Manželia Milan a Mária Kohutiarovci momentálne prechodne bývajú v Kaplne, kým dostavajú vo vedľajšej dedine domček. Milan pracuje ako underwriter (po slovensky sa to píše strašne dlho) v poisťovni, Mária je oficiálne už 18 rokov mama v domácnosti a neoficiálne všeličo iné, momentálne niečo ako redaktorka. Pán im požehnal sedem detí: Samuel Filip má 17,5, bude maturovať, Viktória Mária 16, spolu s Jakubom Františkom (14 rokov) študujú na gymnáziu Angely Merici v Trnave. Nasleduje Dorota Anna, siedmačka (12 rokov). A potom už len chlapci: Mikuláš Ján (takmer 10 rokov), Šimon Vojtech (druhák, 8 rokov) a nakoniec vymodlené drobča Jonatán Jozef, už trojročný. Poslední traja chlapci majú narodeniny v priebehu mesiaca na prelome rokov a majú oficiálnu prezývku „vrabce“.
Čím sa Vaša rodina odlišuje od ostatných?
Maria: Je u nás stále hlučno, rušno, je tu 8 šoumenov a deviaty taký, ktorý vie, kedy prestať, ale zábavu nepokazí – to je náš ocko. Ja hovorím, že naše deti sú múdre po tatovi a mierne strelené a ukecané po mame. Mnohí naši priatelia hovoria, že nechápu, ako sa v jednej rodine môže stretnúť toľko samorastov a silných osobností.
Milan: My sme vlastne od začiatku taká špecifická rodina. Ja som od manželky o 11 rokov starší, ženil som sa v čase, kedy ostatní moji spolužiaci mali už pubertálne deti. Na každej stretávke po ďalších piatich rokoch sa ma pýtali, ako pribúdali deti: „To všetko máš s jednou manželkou?“ A ja som rád, že máme sedem detí práve s Máriou.
Čo bolo podľa Vás určujúce vo Vašej rodine pri odovzdávaní viery deťom?
Mária: My sme boli obaja aktívni eRkári, dlhé roky sme pracovali s deťmi. V eRku sme sa spoznali a začali randiť. Stále vychádzame zo spirituality a bohatstva poznania detí a ich vnútra tohto hnutia a vďačíme mu za veľa. Toto všetko navyše dostalo „vyšší level“ prepojením na saleziánsku rodinu a na výchovný systém Don Bosca, ktorý nás fascinuje a v ktorom sú naše, hlavne staršie deti, už napevno zakorenené.
Milan: A k tomu sme ešte švacnutí sv. Františkom z Assisi, jeho láskou k prírode a k zvieratám, tiež jeho jednoduchým spôsobom života a prežívaním radosti. Z týchto prameňov vyšla a vychádza naša výchova, občas je to taký temperamentný koktail. Dôležitý je však pre nás osobný príklad a svedectvo – vo všetkom.
V akých momentoch dňa a akým spôsobom ste sa modlili s deťmi?
Od počatia – a to veľmi aktívne, pri každom dieťatku. Hoci to bolo len žehnanie cez bruško a uisťovanie, že sme Boží plán s ním prijali s radosťou. Keď prišli na svet, v modlitbe a žehnaní sme vlastne už len pokračovali, primerane veku a ruchu, ktorý je stále prítomný pri našich predovšetkým večerných modlitbách, kedy sme všetci doma. Večeru zvykneme začínať večernou modlitbou všetci okolo stola, zároveň využívame každý voľný okamih na spoločnú modlitbu. Špecifikom sa stala naša celkom súkromná modlitba pred jedlom, ktorú od nás radi priatelia preberajú.
Od akého veku ste brávali deti na sv. omšu? Ako ste to s nimi zvládali? Mali ste nejaké špeciálne „triky“?
Mária: Takisto od počatia, sme presvedčení, že dieťa od okamihu príchodu pod mamino srdce patrí už do náruče Cirkvi. Nebolo to vždy jednoduché ani zo strany kňazov, ani zo strany veriacich. Okrem najstaršieho totiž nevlastníme deti, ktoré by sedeli v kostole ako peny. Boli sme presvedčení, že dieťa patrí do farského spoločenstva od počiatku a tým aj patrí do kostola. Napriek mnohým náročným situáciám nás stále znovu napríklad aj náš Jonatán presviedča, že byť s ním vpredu (aj keď občas behá, ale nevykrikuje) má zmysel a že aj takéto malé deti vnímajú priebeh sv. omše a tešia sa z nej.
Milan: Odmenou za to je, že dnes naše deti nie je treba naháňať do kostola. Idú tam samé aj v pracovné dní, podľa možnosti denne, a cítia sa tam ako doma. Sami od seba hľadajú aj spôsob, ako slúžiť pri liturgii od miništrovania (vášnivého) cez čítanie, spev a iné činnosti. Tešíme sa, že z vlastného rozhodnutia žijú svoju vieru aktívne a hľadajú spôsoby, ako prehĺbiť svoj duchovný život.
Čo by ste dnes robili inak, keby sa niečo dalo vrátiť späť?
Mária: Keby bolo keby… Veľkú školu rodičovstva sme dostali v našej Viktórii, ktorá má špecifickú povahu… a neexistovalo pre ňu nič, čo sa začínalo slovom «musíš» alebo «lebo». Urobili sme veľa chýb v «bona fide», aj v čase puberty, ktorá nám ale zároveň bola vynikajúcou školou žehnajúcej modlitby, prijatia osobnosti každého dieťaťa a prehĺbenia milujúcej lásky. Určite by som ja bola pokojnejšia…
Milan: I napriek mnohým chybám by som nevrátil asi nič, prijímam veci tak, ako prichádzajú. Všetko má svoj zmysel v Božom pláne.
Akým spôsobom ste hovorili s deťmi o sexualite?
Nikdy sme o sexualite nemali problém s deťmi hovoriť. Samozrejme, vždy sme čakali na vhodný impulz, otázku, situáciu. Tie prichádzali samé osebe už len častými tehotenstvami a obdobím dojčenia, čo mnohokrát viedlo deti k otázkam pri porovnávaní našej a iných rodín. Navyše, oni sú veľmi zvedaví a zhovorčiví. Našťastie pre nás nebol problém používať obrazný spôsob vyjadrenia ako napr. prirovnanie maternice k bazéniku pre bábätko. Viedlo to i k mnohým veľmi vtipným situáciám, pretože deti spontánne aj na verejnosti reagovali na prerozprávané a tak sa stalo, že sme sa napríklad raz v obchode nahlas dohadovali, či treba naložiť do košíka vložky a prečo ich nepotrebujem.. Napriek tomu bolo pre nás ťažké prejsť problémami s čistotou niektorých našich detí… veríme, že je už vysvetlené, prerozprávané a modlíme sa o čistotu ďalej – pre všetkých z nich.
Ako ste zvládali nekonečné uspávanie detí (ak sa to u Vás stávalo)?
Vy nás špicľujete? Aj u nás padali rekordy v dĺžke uspávania. Vo väčšine prípadov sme šli aktívnym príkladom. Potom to asi deti vzdali. Ale vždy sme boli presvedčení, že deti nás v tomto čase potrebujú pri sebe, práve pre čas pokoja, nehy, dôvernosti… istoty. Nepochybovali sme o tom, že je to dobrá investícia napriek tomu času. Veľa sme čítali, rozprávali rozprávky a spievala som (aj vymyslené pesničky, ba aj celý JKS, vymyslené rozprávky by už boli na knihy). A modlili sme sa a modlíme ruženec.
Ako ste reagovali, keď šla v TV nevhodná scéna a prítomné boli deti?
Uvedomujeme si, že tlak médií a internetu je veľmi silný a prirodzená zvedavosť býva v čase dozrievania takto zneužitá. Platí to predovšetkým o internete, čo sme si skúsili. Čo sa týka TV, momentálne je vyradený z činnosti a aj keď bol funkčný, selektovali sme programy, kde takéto veci mali mizivú šancu uvidieť. Ak sa stalo, že sa napriek tomu vo vybranom filme našla taká scéna, prepínali sme alebo vypínali a vysvetlili sme. Vcelku však TV pozeráme málo, skôr máme zásobu dobrých filmov na DVD. Deti skôr frčia na prírodopisných seriáloch, súťažiach, náboženských a športových programoch.
Ako ste bojovali, najmä pri malých deťoch, proti únave?
Osemnásť rokov hľadáme recept, ako na to. Zatiaľ bezúspešne, ak teda odhliadneme od toho šlofíka pri uspávaní, ktorý nás na chvíľu postaví na nohy. Trpíme akútnym deficitom spánku, ale teraz sme sa museli kvôli zdravotným problémom predsa len polepšiť. Šťastím bolo a je, že deti bývali málokedy choré a mali veľmi skoro po narodení pravidelný režim, kde spánok bol v normálnom čase, teda najneskôr o ôsmej večer. Pre nás je oddych, keď je večer ticho, dáme si Radlera a pokecáme si… ak sa pritrafí večera vonku, či spoločný nočný nákup, cítime sa ako čerství zaľúbenci a asi to aj vidno. No a pokúšame sa pravidelne v piatok hrať Scrabble, kedy vypíname PC a venujeme sa sebe navzájom.
Ako ste riešili prípadne názorové nezhody medzi Vami ako rodičmi pri výchove detí?
V zásadných veciach sme jednotní a deti sú z nás niekedy zúfalé, lebo sme nepriestrelní aj bez dohody. Rešpektujeme aj bez poznania vecí rozhodnutie toho druhého. Keď sa stane, že sa rozchádzame v názore na riešenie konkrétnej situácie, platí vždy slovo hlavy rodiny. Mnohokrát si však sporné veci medzi štyrmi očami vydiskutujeme a hľadáme riešenie, aj keď boli situácie, kedy to bolo ťažké, nevedeli sme ho rozumovo nájsť a skončili sme… na kolenách. Nakoniec to vždy Boh uhral úplne inak a dobre.
Fotografie: súkromný archív M. K.
