Každý z nás rodičov sa snaží vychovávať svoje deti najlepšie ako vie. Používame metódy, ktoré sme sa naučili od našich mám či otcov, alebo „špiónujeme” v rodičovstve skúsenejších priateľov a známych. Veľakrát sme zaskočení „dobrými” radami ľudí, ktorí by neposlušnosť našich potomkov riešili radikálnejšie.
Tak čo teraz? Čo môžeme urobiť, aby sme dieťaťu pomohli naučiť sa disciplíne?
Možno by sme mohli skúsiť týchto 12 rád, o ktorých sa píše v knihe autorov Gregory a Lisa Popcak – Parenting with Grace.
1/ Vybudovať si s dieťaťom vzťah
Všetko padá a stojí na vybudovaní si vzájomného vzťahu medzi nami a dieťaťom.
Nebojme sa vyznávať si lásku. Je dobré dieťaťu hovoriť „Ľúbim ťa” a „Som na teba hrdá”. Časté objatie a túlenie sa tiež posilňujú puto medzi nami. Náš vzájomný vzťah podporí spoločná hra, práca a modlitba. Veľmi dôležité je aj dodržiavanie našich sľubov.
2/ Napísať (nakresliť) pravidlá
Aby sa deti vedeli orientovať a ľahšie si spomenuli, čo je zakázané, je dobré si pravidlá napísať alebo nakresliť a umiestniť na viditeľné miesto (napr. chladnička). Bolo by fajn ich „oficiálne” prečítať a podpísať všetkými členmi rodiny. Ak niekto pozabudne na nejaké pravidlo, stačí ho poslať pozrieť si zoznam.
3/ Presmerovanie
Nestačí povedať len: „Stop, to sa nesmie!” Mali by sme vždy aj ukázať možnosť, ako sa dá urobiť to, čo dieťa urobiť chcelo. „Miláčik, ak chceš používať svoj vonkajší hlas, prosím choď von. Ak chceš zostať doma, hovor tichšie.” Deti to učí, aby prišli za nami, keď nevedia rozpoznať, ako by mali správne konať.
4/ Reštartovanie
Ak si dieťa nevypýta veci správnym spôsobom, požiadame ho, aby to skúsilo znova, ale správne.
Napríklad:
Dieťa: Daj mi tú hračku!
Rodič: Skús to znova.
Dieťa: Chcem toto!
Rodič: A čo takto: „mohol by si mi dať túto hračku, prosím?“
Dieťa: Mohol by si mi dať túto hračku, prosím?
Rodič: Ďakujem, to už bolo lepšie.
Teraz sa môžeme slobodne rozhodnúť a odpovedať na pôvodnú otázku. Neznamená to, že automaticky odpovedáme „áno”.
5/ „Urob to znova, prosím”
Túto vetu používame napr. keď dieťa hodí hračku. Urob to jemne, pomalšie, opatrne. Ak to spraví, povieme: „Ďakujem. Teraz, prosím, povedz: ,prepáč, že som to hodil’.”
6/ Máš na výber
Dieťa si môže vybrať, či bude pokračovať v hádzaní sa o zem a budú dôsledky – napr. že pôjdeme domov z ihriska – alebo prestane a môžeme ešte zostať hrať sa. Musíme byť striktní a ak sa dieťa rozhodne pokračovať v nevhodnom chovaní, dôsledky uskutočniť (napr. odchod z ihriska). Dieťa sa učí, že dôsledky sú aké sú a dá sa s tým len málo čo robiť. Tiež sa učí vybrať si menej nepríjemné dôsledky.
7/ Zopakovanie a vysvetľovanie pravidiel
Dobré je dopredu pripraviť deti na to, čo budeme robiť, kam pôjdeme a čo sa bude od nich očakávať (napr. lekár, návšteva tety, knižnica).
8/ Varovanie
Naše deti ešte ťažko zvládajú prechod z jednej činnosti do druhej. Treba ich varovať.
Postupná príprava na odchod: „O 10 minút ideme domov.” Neskôr: „O 5 minút ideme domov.” „Ešte 2 minútky a ideme.” „Už len minútka a ide sa.”
9/ Byť superpríklad
Nemôžeme očakávať, že naši potomkovia budú láskaví, milí, ohľaduplní, ak my nie sme. Ako reagujem, keď stúpim na kocku z Lega? Aké sú moje komentáre TV programov?
10/ Používať svoje emócie
Je dobré naučiť deti, ako ovládať emócie. Konfliktné situácie sa dajú riešiť aj neskôr.
„Choď, prosím, do svojej izby, kým sa upokojím!” alebo „Som smutná, že si sa takto rozhodol.” Pri vyjadrovaní našich emócií si dávame pozor, aby sme svoje pocity ukázali voči činnosti dieťaťa a nie priamo voči dieťaťu.
11/ Vychytávať čnosti
Pri každej príležitosti poukazovať na čnosti. V každodenných situáciách, pri čítaní knihy alebo sledovaní filmu, napr.: „Ten princ bol úžasne vytrvalý, čo myslíte?” Takto sa dá ľahšie pochopiť, čo jednotlivé čnosti naozaj znamenajú. Môžeme si vypísať čnosti a denne vybrať jednu, za ktorú dávame deťom body, ak sa dokážu v jej duchu počas dňa chovať.
12/ Hovorenie (čítanie) príbehov
Tento spôsob často používal aj sám Ježiš. Pomocou príbehov sa dá veľa vysvetliť (napr. prečo je lepšie neklamať).
