ZMalinovejMisky: Keď tá susedova tráva je stále zelenšia…

0
497

Dnes bol naozaj náročný deň. Toľko vecí sa skomplikovalo, toľko dopadlo inak, ako som predpokladala a toľko vecí sa nestalo, čo som očakávala…

A znova som tam, kde som nechcela byť.

Syndróm porovnávania mojich dní s mojou predstavou o dňoch druhých ľudí sa zapol okamžite.

A výsledok celého porovnávacieho procesu neznie inak ako vždy: ,,To sa istotne deje len mne. Určite sa nikto iný nemá tak ako ja teraz. Dni ostatných sú krajšie, určite menej komplikované,  alebo to ostatní vedia všetko lepšie zvládať.“

V poslednom čase sa mojím životom nesie príbeh starozákonného Jozefa.

Vždy ma veľmi inšpiruje predstava, že i keď sa celý príbeh o Jozefovi v Písme „rozprestiera“ na pár odsekov, v skutočnosti ubehli roky medzi jednotlivými udalosťami v jeho živote. A tak si uvedomujem, že zatiaľ čo si ja predstavujem počas čítania, ako všetky udalosti Jozef prešiel s úplným prehľadom (veď to s ním predsa skončí dobre!), v skutočnosti to určite nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou.

Najprv neprijatie od bratov, cisterna, predaj do otroctva… obvinenie žiadostivej a zadanej ženy, väzenie… a aby toho nebolo málo, dokonca naňho zabudol „parťák“ z väzenia, a tak si v chládku posedel Jozef o dva roky dlhšie.

Preskúšaný bol naozaj viac ako dosť.

Aký však vyšiel Jozef z väzenia? Šomral na celú svoju doterajšiu minulosť? Hromžil, čím si musel prejsť, a že si tým široko-ďaleko v okolí musel prejsť len on?

Nie.

Bol vďačný za každú jednu skúšku. Pochopil, že to celé bol len jeden proces formácie, aby mohol vstúpiť do poslania, ktoré mu už ako malému chlapcovi dal Otec, s vybudovaným charakterom.

Každý máme svoje poslanie. Je nevyhnutné, aby sme, každý jeden, spoznali svoje poslanie. Jozef ho spoznal a veril prisľúbeniu, ktoré dostal.

Tiež je nevyhnutné, aby sme všetci prešli procesom formácie a vybudovali tak svoj charakter dostatočne na to, aby sme mohli vstúpiť do svojho poslania a plniť ho na Božiu slávu. Aby sme mohli ako jeden z údov Cirkvi prinášať Božie kráľovstvo spôsobom, akým to od nás chce Pán. A tu je „kameň úrazu“. Od každého jedného môže totiž Otec chcieť, aby prinášal Jeho lásku na zem INÝM spôsobom.

Tu prichádza občas na rad pokušenie porovnávania seba/svojho života s druhými.

Keď nám Otec zjaví poslanie, ktoré má pre nás pripravené, je na nás, či ho prijmeme (rozhodneme sa tak vstúpiť do procesu formácie), alebo ho odmietneme (pretože nechceme zažívať náročné situácie). Vždy máme slobodnú vôľu rozhodnúť sa.

Ale keď sa už rozhodneme, že doňho vstúpime, proces formácie sa zaručene začne.

Možno máš kolegyňu, ktorá je pre teba skúškou sama osebe, a ty sa večer pýtaš Pána, prečo ju poslal do kancelárie práve tebe? Veď NIKTO iný takú nemá. No možno preto, lebo raz budeš potrebovať vedieť spolupracovať práve s takouto povahou.

Možno máš  ťažkosti v oblasti financií/pozornosti od manžela/poslušnosti od detí. Máš pocit, že LEN TY máš tieto ťažkosti a len ty sa musíš neustále boriť s nedostatkom. A možno je to len proces formácie od Ocka, aby si si voči financiám/očakávaniam od rodiny vybudovala postoj milý Jeho srdcu.

Možno tvoja kamarátka nikdy nezažije v tom či onom nedostatok, pretože to nie je oblasť, v ktorej si má prejsť skúškou/formáciou. Nie preto, že by ju Boh ľúbil viac, ale preto, lebo to nie je jej cesta.

Možno máš už vážne dojem, že SUSEDOVA TRÁVA JE STÁLE ZELENŠIA. No sused je iný úd Cirkvi ako si ty.

Preto je dôležité neporovnávať svoj proces formácie s procesom druhých. Tak ako sme každá vo svojej podstate jedinečná, tak je jedinečná aj naša cesta.

Len vtedy, keď každý vstúpi do svojho poslania, môže sa celá Cirkev hýbať jedným smerom.

Preto ťa povzbudzujem, aby si vytrvala na ceste formácie.

Bez trápenia, ktoré spôsobuje porovnávanie.

Verím, že Otec má pre každého jedného svoje poslanie pripravené. Je úžasné ho objaviť, spoznať, vstúpiť do formácie (i keď to je niekedy náročné – viď Jozef), no ovocie, ktoré ako zdravý strom budeš prinášať, prinesie život tebe i celej Cirkvi.

Je dôležité milovať tých ľudí, s ktorými práve sme, na tom mieste, kde práve sme a takí, akí práve sme. Rovnako je veľmi dobré milovať svoje poslanie, veriť prisľúbeniam od Boha. Tak sa nám formáciou pôjde omnoho ľahšie, lebo vieme, za čím ideme. Dôverujme Bohu, že je to Jeho láska, ktorá nám kreslila cestu životom. Tá istá láska, ktorou nás miloval skôr, ako nás utkal v lone našich mám.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno