Sme neplodní a okolie nám nerozumie

0
1075

V článku prinášame druhú časť výsledkov výskumu „Zotavenie z traumatickej straty: štúdia o ženách žijúcich bez detí po liečbe neplodnosti“ doktorky Marni Rosner, licencovanej psychoterapeutky z New Yorku. Prvú časť si môžete prečítať tu.

Podpora okolia očakávame od tých, s ktorými máme blízky a pozitívny vzťah, ide teda najmä o priateľov, rodinu, partnera… Podporu však dostávame aj vo vzťahoch v širšej sociálnej skupine, ktorej sme členom, napríklad duchovnej, náboženskej či pracovnej. Zvýšenú podpora okolia  potrebuje človek cítiť v obdobiach stresujúcich životných okolností.[i] Najmä pre ženy trpiace neplodnosťou je podpora zo stany okolia jedným zo spôsobov, ako sa so situáciou vyrovnať.[ii]

V kontexte neplodnosti však takáto podpora často absentuje, keďže „strata“ je často nepozorovaná či tajná. Neplodní sa tak často stávajú terčom priamych a nepriamych komentárov ich blízkeho okolia, keďže nespĺňajú sociálne očakávania v oblasti rodičovstva.[iii]

Bezdetní majú pocit marginalizácie a nedostatku spriaznenosti s osobami v ich veku s malými deťmi, ktorých život sa v tom čase vo väčšine točí okolo starostlivosti o ne. Rovnako sa bezdetní cítia na okraji počas spoločenských udalostí a rodinných stretnutí.[iv]

Skoršie výskumy ukazujú, že neplodné páry majú problémy s podporou zo strany okolia.[v] Ba čo viac, nedostatok podpory môže byť podstatným dôvodom strádania. Napríklad, bezdetnosť môže zasiahnuť súrodenecké a priateľské vzťahy, keďže už nemajú spoločné míľniky na zdieľanie. Rovnako spoločnosť nemusí byť schopná adekvátne odpovedať na situáciu bezdetnosti.

Fenomén tzv. odňatého smútku (disenfranchised grief) 

Mnoho žien zažívajúcich neplodnosť pociťuje komplikovanú formu smútku. Prigerson et al. (1995) spozorovali podstatné rozdiely medzi komplikovaným smútkom a depresiou. Symptómy komplikovaného smútku sú chronický a zdrvujúci smútok zo smrti (biologického dieťaťa), problém akceptovať stratu, neschopnosť dôverovať iným, zatrpknutosť alebo hnev, nevôľu posunúť sa ďalej, otupenosť a pocity nezmyselnosti života bez zomretého (dieťaťa).

S neplodnosťou je rovnako spojený aj tzv. odňatý smútok.  Doka (1989) definoval tento typ smútku ako intenzívny smútok, ktorý nasleduje po strate, ktorá je zo strany okolia neakceptovaná alebo minimalizovaná; kde absentujú bežné zvyky či rituály a uznanie smútku, ktoré zjednodušujú smútenie a proces uzdravenia. Takýto odňatý smútok je teda smútok, ktorý osoba reálne pociťuje, ale takáto strata nie je alebo nemôže byť verejne uznaná, verejne odsmútená alebo podporená zo strany spoločnosti. Neakceptovanie smútku vlastne podvracia právo osoby na smútok, spoločnosť neakceptuje závažnosť toho, čo sa stalo a dopad na život smútiaceho, dávajúc mu najavo nepotrebnosť a zbytočnosť ním prežívaného trápenia.[vi]

Corr (2002) ešte rozpracoval pojem „odňatého smútku“ tak, že spoločnosť neakceptuje intenzitu prežívanej reakcie vzhľadom na situáciu. U neplodných osôb sa teda považuje za nevhodné, že sa vyhýbajú tehotným ženám alebo veľmi malým deťom alebo že odmietajú účasť na spoločenských udalostiach spojených s deťmi, ako sú krsty, prvé narodeniny a podobne. Spoločnosť rovnako neakceptuje ako stratu, že žena sa musela vzdať svojej vysnívanej roly matky. Tento typ smútku je spojený s kultúrnymi očakávaniami, ako veľmi bude osoba smútiť pri tej-ktorej strate. Brabant (2002) uvádza, že pre každého jednotlivca je kultúrne vžité, ako uvažovať, cítiť a spracovať konkrétnu stratu. Avšak neexistuje jasná norma, ako spracovať „stratu sna“. U neplodných párov spoločnosť jednoducho zmenšuje dôležitosť takejto straty. Bežná reakcia, ak žena odhalí svoju neplodnosť, spočíva v radách ako ‒ uvoľni sa, adoptuj si, použi darcu ‒ naznačujúc, že ak by žena skutočne chcela dieťa, závisí to len od nej, či ho bude mať alebo nie.

Takáto odpoveď spoločnosti však ešte viac umocňuje žiaľ a utrpenie, ktoré prežívajú neplodné ženy, keďže tento smútok je prehliadaný alebo skrytý. Worden (1991) uvádza, že ak sú emócie v rozpore s kultúrnymi normami, uznanie od inej osoby, ktorá potvrdí, že takáto strata si zaslúži smútok, je kľúčová v procese uzdravenia. Ak k takejto akceptácii nedôjde, neplodná žena sa môže uzavrieť do svojho žiaľu, smútenia či skepsy, čo môže mať negatívny dopad na jej identitu, vzťah, rodinu ako aj priateľstvá.

Deck a Folta (1989) uvádzajú, že je to spoločnosť, ktorá určuje, či je niekto skutočne smútiaci. Pri neplodnosti samotný smútok, jeho intenzita alebo trvanie môžu byť považované za neadekvátne, a teda neoprávnené, pretože tieto prejavy sú v rozpore so zaužívanými kultúrnymi normami. Keďže neplodná žena nemôže zrušiť tieto spoločenské normy, môže aspoň odmietnuť sa nimi riadiť.[vii]

Ako páry prežívajú neplodnosť

Lechner, Bolman, and van Dalen (2007) vo svojej štúdii 45 dánskych párov uviedli, že podstatné percento nedobrovoľne bezdetných ľudí prežíva depresiu, hnev, ale predovšetkým komplikovaný smútok.

Bergart (1997) sa zaoberal dopadom neplodnosti na 10 amerických žien 6 mesiacov po skončení liečby neplodnosti, ktoré nešli cestou adopcie a ani ju v tom čase neplánovali. Táto štúdia sa zamerala na retrospektívne spomienky na liečbu neplodnosti od samotného vstupu do roly pacienta až po rozhodnutie ukončiť akúkoľvek liečbu. 9 z týchto žien sa aj po skončení liečby stále snažilo prirodzene počať. Väčšina uviedla, že ich partnerský vzťah zažíva stres zo samotnej neplodnosti. Do jedného roka po ukončení liečby ženy stále prežívali intenzívnu bolesť, hnev na bezdetnosť a neosobný prístup počas liečby. Zažívali pocity strachu z neznámej budúcnosti a zo staroby bez detí. Respondentky v časovom odstupe viac ako rok a pol od skočenia liečby uvádzali tieto negatívne dopady ako zvládnuteľné. V tomto období sa snažili predefinovať svoju identitu, zamerať sa na svoje manželstvo, priateľstvá a iné aktivity. Cítili sa šťastne a na neplodnosť už nemysleli každý deň, svoje záujmy prežívali s potešením a nemali problém pri trávení času so svojimi priateľmi a ich deťmi. Dve z desiatich žien vo vzorke uvádzali väčšie problémy. Tieto dve ženy stále pociťovali bolesť,  rozprávali viac o nádeji v prípadné tehotenstvo a stále sa vyhýbali tehotným ženám a deťom.

Johansson and Berg (2005) vo svojej kvalitatívnej štúdii ôsmich švédskych žien 2 roky po skončení liečby neplodnosti uvádzajú, že bezdetnosť a otázka plodnosti stále zostávala centrálnou časťou života, pohlcujúc väčšiu časť existencie. Ženy sa cítili sociálne izolované, keďže nemali nič spoločné s ich rovesníkmi, ktorí mali práve malé deti. Ženy uvádzali, že stále cítili nádej, že budú tehotné a bojovali s nachádzaním iných kľúčových hodnôt v ich životoch. Ženy opisovali „životný smútok“ ako smútok z neschopnosti plodiť a viesť rodinný život a v neschopnosti potvrdiť svoj partnerský vzťah cez rodičovstvo.

Podľa štúdie Daniluka and Tencha (2007) na 42 kanadských pároch po 3, 13, 23 a 33 mesiacoch od ukončenia liečby je zjavná adaptácia na situáciu neplodnosti vzhľadom na plynutie času a zjavne lepšia akceptácia biologickej neplodnosti u tých párov, ktoré si adoptovali dieťa.

Vo švédskej štúdii žien po 20 rokoch odvtedy, čo sa vzdali nádeje na biologické dieťa, a nestarali sa o iné dieťa, sa zistilo, že neplodnosť bola stále podstatná životná téma aj pre tieto ženy. Izolácia zo strany okolia stále pretrvávala a negatívny efekt bezdetnosti sa prehĺbil práve v rokoch, keď tieto ženy vstúpili do obdobia, kedy by sa mohli stať starými rodičmi. Polovica skúmaných žien zakúsila rozpad vzťahu a okrem jedného prípadu, rozpad vzťahu bol pripisovaný neplodnosti a v každom skúmanom prípade to bol muž, ktorý pre tento dôvod opustil ženu. 11 zo 14 žien uviedlo, že akceptovali svoj stav, že nie sú matkami; zvyšné tri uviedli, že v ich životnom príbehu stále dominuje neplodnosť a nedobrovoľná bezdetnosť.

Verhaak skúmal emocionálnu odpoveď na neúspešné pokusy umelého oplodnenia. Ženy vykazovali zvýšenú mieru hnevu a depresie po neúspešnej liečbe. Ani po šiestich mesiacoch od ukončenia liečby nevykazovali žiadne známky vysporiadavania sa s neúspešnosťou liečby. Emočná odpoveď závisela od podpory okolia, pričom partner predstavoval najdôležitejší zdroj takejto podpory.

 

Článok je spracovaný z pôvodnej dizertačnej práce Marni Rosner sosúhlasom autorky.

Rosner, Marni, „Recovery From Traumatic Loss: A Study Of Women Living Without Children After Infertility“ (2012). Doctorate in Social Work (DSW) Dissertations. 20.

http://repository.upenn.edu/edissertations_sp2/20

 

[i] Cohen & Wills, 1985; Dalgard, Bjork, & Tambs, 1995

[ii] Billings & Moos, 1984; Gibson & Myers, 2002; Stanton, Tennen, Affleck, & Mendola, 1992, Fouad & Fahje, 1989; Gibson & Myers, 2002

[iii] Daniels, 1993

[iv] Lalos, 1985

[v] Abbey, Andrews, & Halman, 1991; Katz, Millstein, & Pasch, 2002

[vi] Attig, 2004

[vii] Brabant, 2002

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno