplýva, je mužom veľmi povedomé, dokonca aj dobrým mužom.

Biela sobota nás konfrontuje s bremenom mlčania Boha v Jeho zostúpení do smrti. Na koho sa teda máme spoľahnúť, aby nás preniesol cez naše ťažkosti? V tomto tajomstve Kristovej smrti, sú naše chápanie a rozum vyčerpané. Môžeme k tomu vykročiť, ale nie sme schopní to uchopiť. Smrť rozbíja našu masku nezávislosti, ale dobrovoľne si vyberáme váľať sa v našej beznádeji, akoby to bolo neprekonateľné. Alebo môžeme vzhliadnuť k druhému, Druhému. Pápež Benedikt XVI píše: „Biela sobota je krajina nikoho.“

Drahí bratia, Kristus vstúpil do tejto ríše a udelil fatálny zásah smrti samotnej. Dnes, na Bielu sobotu, najtemnejšia hodina v ľudskej histórii sa stáva počiatkom tej najväčšej nádeje. Len tým, že sa ponížil k stvoreniu, bol schopný vstať z mŕtvych a vzkriesi aj nás, vyššie ako sú nebesia.

 

Mr. John Henry

http://thosecatholicmen.com/articles/holy-saturday-god-is-dead/

Preklad: Sidónia Pálenkášová

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno