Je voľná a rešpektujúca výchova jedno a to isté? Dať dieťaťu slobodu alebo hranice? Alebo oboje? Ako sa to dá realizovať v praxi? Aj tieto otázky zaznievali na II. seminári Spoločenstva Ladislava Hanusa o výchove a vzdelávaní, ktoré sa konalo v sobotu 23. januára 2016 v priestoroch Parku oddychu Inspiro v Ivanke pri Dunaji.
V atraktívnom detskom kútiku, veľkorysej konferenčnej sále i útulnej kaviarni rodinného centra Inspiro to už od rána bzučalo ako v úli. Zišlo sa tu viac ako 60 rodičov s deťmi, aby diskutovali o viacerých výchovných prístupoch a ich realizácii v praxi. Organizátori pozvali 5 rečníčok, ktoré predstavili jednotlivé publikácie, porovnali ich v panelovej diskusii a odpovedali na mnohé konkrétne otázky účastníkov. V následných workshopoch mali prítomní možnosť si časť vypočutej teórie vyskúšať aj prakticky. Ako vznikla myšlienka takéto podujatie usporiadať? Odpovedá Lucia, jedna z organizátoriek seminára: „Videli sme, že rodičia majú záujem lepšie spoznať jednotlivé výchovné prístupy. Mnohé mamičky však nemajú čas čítať všetky knihy. Chceli sme im to zjednodušiť a ponúknuť možnosť spoznať všetkých 5 kníh za jedno dopoludnie.“
Za diskusným stolom sa stretli skúsené mamy. Každá z nich v prezentácii a v následnej panelovej diskusii predstavila ten model, ktorý sa v jej rodine osvedčil najviac.
Lenka Šústová (Naomi Aldort: Vychovávame deti a rastieme s nimi) vyzdvihla myšlienku, podľa ktorej uznanie potrieb a pocitov detí, a z toho plynúca dôvera, umožňujú ľahší a radostnejší život i komunikáciu. Rodičovstvo podľa nej nemá byť bojom o moc. Predstavila stratégiu S.A.L.V.E., ktorá podľa Naomi Aldort pomáha zvládať negatívne emócie rodičov i detí a zlepšovať vzájomnú komunikáciu a porozumenie.
Slávka Kubíková (Dr. Laura Markham: Peaceful Parents, Happy Kids) podčiarkla, aké dôležité je venovať každému z detí aspoň chvíľu nerozdelenej pozornosti každý deň a budovať pevný vzťah medzi rodičom a dieťaťom, napríklad aj spoločným jašením sa. Poukázala tiež na viaceré užitočné stratégie, ktoré rodičom pomáhajú zvládať náročné obdobie vzdoru.
Martina Jokelová-Ťuchová (Kopřiva – Nováčková – Nevolová – Kopřivová: Respektovať a být respektován) predstavila stratégiu R+R, ktorá na je Slovensku a v Čechách známa aj z rovnomenných kurzov. Každé správanie dieťaťa má podľa tohto prístupu svoju príčinu a jeho nerešpektovanie vedie k zbytočným konfliktom a frustrácii detí z nepochopenia a nezáujmu rodičov. Autoritársky prístup založený na motivácii „cukrom a bičom“ podľa nej dlhodobo nefunguje a napokon vedie k závislosti od autority a k nízkemu sebavedomiu detí. Oveľa účinnejšie je podľa nej pomáhať deťom nájsť vnútornú motiváciu k správnemu konaniu.
Podľa Veroniky Northrop (Gregory K. Popcak, Ph.D., and Lisa Popcak: Parenting With Grace. The Catholic Parent’s Guide to Raising (almost) Perfect Kids) má rodič byť aktívny, nie reaktívny. To znamená, predvídavo tak pripravuje dieťaťu prostredie a ponúka také vzory, ktoré samy budú eliminovať nevhodné správanie. Víziou tohto prístupu je vychovávať dieťa „tak ako Ježiš“, pričom cestou k tomuto cieľu je učenie sa cnostiam.
Marta Filková (Adele Faber a Elaine Mazlish: How to Talk so Kids Will Listen & Listen do Kids Will Talk) vo svojej prezentácii vychádzala z predpokladu, že „dieťa sa správa dobre, keď sa cíti dobre“. Potrebuje preto chápajúce, rešpektujúce prostredie a úctivý prístup. Ako napovedá samotný názov publikácie, tento prístup ponúka viaceré užitočné komunikačné stratégie, ktoré rodičom môžu pomôcť „pretrhnúť začarovaný kruh slov“, prekonať zažité negatívne komunikačné vzorce a v konečnom dôsledku „viac počúvať, než hovoriť“.
Všetky tieto modely vychádzajú z rešpektujúceho prístupu vo výchove (na rozdiel od tzv. autoritatívneho): „Rešpektujúce prístupy dávajú dôraz na vytvorenie láskyplného prostredia, v ktorom sú rešpektované potreby a pocity každého člena rodiny, nielen dieťaťa, ale aj rodiča,“ vysvetľuje za všetky rečníčky Marta Filková. Každá z prednášajúcich sa vo svojej prezentácii krátko dotkla troch častých rodičovských otázok: Kedy a ako deťom stanovovať hranice, ako reagovať počas tzv. obdobia vzdoru a ako deťom pomôcť prekonávať súrodenecké konflikty. Účastníci tak mali možnosť porovnať prezentované prístupy vrátane ich praktickej aplikácie.
Aj keď organizátorom podujatia bolo Spoločenstvo Ladislava Hanusa, medzi prítomnými neboli len jeho členovia. Účastníčka Janka vysvetľuje, ako sa na seminár dostala a čo si z neho odnáša: „Na konferenciu som sa dostala cez kamarátku, s ktorou občas prehodíme pár myšlienok o výchove. Bolo zaujímavé vypočuť si na jednom mieste informácie o piatich prístupoch, aj sledovať, ako z nich každá interpretujúca vybrala trošku iné odkazy. Celkovo mam pocit, že buď mi je rešpekt k deťom blízky a jednotliví autori mi vedia poskytnúť nástroje a vety, ktoré by som sama hľadala dlhšie alebo ich nenašla nikdy, a vzájomne sa od seba veľmi nelíšia, alebo mi blízky nie je a kniha to nezmení, resp. môže narobiť viac škody ako úžitku, keď sa z nástrojov v knihách stane namiesto rešpektu manipulácia.“
Hoci v publiku prevládali mamičky (oteckovia trávili dopoludnie najmä v detskom kútiku s deťmi), seminára sa viacerí muži zúčastnili aj aktívne. Ako ich toto podujatie obohatilo? „Pokiaľ je dieťa malé, pokiaľ nerozpráva, je výchova skôr záležitosťou ženy, ona s dieťaťom trávi väčšinu času. No potom, keď začne rozprávať a pýtať sa, potom sa môžeme viac zapájať aj my muži, a práve tieto techniky – ako komunikovať, ako klásť otázky, aby som sa dopracoval k pocitu dieťaťa – to je pre mužov často ťažké,“ objasňuje Adam, otec polročnej dcérky.
Prezentácie odzneli, otázky v diskusiách boli zodpovedané, účastníci sa rozišli domov. Ako budú ich nové poznatky fungovať v praxi? Najlepšie by bolo stretnúť sa o 25 rokov a potom porovnať výsledky jednotlivých výchovných prístupov, ako vtipne navrhol moderátor podujatia, novinár Konzervatívneho denníka Postoj a otec troch detí Jaro Daniška. Je však viac než nádejné, že aj vďaka podujatiam ako toto vyrastú z generácie dnešných detí sebavedomí, zodpovední a rešpektujúci ľudia.
Fotografie: Marcel Mikolášik
