Učíme sa doma

0
30

Absolvovala som povinnú školskú dochádzku a až teraz vidím, ako inak sa dajú vnímať veci. Celé svoje detstvo som túžila vedieť pekne kresliť, ale doma som nemala podporu. Moja mama si myslela, že nemám talent a ja som jej verila.

Až raz som stretla jedného Američana „homeschoolera”, môjho budúceho manžela Marka. Hovorila som s ním o mojom sne a on ma prekvapil svojou odpoveďou: „Tak začni kresliť.”

Zdalo sa mi divné začínať teraz, keďže už mám dávno po období, kedy sa veci učia. Moje vtedajšie predstavy vyjadrím v tejto vete: „Ak chceš hrať na husliach, treba začať, keď máš sedem alebo skôr, potom je už neskoro.” Takto to asi vníma dosť veľa ľudí. Nemyslíte?

A tak som začala kresliť. S prekvapením som zistila, že napredujem. Som schopná začať s niečím novým a ide to! Dnes už nekreslím, mám dovolenku. Materskú. Deti mi vyplnia všetok čas, ktorý mi je daný.

Ani jedno z našich detí nie je vo veku, aby chodilo do školy, ale s učením sme už začali. Najstarší má 5 rokov, stredný 3 a najmladší 2 rôčky. Sú živí a zvedaví ako každé dieťa. Môj päťročný vypracovával predškolské pracovné zošity príliš rýchlo, a tak som sa rozhodla kúpiť prvácke učebnice a naozajstné školské učenie mohlo začať.

Zdá sa mi prirodzené pokračovať plynule vo výchove a učení tak, ako deti napredujú. Ja som sa učila kvôli známkam. Mark preto, lebo chcel poznávať. Manžel nezažíval každodenný stres zo skúšania a konkurenciu spolužiakov, ja áno. Svoju dospelosť som začala pociťovať niečo okolo tridsiatky, môj manžel bol samostatný už v osemnástich. Aj toto sú tiež dôvody, prečo sme sa dohodli učiť deti doma.

Aby som veci stíhala, potrebovala som si všetko zorganizovať. Môj študent má svoj týždenný rozvrh, kde vidí, čo ktorý deň bude preberať. Vie, že čas na učenie je hneď po raňajkách. Ak odbieha a nespolupracuje, zostáva doma s tatom, ktorý pracuje doma. Jeho súrodenci odchádzajú von podľa naplánovaného týždenného harmonogramu. Samozrejme, že úlohy musí aj tak dokončiť.

Doobedný program končí obedom a odpočinkom. Po oddychu kreslíme alebo pečieme koláč. Najčastejšie to ale končí tak, že prídu chlapci zo susedstva a máme plný dvor detí strieľajúcich na UFO. Po večeri začínajú upratovať. Ak stihnú upratať skôr ako je čas na spanie, za odmenu majú čítanie knihy s Markom, samozrejme v angličtine. Takto rastie ich slovná zásoba a aj moja.

Po večeroch si pripravujem učebný plán na ďalší deň a čítam metodické pomôcky pre učiteľov.

Sú to akoby ťaháky pre učiteľov. Vysvetľuje sa tam, ako treba pristupovať k jednotlivým cvičeniam, akým spôsobom možno deti učiť, ako motivovať a taktiež, koľko by dieťa malo minimálne zvládnuť. Mne to veľmi pomáha, aby som nebola príliš náročná a sklamaná. Keď porovnávam prípravu detí na ďalší deň do školy s rodičmi, vypracovávanie úloh a čítanie, tak sa mi zdá, že to možno títo rodičia majú ešte náročnejšie.

Už teraz vidím, že sa asi budem musieť učiť až do konca svojho života. Mám v pláne znova začať kresliť, zdokonaliť sa v angličtine, zvládnuť písanie na klávesnici s desiatimi prstami a neskôr uvidím, čo ešte…

 

Veronika Northrop
Úvodná fotografia: shutterstock