Fenomén neplodnosti a psychika bezdetných párov

V článku prinášame prvú časť výsledkov výskumu „Zotavenie sa z traumatickej straty: štúdia o ženách žijúcich bez detí po liečbe neplodnosti“ doktorky Marni Rosner, licencovanej psychoterapeutky z New Yorku.

Neplodnosť má hlboký dopad na životy a identitu žien, teda v konečnom dôsledku na ich duševné zdravie. Hoci mnoho žien vyrieši svoju situáciu prijatím nebiologického dieťaťa, niektoré ženy nie sú schopné alebo jednoducho nechcú urobiť tento krok, a tak žijú bez detí.

Väčšina žien vyrastá s predstavou, že keď dospejú, stanú sa matkami. V našej spoločnosti sú biologické rodičovstvo a rodinný život považované za normálne, želané a potrebné pre úspešný prechod do dospelosti (Parry, 2005). Ak sa tehotenstvo nedosiahne, utrpená bolesť je zdrvujúca. Prichádza bolestné uvedomenie si, že žena nebude mať svoje biologické dieťa, že sa nenaplní očakávaná budúcnosť ‒ sen o rodine, ktorý je vedome či podvedome prítomný v myslení už od detských čias. Ujma sa ďalej prejavuje v izolácii neplodnej ženy v spoločnosti či v stigme, ktorá jej z neplodnosti vzniká. Spoločnosť neprejavuje empatiu a pochopenie k „smrti vytúženej budúcnosti“, akú prejavuje napríklad k smrti dieťaťa alebo rodinného príslušníka.

V spoločnosti je rodičovstvo často základnou zložkou identity. Tzv. pronatalistická ideológia je spoločenský konštrukt, ktorý stelesňuje presvedčenie, že spoločenská hodnota človeka je spojená s plodením (Ulrich & Weatherall, 2000). Zo štúdie v roku 1979 vyplýva, že väčšina Američanov považovala rodičovstvo za najdôležitejší znak dospelosti, dôležitejší ako manželstvo či získanie práce (Hoffman & Mannis, 1979). Greil (1991) uvádza, že prirodzenosť rodičovstva je v spoločnosti utvrdzovaná tým, že médiá prezentujú a definujú rodinu ako jedincov s deťmi. Ďalej (Ireland, 1993) je materstvo univerzálne vnímané ako prirodzená súčasť ženskej identity; nerozlučne späté s kreatívnou schopnosťou ženy či príznačne zapojené do sociálneho konštruktu dospelej ženskej identity.

Parry (2005) vo svojej kvalitatívnej štúdii o koncepte rodiny z pohľadu žien, ktorým bola diagnostikovaná neplodnosť, uvádza, že mnohé ženy našli vlastnú identitu až po tom, čo uzavreli kapitolu neplodnosti tým, že sa im podarilo splodiť biologické dieťa alebo si dieťa adoptovali, alebo sa vedome rozhodli žiť život bez detí. Letherby (1999) vo svojej kvalitatívnej štúdii uviedla, že ženy, ktoré sa stali matkami adoptovaním dieťaťa alebo prijatím dieťaťa svojho partnera, boli spoločnosťou vnímané menejcenne ako biologické matky.

Až v roku 2009 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definovala neplodnosť ako chorobu (Zegus-Hochschild et al., 2009). William Gibbons, Predseda americkej spoločnosti pre reprodukčnú medicínu, uviedol: „Príliš dlho boli trpiaci neplodnosťou opovrhovaní či ignorovaní. Poisťovne neuhrádzali liečbu a vlády štátov nevenovali adekvátne zdroje na štúdium a v konečnom dôsledku trpeli pacienti. Dúfame, že medzinárodné uznanie neplodnosti ako choroby umožní, aby bola liečená ako každá ďalšia choroba“ (Tsigdinos, 2010).

Uvedená skutočnosť zaznamenala pozitívnu odozvu a určite uznanie neplodnosti ako choroby prinieslo mobilizáciu zdrojov. Avšak, prílišný dôraz na medicínske zásahy prináša so sebou riziko znižovať hodnotu ženy len na výsledok, ktorý vzíde z reprodukcie, a toto môže opäť prispieť k sociálnemu konštruktu, že materstvo je viac ako byť bytosťou ‒ ženou. Medicínske možnosti riešenia neplodnosti akoby odkazujú ženám, že majú „povinnosť podriadiť sa medicínskym zásahom bez ohľadu na finančné, emocionálne či fyzické riziká“ (Whiteford & Gonzalez, 1995, s. 36).

Podľa štúdií, spoločnosť vzhliada na bezdetných manželov menej priaznivo ako na rodičov s deťmi. Bezdetní dospelí jedinci môžu zakúšať zo strany okolia ľútosť či kritiku.ⁱ V oblasti neplodnosti bolo publikovaných mnoho štúdií a článkov, ktoré sa však nijako nevenovali psychologickým dôsledkom zlyhania medicíny či psychologickému prechodu k biologickej bezdetnosti a dlhodobému dopadu bezdetnosti na páry.

Nedostatok štúdií spočíva najmä v posúdení jednotlivých štádií, ktorými páry prechádzajú počas riešenia problému neplodnosti. Berg and Wilson (1991) skúmali psychologické štádiá liečby neplodnosti v závislosti od počtu rokov, počas ktorých páry vyhľadávali liečbu. V skorších štádiách liečby páry zaznamenávali akútnu stresovú odpoveď na úvodné diagnózy a liečbu a následne boli preťažení chronickým vypätím v prípade, že sa liečba predlžovala. Páry v treťom a nasledujúcom roku liečby uvádzali symptómy depresie, paranoidné predstavy a vypätie v medziľudských vzťahoch.

Stein (1999) spozoroval koreláciu medzi trvaním neplodnosti a psychologickou úzkosťou. Je málo preskúmané, či sa páry prežívajúce najväčšiu úzkosť rozhodnú vôbec nepodstúpiť liečbu po tom, čo sa dozvedia o diagnóze neplodnosti, alebo ukončia liečbu krátko po jej začatí práve z dôvodu extrémneho psychologického vypätia alebo dokonca sa stanú obsedantní vo vidine biologického dieťaťa a nedokážu liečbu zastaviť. Matthews and Matthews (1986) uvádzajú, že rodičovstvo je tak fundamentálny aspekt pre identitu väčšiny ľudí, že neplodné páry skutočne prežívajú stresujúce prechodné obdobie k „nematerstvu“ napriek zdanlivej neexistencii tejto „prechodnej udalosti“. Avšak doposiaľ bolo málo skúmané, aké sú psychologické dôsledky, ak zlyhá liečba neplodnosti, prechod k biologickej bezdetnosti a dopady trvania tohto prechodného stavu.

Podľa Devereaux a Hammermanna (1998) prechod k biologickej bezdetnosti, rekonštrukcia identity človeka a jeho života nastáva až vtedy, keď prestane aktívna snaha dosiahnuť tehotenstvo. A rovnako, neexistuje taký výskum, ktorý poukazuje na to, ako ľudia riešia takú stratu, ktorá intuitívne nedáva zmysel.

Ukazuje sa, že emocionálna úroveň skúsenosti s neplodnosťou je rovnaká v rôznych kultúrach.

Článok je spracovaný z pôvodnej dizertačnej práce autorky s jej súhlasom.

Rosner, Marni, „Recovery From Traumatic Loss: A Study Of Women Living Without Children After Infertility“ (2012). Doctorate in Social Work (DSW) Dissertations. 20.

http://repository.upenn.edu/edissertations_sp2/20